THE RED GAME / FF

kapitola 4. Porušenie pravidiel

  Zničená sa zababuším pod veľkú perinu, ktorou sa prikryjem až po uši. Spokojne zavriem oči a nechám sa unášať do ríše snov. Bola by som aj zaspala, niet hlasného buchotu, vychádzajúceho z prefektskej haly.
Hoci nerada, opatrne vstanem a zhrabnem z nočného stolíka malú lampu, no dosť veľkú na sebaobranu. Opatrne vyjdem z čerstvo naleštených dverí a začnem po schodoch vzostupovať dole, smerom k hale. Aj keď som tichá, mne sa každú chvíľu zdá, že aj ten najplytší nádych je hlasný, ako dupot sto kentaurích nôh. Keď sa dostanem k zapínaniu svetla, ozbrojená neváham a s krikom ho stlačím, chystajúc sa zaútočiť.
,,Potter." značne si vydýchnem, ale hneď po ňom hodím vyčítavý pohľad, zatiaľ čo on sa od smiechu chytá za brucho.
,,Moc vtipné!" poznamenám sarkasticky a prevrátim očami. Keď sa Potter trochu ukľudní, hodí po mne svätuškárskym pohľadom, a ja sa obmäkčím.
,,Prepáč, nechcel som ťa vyľakať. Môžeš ísť v kľude zase spať." usmeje sa na mňa takým krásnym úsmevom, až očerveniem, takže radšej skloním hlavu a nechám vlasy, nech mi zakryjú červeň v tvári.
,,Kam ideš?" spýtam sa so záujmom.
,,To je tajné."
,,Povedz."
,,Keby som ti to ale povedal, už by to nebolo tajné, chápeš?" odbije ma, no ja sa nevzdávam. Prekrížim si ruky na prsiach a moje obočie vystrelí dohora.
,,Lenže si mi to dlžný, keby som rátala ten infarkt, ktorý si mi skoro spôsobil." argumentujem, a on ostane ticho, zvažuje. S otázkou v očiach prechádzam jeho jemne nakrčeným zamysleným obočím, v normálnom oblečení vyzerá ešte lepšie, než v školskej uniforme.
Po chvíľke rozmýšľania rezignovane spustí ramená.
,,Dobre. Ale s tou podmienkou, že to nikomu nepovieš a budeš počúvať každý môj rozkaz." poučí ma a ja poslušne prikývnem.
,,No ale hádam tam nepôjdeš v..tomto." nadvihne pobavene obočie a jednou rukou ukáže na oblečenie, ktoré som si nechala na spánok. Kedže som bola zdrvená z pomáhania prváčikom do svojich fakúlt, iba som sa vyzliekla z hábitu a nechala si na sebe len tenké fialové tielko a čierne nohavičky. To je všetko.
Celá červená sa pozriem na Pottera, ktorý sa spokojne vyškiera a prezerá si ma pohľadom. Ihneď zoberiem vankúš z gauča a hodím ho po ňom. Prekvapene zažmurká očami, no potom sa na jeho tvári zjaví veľký úsmev. Ajaj. Začne sa ku mne pomaly približovať a ja s vyskotom vyletím zo spoločenskej miestnosti do mojej izby. No Potter je rýchli, tak ma svižne dobehne a zhodí na posteľ. Znova zjajknem, keď si na mňa obkročmo sadne a vytreštím oči. Pozerám sa, ako jeho ruka siaha po niečo dozadu a vtedy mi to dôjde.

,,Nie, nie, prosím!" začnem sa pod ním metať a zvíjať, ale vôbec to nepomáha. Je príliš silný a vysoký, ja slabá a malá. Jednou rukou mi rezko schytí obe zápästia a vytočí ich dozadu, zatiaľ čo v druhej drží vankúš.
,,Potter, prosím." posledný krát zaskučím.
,,Nie, nie Aurellová. Nemala si provokovať." zaspieva milým hláskom a už spustí paľbu vankúšov všade po celom mojom tele. Chcem sa mu nejako uhnúť, no on ma zatláča späť do perín. Keď prestane, hodím po ňom zabijácky pohľad, ale šťastne si vydýchnem. Pustí vankúš, no mňa nie. Spýtavo zdvihnem zrak k jeho tvári a naše pohľady sa stretnú. V zelenej farbe mu svietia iskričky a jeho zrýchlený dych sa odráža od mojej pokožky. Ja si ani nie som istá, či dýcham. Sme opäť tak blízko, ale zdá sa mi, že aj ešte bližšie. Pri pomyslení nato, ako sa jeho pery dotýkajú mojich, sa v duchu vyhreším. Zostra vženiem vzduch do pľúc, keď mi Potter položí ruku na tvár a začne ma hladiť. Zmätene pozerám do jeho očí, no neviem vyčítať jeho emócie. Krásny pocit ma donúti privrieť oči a nechať sa unášať túžbou. Plne sa mu odovzdám a on si je toho vedomí, keď sa v jeho objatí uvoľním. Prechádza mi po tenkom tielku,  ale látka sa kvôli mojej sebaobrane trochu vyhrnula, takže jeho zvedavá ruka začne hladiť odhalené miesta mojej rozhorúčenej pokožky na bruchu. Každým dotykom vo mne vyvoláva tisíce motýľov a tisíce neznámych pocitov, ktorým nerozumiem. Druhou rukou mi pustí ruky a ja si ich automaticky obmotám okolo jeho ramien. Nohy si zakliesnim o jeho boky a on sa pohodlnejšie zahniezdi. Svoju hlavu skloní ku môjmu krku a mne sa tam objaví husia koža, keď sa studený kov okuliarí stretne z mojou horúcou pokožkou.
  Zhlboka sa nadýchne a špičkou nosa sa mi o ňu obtrie. Po celom tele ma strasie, no nie od nechuti ako to bolo u Blacka, ale od túžby a očakávania.
  Potter mi stále prechádza rukou po celom tele a druhou rukou sa opiera o lakeť a jemne ma hladí po vlasoch. Je to tak krásne.

,,Mali by sme asi ísť, hoci to hovorím nerád, lebo takto mi to vyhovuje," zasmeje sa, ,,ale ak to chceme stihnúť, musíme si švihnúť." prikývnem, celá červená. Keď je vo dverách ešte sa za mnou otočí, premeria si ma pohľadom a pobavene vyhlási:
,,A mohla by si sa prezliecť, mne osobne to nevadí, ale bude ti zima."
,,Kam to vlatsne ideme?"
,,Uvidíš." tajnostkársky na mňa žmurkne, než zmizne z dverí. Ešte stále nemôžem uveriť tomu, že sa dialo niečo takéto. Nechcem to popierať, ale rozmýšľať o tom je veľmi mätúca záležitosť.
  Keď sa nakoniec rozhodnem pre rifle a teplý sveter s chrabromírskym šálom, vyjdem z izby. Potter už netrpezlivo podupkáva nohou, stojac na chodbe a keď ma zbadá, iba pretočí oči a potichu poznamená:
,,Ženy."  A už vyjdeme na chodbu.
,,Nespomenul si mi pri tom, že sa budeme potulovať po chodbách v zakázaný čas." prehovorím vystrašene a Potter sa pobavene zaškerí.
,,Ale veď ma poznáš!" zakrútim hlavou, no už to nechám tak.

  Zrazu Potter vytiahne z tašky jemnú, tmavú látku a podá mi ju.
,,Nachvíľu to podrž." príjmem ju bez poznámok a on sa začne ďalej prehrabovať v taške. Po chvíli z nej vytiahne prázdny pergamen, trochu zahnutý v rohoch.
Vytiahne prútik a zašepká:
,,Lumos Maxima." zašibrinkuje ožiareným prútikom na papier a mne to dôjde.
,,Záškodnícka mapa!" zvolám pošepky. Potter od nej zdvihne zrak a hrdo prikývne.
,,Wow, toľko som o nej počula!" podíjdem k nemu bližšie, aby som mala lepší výhľad na kus pergamenu.
,,A teraz sa pozeraj!" opäť mu pohľad padne na papier a skloní k nemu prútik.
,,Slávnostne prisahám,
že nič dobré za lubom nemám!" zašepká a z konca prútika, ktorým sa dotýka mapy, sa do papiera vpustí atrament a začne maľovať obrysy, neskôr steny a chodby celého hradu a pozemku. S úžasom hľadím na kus pergamenu v jeho rukách a pre istotu sa dotknem jemne rohu.
,,To je neskutočné!" žasnem, čo Potterovi ešte viac zvyšuje ego.
,,A teraz mi podaj ten plášť." zašepká smerom ku mne a ja ho poslúchnem. Roztiahne ho do celej dĺžky a prehodí cez nás. Keď prechádzame pod plášťom po chodbe so Záškodníckov mapou, brucho mi zviera adrenalín ale aj predtucha, čo sa stane, keď nás načapajú.
,,Načo ten plášť?"
Potter neodpovie, iba nás zaťahá k zrkadlu.
,,Kde sme?" spýtam sa nakoniec, po márnej snahe nájsť tam náš odraz.
,,Pod neviditeľným plášťom." očarene vydýchnem.
,,Husté čo?"
,,Hej," prisvedčím, ,,husté."
,,Dostal som ho od starého otca, napísal mi ho do závetu." smutne sa usmeje. Súcitne sa naňho zahľadím.
,,To je mi ľúto." opatrne mu položím ruku na chrbát a pomalými pohybmi po ňom začnem upokojujúco prechádzať.
,,Aj mne." prikývne, ale potom, ako mávnutím prútika je jeho smutná nálada preč, a na jeho tvári zahreje štastný úsmev.
,,Som rád že si tu." žmurkne na mňa a ja sa nad jeho komplimentom začervenám. Natisnutý k sebe sa vydáme..teda ani neviem kam.
,,A už mi povieš, kam to ideme?" spýtam sa ho, kým otvára nejaký tajný vchod.
,,Do Rockvillu." vytreštím naňho oči.

No super. Ešte tu nie som ani jeden deň, a už som porušila viac pravidiel, než za celých šest rokov.

Ahojte ľudkovia! ;-)
Ako sa Vám páčila táto kapitola? Svoje názory možte napísať do komentárov :D