THE RED GAME / FF

kapitola 7. Nečakané zístenie

Kebyže mi niekto pred rokom povie, že sa vlámem do cudzieho domu, ukradnem cudzí majetok a budem utekať pred zákonom, veľmi dobre by ma to pobavilo. Škoda, že teraz, keď sa to deje, ma nejako do smiechu neťahá. Žilami mi koluje strach, ktorý otupuje moje zmysly a zabraňuje mi v hocijakom pohybe. Uvedomujem si dobre aj to, že keď ma tu Potter nechá, nemám šancu.

Z tranzu ma ale preberie jeho naliehavý hlas, nasiaknutý panikou:
,,Aurellová, nemáme čas!" zmätene sa poobzerám okolo seba a vypustím s úľavou vzduch. Nenechal ma tam. Úľava ma ale prejde, keď si uvedomím závažnosť situácie. Ihneď vystrelím na nohy, ale syknem, kvôli poranenom kolene.
,,Musíme skočiť!" zakričí za mnou Potter a už zoskočí zo strechy. Ani chvíľu neváham, prídem k okraju strechy a odrazím sa. No nedopadnem tak ľahko, ako on. Podlomia sa mi kolená a ja s výkrikom, ktorý utlmí sneh v mojich ústach, spadnem na zem. Zahmlí sa mi pred očami, kedže si udriem aj nos. Nahlas vzlyknem, pretože začnem strácať nádej. Zrazu pocítim ruky na mojich ramenách a už ma Potter dvíha zo zeme. Utrie mi rýchlo slzy z líc, ale nahradia ich ďalšie.
,,Stojte!!!" skríkne niekto za nami. Vyplašene pozriem na Pottera, ktorý spojí naše ruky a už ma ťahá preč so slovami: ,,Rýchlo utekaj!"
Neváham, všetkú moju silu premiestnim do nôh a bežím tak rýchlo, ako len viem. Stále za nami počujem dupot, ale bojím sa otočiť. Zahneme za niekoľko rohov, prejdeme niekoľko uličiek, a ja som na tom čoraz horšie. Točí sa mi hlava, ťažko dýcham a moja noha ma doslova páli.
,,Potter.. j-ja nemôžem!" vytisnem zo seba a zastanem v behu, keď zahneme za ďalší roh.
,,Čože? Aurellová, musíme ďalej bežať, už len kúsok!" presviedča ma Potter, celý spotený a udýchaný. Malátne pokrútim hlavou a opriem sa o stenu.
,,Nevládzem!" priznám.
,,Choď si sám, keď chceš." Je to pravda. Ja nikam nepôjdem a je isté, že ma chytia. On je tu na nič. Neveriacky pokrúti hlavou, snažiac sa vymyslieť nejaký iný spôsob. Po chvíľke bezradne spustí plecia a podíde bližšie ku mne.
,,Ja ťa tu nenechám, Aurellová." zahľadím sa mu do očí, tých jasných a zelených, ktoré ma vždy upokoja a teraz tomu nie je inak. Dych sa mi ukľudní, rovnako ako aj srdce. Už sa nebojím.
Pomaly privriem oči, keď počujem približujúci sa dupot nôh. Zrazu Potter rýchlo prehovorí:
,,Mám nápad!" otvorím oči a s nádejou sa naňho zadívam. Je tiež rád, ale vidím na ňom nejakú neistotu. To ma zneistí tiež.
,,Ale nebude sa ti páčiť." aha, tak v tom je háčik každého Potterovho nápadu. Neodpovedám, zase ma pohltí pocit paniky, keď sa rovno za rohom, v ktorom sa ukrývame, ozve:
,,Pozrite sa ešte tuto!" Je koniec. Aspoň to som si myslela, keby Potter neurobil to, čo urobil. Bolo to nečakané, preto som dlho nereagovala.

Pobozkal ma.

Najprv sa len zľahka obtrel spodnou perou o moje pery, načo mnou prešla vlna neznámych pocitov. Ale potom pridal na intenzite, svoju ruku položil na moje studené líco a druhou si ma za pás jemne pritiahol k sebe. Hľadela som naňho s vypleštenými očami, zatiaľ čo on svoje nechával privreté, užívajúc si každý dotyk našich pier. Snažila som sa zhlboka dýchať, ale išlo to ťažko, kedže Potter mi v tom zabraňoval.
Musím priznať, že som sa už niekoľko krát prichytila pri tom, ako si predstavujem môj prvý bozk. Nikdy by ma nenapadlo, že to bude práve s Potterom, na takomto mieste a za takejto situácie. Ale mne to bolo jedno, okolie som nevnímala, iba naše spojené pery a krásny pocit, ktorý sa mi rozlieval po celom hrudníku. Odrazu mi ani nebola ani zima, hriali ma naše telá natisnuté k sebe a jeho dych, odrážajúci sa od mojej pokožky.
Pohla som perami. Pottera to nachvíľu zaskočilo, ale dlho neváhal, a ešte s väčšou vášňou, síce stále jemne, ma bozkával, a ja som sa mu snažila bozky opätovať s takou istou dávkou chtíču, ktorý nás pohltil. Svoje ruky som premiestnila na zátylok a vošla do jeho hebkých vlasov, užívajúc si ich šteklenie na mojej dlani. Chutil sladko, ako to najlepšie exotické ovocie na zemi, ako najlepší koláč, ktorý upečie mama, ako najlepšia sladkosť z vozíka madam Guverézovej.
Hmlisto som si uvedomovala, že na nás niekto svieti baterkou a pritom si mrmle:
,,Dnešné decká, čo z nich bude!" ale hlas som počula akoby z diaľky. Nakoniec nás opäť pohltila tma a celá ulica stíchla.

Myslím si, že je počuť iba moje divo bijúce srdce a ostré nádychy zakaždým, keď Potter spojí naše pery. Najradšej by som skákala od radosti, ten pocit v sebe, ktorý mám, je neopísateľný, cítim sa tak plná života, akoby Potterove pery znázorňovali poslednú čásť skladačky, ktorá mi chýba k tomu, aby som sa cítila.. milovaná. Presne tak sa teraz cítim, už som rozlúštila ten neznámy pocit. Je to láska. Áno, milujem Jamesa Pottera, toho otravného chlapca s jasnými, zelenými očami a neposlušnými, havraními vlasmi. Toho, kto by urobil všetko pre svojich priateľov, kto sa na mňa nevykašľal aj napriek tomu, že mohol.
Po niekolkých minútach sa Potter odtiahol, čo mi prekážalo a tak som sa k nemu nahla, ale nestretla sa z jeho perami. Otvorím oči a zbadám Pottera, ako sa nahína z rohu, pozerajúc, či už odišli. Som trochu smutná, ale cítim sa aj trápne, ako budem teraz reagovať?
,,Nie sú tu." prehovorí Potter, keď sa otočí.
,,A-aha." zmôžem sa iba na krátku odpoveď, vyhýbajúc sa jeho očiam, ktoré ma nepríjemne prepaľujú. Ťažko prehltnem.
,,Tak to sme mali šťastie! Keby nás chytili, už teraz trčíme v Azkabane!" snaží sa nadviazať konverzáciu a odľahčiť situáciu.
,,Hm."
,,Stalo sa niečo?" Či sa niečo stalo? Ako fakt?! Pobozkal ma, ja som si práve uvedomila, že ho milujem a on sa ma ešte pýta, či sa niečo stalo?!?!
,,Nie." odvetím a snažím sa vyznieť presvedčivo.
,,Naozaj?" pochybovačne si ma premeria. Nahodím výraz, akoby nič.
,,Hmh," prikývnem a usmejem sa naňho tým najfalošnejším úsmevom na svete.
,,Aj keď ti moc neverím, nechám to tak, Aurellová. Lebo viem, že to z teba nedostanem." zasmejem sa.
,,No tak to máš pravdu!"
,,Híí, pre Merlina! Madison Aurellová práve uznala, že mám pravdu!" zvolá prekvapene Potter. So smiechom doňho šťuchnem.
,,Už mi poriadne lezieš na nervy, Potter. Radšej poďme skôr, než ťa tu prizabijem." Výjdeme z tmavého rohu na prázdnu ulicu, a ja sa zdržiavam čo najbližšie pri lampách, pretože sa tmy bojím už od malička. Pottera nechávam za sebou, kedže cestu si pamätám. Premýšľam nad všetkým čo sa stalo, nechcem to popierať, ale je to veľmi mätúca záležitosť.

Z tuhého rozmýšľania ma preberie tupý náraz niečoho ľadového do mojej hlavy.
,,Au!" od ľaku podskočím a otočím sa na Pottera, ktorý sa od smiechu rozvaľuje po zemi. Veď ja mu ešte ukážem! So mnou sa neradno zahrávať! S diabolským úškrnom vytiahnem prútik a než si čokoľvek stihne uvedomiť, vykríknem:
,,(zaklínadlo)!" a na vystrašeného Pottera dopadne tona snehu, ani ho nie je vidno. Tak toto sa mi podarilo!
,,To máš za to!" vytlačím zo seba a začnem sa rehotať na celé kolo. Dobadnem na kolená, bolestivo sa držiac za brucho. Celá červená pozerám ako si Potter vytrepáva kôpku snehu vo vlasoch. A takto do mňa hodí ďalšiu snehovú guľu, ktorú mu s radosťou oplatím dvoma. Ohadzujeme sa a pri tom sa smejeme a nadávame, keď nás guľa zasiahne do tváre. Nakoniec to Potter vzdá a skočí na mňa zo zadu. S výkrikom dopadnem na zem a on ma následuje. Metám sa, kopem, ale ním to ani nehne, pokojne ma dusí pod jeho mohutným telom.
,,Potter! Zlez zo mňa!" zasyčím priškrtene.
,,Čo z toho budem mať ja?"
,,Živú Mad?" nadvyhnem obočie.
,,To nie je dostatočný dôvod."
,,Čo?!"
,,Že to ni-"
,,Počula som ťa, ty somár!" prevrátim očami.
,,Aurellová, nadávaním na moju osobu si nepomôžes." napomenie ma.
,,Aký dôvod by sa vám páčil, pane?" zaspievam až prisladko, načo sa Potter zasmeje.
,,Hmm.. Budeš mi to dlžná."
,,To je všetko?"
,,Chceš viac?"
,,Nie."
,,Tak?" spýta sa s neskrývaným očakavaním. Nič iné mi neostáva, než súhlasiť, pretože mi už pomaly dochádza kyslík.
,,Dobre." Potterovo telo je razom preč a mňa ovanie studený vánok.
,,Čo tam ešte robíš?" popoženie ma a ja sa lenivo postavím na nohy.
,,Bolí ma to koleno." syknem. Ihneď pribehne ku mne a svižne si ma prehodí cez plecia.
,,Potteer, čo robíš?!" vypísknem. Táto poloha mi je nepríjemná, tak sa lakťami opriem o Potterov chrbát.
,,Aurellová, nesťažuj sa na všetko." kebyže nie som taká vyčerpaná, odbijem ho nejakou štipľavou poznámkou, ale teraz nemám dosť síl. Zavriem oči a nechám sa húpať zo strany na stranu.

Keď sa nad všetkým zamyslím, možno nebol taký zlý nápad ísť do Rockvillu. Možno to malo svoj dôvod a ja som si to predsa len nakoniec užila. Ale len možno.

Teraz som sa prekonala a pridala čásť trochu skôr 😀 Dúfam, že sa vám páči.
Čo si myslíte o tom, čo sa vývíja medzi Med a Jamesom? 😀 A Charyno záhadné zmiznutie?

Vote či koment poteší! 😊