THE RED GAME / FF

kapitola 17. Ukončenie nezhody

Dopredu sa ospravedlňujem: Riaditeľ sa v tej dobe volal Armando Dippet, nie Nigellus Black 😅. Ďakujem za upozornenie! 😀

Túto časť venujem LudkaZmenkova ! Ďakujem za pridanie do zoznamu literatúry! ❤️

  ,,Sadnite si, prosím." ani na mňa nepozrie, iba pokynie hlavou na miesto oproti nemu, hneď vedľa Jamesa. Opatrne k nim prejdem a skĺznem na pohodlné sedadlo. Ťažko prehltnem, pri pohľade na podozrivo tichého Jamesa a riaditeľa Dippeta, ktorý skúma niečo v jeho spisoch. V hlave si opakujem všetky ospravedlňujúce slová a cvičím prosiace pohľady, predtým, než položí pero na drevený stôl a začne rozprávať:
,,Pani Aurellová, tuto pán Potter ma oboznámil so-" ani nestihne dohovoriť, pretože mu skočím do reči. Vystriem sa na stoličke a rýchlo so seba vychrlím:
,,Prepáčte, pán riaditeľ. Je to moja vina a ja si svoju chybu plne uvedomujem. Dajte mi trest aj na celý školský rok, len prosím, nevolajte rodičov!" pokrúti hlavou a nad mojim prosiacim pohľadom sa iba zamračí.
,,Samozrejme, že to nepoviem vašim rodičom. Tento priestupok nebol extrémny, ako som to u pána Pottera čakal, keď sa tu tak zjavil. Ale trest vás neminie, kedže ste poškvrnilu hrdosť pani profesorky McGonagallovej, čakajú vás celoročné dobrovolné práce. A teraz choďte, nech mám pokoj." veľká úľava zaplaví moje telo a ja venujem riaditeľovi srdečný úsmev. No James to nezvláda najlepšie. Nespokojne si frfle popod nos a so zachmúreným výrazom opustí riaditeľnu. Než ho napodobním, prehodím cez rameno Dippetovi:
,,Niekto tam vonku čaká. Mám ho zavolať?" ten si zmučene povzdychne, no napokon neochotne prikývne. Vyjdem do čakárne k čakajúcemu Jamesovi a so sklonenou hlavou sa otočím k Tomovi:
,,Ehm, ževraj máš vstúpiť." nepatrne prikývne, ale nepostaví sa. Cítim na sebe jeho pohľad až dovtedy, keď opustíme priestor. Šťastne si vydýchnem a usmejem sa na Jamesa.

,,Ešteže nevolajú rodičom." jemne sa dotknem jeho ruky a prepletiem si s ním prsty. Mám dobrú náladu a netajím sa tým.
,,Hm." zhrbí sa v ramenách a krátko odpovie. Hravo ho drgnem do pleca.
,,Ešte sa sťažuj! Môžeš byť rád, že len to! Minule poslali žiakov do zakázaného lesa!" strasie ma už len pri tom pomyslení. James nadtým iba ľahostajne mávne rukou.
,,Ja som tam už bol." pýši sa.
,,Nemáš dôkaz." podrýpnem ho, aj keď si myslím, že hovorí pravdu.
,,Ale mám!" obhajuje sa a ja zase zaťato tvrdím svoje:
,,Tak aký?" nadvihnem jedno obočie s otázkou v očiach. Zneistie a odvráti odo mňa zrak.
,,To ti nemôžem povedať. Týka sa to jednej osoby a to by som musel porušiť sľub. Ak mi to dovolí, raz ti to určite poviem." odfrknem si a založím ruky na prsiach:
,,Neverím ti."
,,Bol som tam!" zamračí sa.
,,Ale nebol." zamračím sa tiež.
,,Bol!"
,,Nebol!"
,,Bol!" prekrikujeme sa, každý tvrdí svoje, keď sa James rozohní:
,,Bol, bol, bol, bol, bol..!" začne dookola rozprávať a rukami si zakryje uši. Nachvíľu sa musím zasmiať nad jeho detinským správaním. Ale potom mi to začne liezť poriadne na nervy a rozhorčene vyhŕknem:
,,James Potter! Okamžite sklapni!" otočím sa naňho a zastanem v chôdzi. On zareaguje presne naopak, ako som očakávala. Šibalsky sa uškrnie, jednou rukou sa podoprie o stenu a skloní sa ku mne. Ruky sa mi mimovoľne začnú triasť a dych sa mi zrýchli najviac, ako sa dá. Je to reakcia na jeho blízkosť, na ktorú som si už zvykla, aj keď mi robí problém odnaučiť sa. Spýtavo sa mu zahľadím do očí, v ktorých opäť hraje tá iskrička. Pomaly sa nakloní k môjmu uchu a prehovorí tak, že počas rozprávania sa jeho spodná pera mierne obtiera o moju citlivú pokožku:
,,Tak ma umlč, Aurellová." tie nehanebné slová, ktoré vypustí z tých nehanebne krásnych pier spôsobia nehanebne obrovskú červeň v mojej tvári. V tej chvíli sa mi zastaví dych, zmrazí ma a jediné, čo si môžem uvedomovať sú jeho pery a naše telá blízko seba. Rýchlim pohybom si ho za rozviazanú kravatu pritiahnem k sebe a dravo sa mu prilepím na jeho dokonalé pery. Predtým, než mi bozky začne opätovať sa víťazne usmeje a svoje ruky položí na moje boky. Ja si tie svoje presuniem do jeho vlasov, za ktoré neskôr zaťahám a on mi slastne zavzdychá do úst. 1:1, vyrovnané! Jednu nohu si zakvačím o jeho bok, za ktorý si ho pritiahnem úplne ku mne. Krútiac hlavou sa uchechtne, ale nenamieta. Svojimi zvedavými rukami blúdi po mojom tenkom tričku, ktoré nezostane nedotknuté nadlho. Vyhrnie mi látku a mňa ovanie chladný, decembrový vánok. No naštastie ma jeho ruky na mojom bruchu dostatočne zahrejú, takže sa nesťažujem. Naše bozky sa časom zintenzívnia až do pomalého, romantického trenia pier. Spokojne vzdychnem, keď sa mi James zrazu surovo zakusne do spodnej pery. Nečakám to, takže zhíknem a vypleštím naňho oči. Niežeby sa mi to nepáčilo, práveže naopak. James toho využije a jazykom si vybojuje cestu do mojich pootvorených úst. Je to nové a ja vôbec neviem, čo robiť. Hlavne keď on je taký profík. Nesmelo začnem opakovať po Jamesovi a už sa poddám vášni. Jednu ruku si vyberiem s jeho havraních vlasov, lakťom si ju opriem o jeho rameno a nechám ju voľne padnúť zaňho. Bruškom jeho prsta jemne brnkne po mojom zapínaní podprsenky a ja do seba ostro vženiem vzduch, čo ide ťažko, takže sa nachvíľu odtiahneme. Hanblivo si skusnem spodnú peru a snažím sa zakryť nezbedný úsmev, rysujúci sa na mojej tvári. Už sa k nemu znova nakloním po ďalšiu dávku bozkov, keď nás vyruší mne veľmi dobre známy hlas.

,,Mad?" neveriacky sa spýta omráčený Sev naproti nám. Ledva drží knihy v rukách, jeho ústa sú spustené do dola a oči široko otvorené. Ihneď od seba odstrčím Jamesa a napravím si tričko. Celá červená začnem pomaly pristupovať k Sevovi.
,,J-ja.." zmôžem sa iba na krátke zahabkanie, keď ma preruší ráznym pokrútením hlavou:
,,Neverím! Ako si mohla!" vykríkne s neskrývaným hnevom v hlase.
,,Keď dobre vieš, čo mi robí! Neznášam ho, šikanuje ma a ty sa s ním olizuješ!!" hrubo ma obviní a na mojej tvári sa vykľuje ublížený výraz.
,,Nie..nie je to tak ako si myslíš!" vykríknem zúfalo, v tej rýchlosti netušiac, čo to vravím.
,,Čo?" výde z oboch naraz. Sev iba pokrúti hlavou a s posledným pohľadom zabijaka odíde. Chcem ho zastaviť, ale znemožní mi to Jamesova ruka na mojom predlaktí. Trhne ňou a otočí si ma k sebe. Tvári sa nahnevane, ale jeho oči plné zrady a bolesti ho prezrádzajú.
,,Ako to vlastne je?" spýta sa chladne a ja pokrútim hlavou so slzami v očiach.
,,J-ja nemyslela som to ta-tak!" chcem sa dotknúť jeho tváre, ale on rýchlim pohybom odstrčí moju ruku a odstúpi odo mňa na druhú stranu chodby.
,,James!" skríknem zúfalo, zaťažená celou situáciou.
,,Ospravedlňujem sa, nechápeš? Ale Sev je môj kamarát! Musím mu to všetko vysvetliť!" prehováram ho, ale on sa nedá.
,,Tak prečo si povedala, že to nie je tak? Ako ti mám teraz veriť? Ako, povedz!" nabudí ma a ja zatnem ruky v päsť. Zaškrípem zubami a rezkým krokom k nemu podíjdem.
,,Vzťah je hlavne o dôvere v druhého. Ak to so mnou myslíš vážne, tak prestaneš s týmto divadlom! Pre tvoju informáciu, so Sevom nehodlám skončiť! Je to môj najlepší kamarát a ty ho len tak nenahradíš!" vykríknem zúrivo, zaslepená hnevom. Samozrejme, že to nie je pravda, ale v tejto chvíli nato kašlem.
   Stuhne. Jeho nahnevaná maska je razom fuč a po líci sa mu skotúľa osamelá slza. Kmitá očami medzi tými mojimi a snaží sa nájsť náznak lži. Lenže ja som veľmi nahnevaná a tvrdo mu pohľad oplácam. Nakoniec sa s povzdychom odtiahne a odvráti zrak niekam vedľa mňa.

,,Keď tak veľmi básniš o Srabusovi, choď si za ním! A mňa, pre svätého Merlina, neotravuj!" zasyčí. Niekde hlboko v srdci pocítim neskutočnú bolesť, akoby som stratila čásť seba, ale nevšímam si to.
,,Fajn!" odvrknem.
,,Fajn!" nevrlo mi to vráti. Obaja sa otočíme a ofučane kráčame úplne inými cestami. Keď v tom zastanem a úplne sa zarazím. Preboha, čo som to urobila? Ja som ho teraz práve dobrovoľne opustila?! To mi totálne šiblo?! Bez neho nevydržím ani minútu!!
   Keď z druhej strany tiež nepočujem žiadne kroky, otočím sa a zbadám prekvapeného Jamesa, taktiež stojacého nakonci chodby. Na nič nečakám, rozbehnem sa k nemu, ničiac tú ohavne veľkú vzdialenosť medzi nami. Rozbehne sa v ten istý moment a ja mu skočím do otvorenej náruče. Zakliesnim si nohy okolo jeho chudého trupu, náruživo ho bozkávajúc po mokrých perách. Neviem si predstaviť život bez neho, teraz si to uvedomujem.
  Keď sa odtiahneme, celý zadýchaný, aby sme nabrali kyslík do vyšťavených pľúc, odhodlane vyhlásim, pozerajúc sa mu rovno do očí:
,,Milujem ťa, bubáčik môj." zašepkám tesne u jeho pier. Daruje mi malý božtek a tiež mi opätuje pohľad.

,,Ja teba viac, bosorienka moja!" zasmeje sa nad mojím nesúhlasným výrazom, keď konečne spojí naše pery.

Trochu romantickejšia časť ❤️ neviem, aké máte radšej, môžte mi svoj názor kľudne napísať do komentárov! 😉