THE RED GAME / FF

kapitola 22. Cassanova školy

  Neviem, čo si mám o tom všetkom myslieť. To, ako sa Sev zachoval ma nahnevalo, ale ešte viac som sklamaná zo svojho bývalého najlepšieho priateľa. Čo sa stalo? Z ničoho nič sa urazí kvôli totálnej hlúposti.

Sedím na posteli vedľa spiacej Lily a rozmýšľam o udalostiach z tohto roka. Šesť rokov pokoja a teraz sa tu na mňa vyvalí čarodejnícka vzbura? Dokiaľ sú slizolinčania schopní zájsť?
  S povzdychom sa opriem o roh postele a zadívam sa na snehové vločky za oknom. Čo nevidieť budú Vianoce, možno zmena prostredia odstráni aspoň malú časť problémov.
   Dvere do izby sa potichu otvoria a vykukne z nich Blackova hlava. No super, ešte ten mi tu chýbal. Som naňho trochu nahnevaná, keby neprovokoval Pottera, mohli sme byť spolu.
,,Ahoj, ako sa má?" prejde až ku mne a sadne si vedľa mňa, pozerajúc na Lily. Zdvihnem ramená a opäť ich spustím.
,,Zdá sa, že dobre. Teda aspoň fyzicky, čo sa týka zlomených sŕdc.. Úplne viem, ako sa cíti." smutne sa usmejem a v hlave ma hneď napadne otázka. No musí počkať, pretože ma predbehne Black.
,,Prepáč." skloní skormútene hlavu a na mojej tvári sa začne rysovať nechápajúci výraz.
,,Zčasti je to moja vina, že s Jamesom nie ste spolu. Kebyže nežiarlim, tak by sa nič z toho nestalo." odvráti odo mňa pohľad.
,,Ty žiarliš?" prekvapene zaklipkám očami a svoje telo natočím k nemu.
,,Áno, na vašu lásku." prizná pošepky.
Keď vidí, že som stále zmätená, neochotne sa pustí do vysvetľovania:
,,Asi sa teraz schuti zasmeješ, ale aj ja mám problémy s láskou. Je to dosť otrava." skrčí znechutene nos a ja sa musím veľmi premáhať,  aby som potlačila výbuch smiechu.
,,Závidel som vám to šťastie, tú úprimnosť. Myslel som si, že sa cez to prenesiem, ale opak bol pravdou. Vždy, keď som zbadal tie vaše zamilované pohľady, ktoré po sebe hádžete, nevedel som sa zbaviť pocitu krivdy." vytrvalo svoj zrak necháva vo svojom lone, kde sa nervózne pohráva so svojimi prstami. Všetok môj hnev voči tomuto chlapcovi je zrazu fuč a ja sa k nemu opatrne nakloním. Položím mu dlaň na jeho ruky a darujem mu jemný stisk. Bojazlivo sa na mňa pozrie a ja sa povzbudivo usmejem. Miestnosť zaplní môj prekvapený povzdych. Ako to, že som si nevšimla zmeny môjho kamaráta? Riešila som svoje dilemy a na iných som vôbec nemala čas. To sa musí zmeniť. Odhodlane prehovorím s podtónom hravosti:
,,Bla- eh, teda Sirius. Na teba by sa človek ani nedokázal dlho hnevať." žmurknem naňho a on sa zasmeje, opäť vo svojej koži.
,,A keď si sa mi tu už takto vyspovedal, kto je tá pravá?" zvedavo nadvihnem obočie a on sa ošije.
,,Neviem, čo je pravá, ale záleží mi na nej." odvetí neurčito a ja zagúľam otrávene očami.
,,Vy chlapi! Načo stále skrývate svoje pocity?"
,,Je to niečo nové." obhajuje sa a ruky zdvihne pred seba, akoby sa tým chcel brániť. Pokrútim nesúhlasne hlavou.
,,Ale stojí to zato, Sirius. Nenechaj, aby ti utiekla." poradím mu a on napokon prikývne. 

,,Počuj, možno je už neskoro, ale daj si poradiť od zaľúbenej Cassanovi." spod dlaňami zakrytých úst mi újde krátky chichot. Mihne po mne pohľadom a frajersky sa uškrnie.
,,James to pohnojil, ale je to dobrý chlap. A hlavné je, že ťa miluje. O tom nikdy nepochybuj, Aurellka. Keby si ho teraz videla," jeho tvár pohltí tieň smútku, ,,je v koncoch."
  Utrápene si povzdychnem, aj keď mu musím uznať pravdu.
,,Ja viem, ja viem." odvrátim pohľad na neurčitý bod v diaľke.
,,To je dobré, pretože už ti tu hodných desať minút niečo naznačujem." nechápavo zvráštim obočie a on sa plesne po čele.
,,Bež za ním!"
,,Čo?" nerozumiem jeho rozkazu.
,,Trápi ma dlho svedomie, preto som tu." pokrútim hlavou, egoista.
,,Mám na tom veľký podiel aj ja a nedá mi spať myšlienka, že som zničil kamošovi vzťah. Takže už konečne rozhýb tie svoje chutnučké šunky a bež za ním!" na jeho výbere slov aa nepozastavujem, odrazu sa cítim plná odvahy. Vyskočím z postele a horlivo prikyvujem.
,,Máš pravdu, idem za ním!" zatnem odhodlane päste.
,,Skvelé, ale to už som dávno vedel aj povedal, takže papa!" normálne ma vyženie z izby! Zabuchne mi dvere pred nosom a ja ostanem sama na chodbe. Odvaha je preč. Neistým a pomalým krokom sa vydám dole do spoločenskej miestnosti. Potter môže byť hocikde. No nenájdem ho tam a tak sa premiestnim do prefektskej klubovne.

***

Pre Merlinove sväté fúzy, kam sa ten chlapec vytratil?! Prudko vypustím vzduch z pľúc a prejdem si rukou po mojich vlasoch. Jeden prameň sa mi zachytí o prst a ja zjajknem, keď trhnem rukou naspäť. Pozriem si na chumáč vlasov v ruke a zakvílim. Moje vlasy!
   Keď na nich tak pozerám, Tom mal pravdu. Ich sfarbenie je naozaj zaujímavé. V lete ich mám pomerne červené, nie tak, ako Lily, samozrejme. Ona má skôr ryšavé.
Ja mám niečo medzi sýto červenou a tmavo hnedou. A v zime sa sfarbujú do celkom hnedej, až by som povedala čiernej. Sama pre seba pokrčím plecami nad nevyriešiteľnou farbou mojich vlasov a prejdem k vchodu do hája, ktorý smeruje k Hagridovi. Nebudem ho teraz otravovať, bola som tam včera. A navyše mi určite ponúkne tie jeho sušienky, ktoré sú tvrdé ako skala.

Otočím svoju hlavu späť ku škole, ale to čo tam nájdem ma neskutočne vyľaká. Vyplašene zjačím a odskočím od vyškierajucého sa Pottera. Ruky dám pred seba, akoby som sa pred ním chcela ochrániť. Je na svojej metle prevrátený hore nohami, takže plášť mu padá až na, mokrú od snehu, zem. Chytím sa za divo bijúce srdce, snažiac sa upokojiť stratený dych.
,,Potter!" obviním ho s karhavým hlasom a pokrútim hlavou nad jeho správaním. Mračiac sa do neho vybodávam dieru. Prekrížim si ruky na prsiach, sledujúc jeho vrabčie hniezdo, ktoré mu teraz vysí smerom dole.
Nadvihne pobavene obočie a oblízne si spodnú peru.
,,Naozaj to chceš tuto, Arellová?" položí mi studenú dlaň na moje líce a zatvorí oči, pomaly sa ku mne približujúc. Nechápavo sa zamyslím. Čo chcem tuto? No počkať! Keby sa na nás niekto pozeral, určite by si myslel, že to ja som ho stiahla do bozku. Prefíkanec namyslený! Strčím mu ruku do vlasov a prudko za ne zaťahám. Nečaká to, takže náhly príval bolesti ho donúti pustiť sa metly a on dopadne na tvrdú zem. Predkloním sa, aby sme mali tvár v rovnakej línii. Na Blackove rady razom zabudnem.
Vztýčim ukazovák pred jeho nos a zavrčím:
,,Ak sa ma nabudúce budeš chystať pobozkať, dám ti malú radu. Premysli si, či ti tá modrina stojí zato!" previnilo sa na mňa pozrie. Viem, že môj výraz zmäkne, ale svoj postoj tela nezmením. Vzdychne si, šúchajúc si zranenie.
,,Maddie, ja ťa naozaj ľúbim. A viem, že niekde hlboko v sebe to vieš aj ty. Ak ťa bolí, že som ti ublížil, tak mi daj facku! Koľkokrát chceš! Uľav si, nech to bolí takisto aj mňa, ako teba! A ak.." zadrhne sa a nahlas prehltne hrču v hrdle, ,,a ak si si istá, že to medzi nami nepôjde, tak mi nedávaj zbytočné nádeje. Odíď a tým mi všetko povieš." uprene sa mi zapozerá do očí s tou veľkou nádejou, ktorú nechcem narušiť. Mala by som mu povedať to isté, ale nedokážem. Čo keď ma opäť zlomí? Nemôžem si dovoliť akúkoľvek slabosť. Hlavne nie teraz, v tomto ťažkom období. O krok od neho ustúpim a skloním hlavu, pretože nevydržím hľadieť do jeho zronenej tváre.
  Otočím sa mu chrbtom a začnem kráčať preč od neho, späť do budovy školy. Nie je to odmietnutie, možno to on tak berie, ale ja nie. Iba potrebujem čas, aby som si to nechala preležať v hlave. Keď som v polovici cesty, zastaví ma Blackov hlas v diaľke.

,,OMFG, pre Merlinovu všivavú briadku, to je Maddie! Prosím, niekto ma pridržte, pretože ja-ja-ja.. a-asi...ja - Oh!" nazriem zvedavo von oknom a zbadám Tichošľapa, ktorý hraje omdlievajúceho Pottera. Perfektne napodobnil jeho hlas, opiera sa o Remusa, ktorý sa nekontrolovateľne smeje.
,,Veľmi dobre si napodobnil Paroháča!" pochváli ho chlapec s jazvami. Ofučaný Potter je ale urazený a nespokojne si zamrmle popod nos:
,,Ja taký nie som." zamračene hladí na opačnú stranu od svojich chechtajúcich sa kamarátov a prekríži si ruky na prsiach.

S úsmevom sa otočím na odchod. Táto situácia mi ukázala jedno. Nie je všetko také zlé, ako sa to na prvý pohľad zdá.

Dúfam, že ste si užili čásť! :D Ak áno, zanechajte prosím koment alebo vote! ;)) Čo si myslíte, ako by sa mala podľa vás Mad zachovať? Každý úprimný názor príjmam!