Zuzka

Tatianin darček

Mám narodeniny. Sedím pred mojím malý červeným stolom na stoličke rovnakej farby na terase za domom. Sú tu moje kamarátky. Dovnútra ma nepustia, ale videla som tam darčeky. Boli veľké a asi ich je veľa. Ach, teším sa!

Sedím tu sama, mám na sebe oblečené svoje obľúbené fialové šaty a na nich sú biele hlavy zajkov. Milujem zajkov! Dúfam, že nejakého dostanem. Videla som zajkov a králikov u dedka. Veľmi rada ich pozorujem, ale už som u nich dlho nebola. Vraj dedko spí. Ale spí už nejak dlho, bola som uňho na začiatku prázdnin. Pýtam sa mamky aj ocka, prečo tak dlho spí a oni mi odpovedia, že mal dlhý život a potrebuje si oddýchnuť. Ja sa dlhého spánku bojím, keď mamka vojde do izby, vždy sa jej opýtam, ako dlho som spala. Chcem spať čo najmenej, ale mamka hovorí, že to nie je pre mňa zdravé.

Z myšlienok ma vytrhne mamkin hlas a pohár, ktorý predo mňa položila. Všetci hovoria, že mám po nej úsmev, ktorým sa na mňa práve pozerá. Je pekná, dnes veľmi pekná. V noci si natáčala vlasy, bola som pri tom. Má ich čierne, ale vždy sa so mnou háda, že sú gaštanové. Večer vyzerala strašidelne, ale teraz je veľmi pekná. Jej vlasy vyzerajú ako vlny Hronu, ktorý máme na konci dediny. Chodievam sa tam bicyklovať so sesternicou. Mamka s ockom so mnou nechodia, hovoria, že to tam nemajú radi a nie vždy chcú pustiť aj mňa. Podľa mňa sa len boja veľkej vody. Ale o mňa sa báť nemusia! Iba sa bicyklujem, ďaleko ďaleko od vody!

"Zlatko, napi sa, je teplo, ešte mi tu odpadneš," pohladí ma po vlasoch, ktoré mi padajú na čelo. Vraj sa to volá ofina. Neznášam ju! Je mi v nej veľmi teplo. Ale všetci mi ju chvália.

Poslúchnem radšej mamu, ona mi naleje do pohára s potlačou zajka, jahodový džús, ktorý mám najradšej. Postaví sa a odbehne si preč, ani nepovie, kam. Vezmem si do rúk pohár a odpijem si.

Ako pijem, niekto mi buchne po oboch pleciach tak, že sa zľaknem. Džús mi zabehne, kašlem, džús z úst prská ako fontána v meste a aj pohár mi padá na zem. Ruky už necítim, asi ma vystrašila kamarátka. Zato ja si držím pod krkom a vykašliavam sladkú vodu, ktorá sa mi dostala až do nosa. Fuj!

Rýchlo sa okolo mňa postavia kamarátky a za mnou je ocko. "Taťka, čo sa stalo? Pi pomaly, veď som ti to hovoril!" zvyšuje na mňa hlas. Nemám to rada. Bojím sa ho, keď kričí. Rozplačem sa a o to horšie sa mi dýcha. Zase sa dusím.

Počujem mamkine topánky, ako klopkajú na zemi. Aj ja chcem klopkavé topánky! Ona tiež zvyšuje hlas, ale nie na mňa. Na ocka! Len mu daj mamka, ty máš vždy pravdu! Trestá ho, že na mňa kričal. Pred kamarátkami. Niektoré sa rozplakali, niektoré prišli za mnou a hladkajú ma.

Znova odišli, asi sa hádajú dnuka. Jedna kamarátka sa ma opýtala, že prečo som sa dusila. Odpovedám jej: "Jedna z vás mi buchla po pleciach a ja som sa zľakla. Prečo?" vstanem zo stoličky a založím si ruky na prsiach tak, ako to robí mama, keď vidí, že som spravila bordel. Kamarátky sa pozerali jedna na druhú. Nepáči sa mi to. Svoju otázku zopakujem. Ale stále sa po pozerajú jedna na druhú. Dupnem nohou, som nahnevaná. Ony odchádzajú. Zľutujem sa nad nimi.

"Nevadí, ak ste to spravili, ale skoro som sa zadusila!" odkašlem si.

"Ale nikto za tebou nebol, nikto ťa nevystrašil! My sme tu boli, hrali sme sa, ty si odišla," povedala mi kamarátka, ktorá už chodí do školy. Ja jej neverím.

Rýchlo pribehne mama s veľkým úsmevom na tvári a s veľkými okuliarmi na očiach. Ale veď slnko nesvieti... Na rukách nesie fialovú tortu a na nej sú zajačikovia.

"Jeeej!" všetky skríkneme, tá torta je naozaj pekná. Ale kde je ocko? Asi zostal dnuka. Prečo? Chystá darček? Alebo prekvapko?

"Páči sa ti, Taťka?" spýta sa ma mamka, keď si ku mne čupne. Tiež má na sebe biely klobúk. Ten je krásny. Počkať, aj ja mám taký! Podobný! S ružovými kvietkami. Na jej otázku prikývnem.

"A vám?" spýta sa ostatných dievčat, ktoré zborovo odpovedajú "áno!". Zapáli na nej sviečky a mne povie, aby som vstala, priala si niečo a sfúkla. Prajem si, aby som mala zajačika a aby to bol môj najlepší kamarát. Sfúknem a pustia sa pesničky z mojich obľúbených rozprávok.

Postavíme sa do kruhu, chceme tancovať, ale mama zvolá, že najskôr sa otvoria darčeky. Tak sa teda vrátime k stolu a ja postupne otváram darčeky. Sú v nich šaty pre moje bábiky, gumičky a sponky do vlasov, tričko so zajačikom, princeznou, motýľom... Všetky moje obľúbené veci.

Najviac sa mi ale páči darček, ktorý mi dali rodičia. Je to sivý zajko s bielym bruškom. Má krásne čierne oči a dlllhe, dlhé ušiská. Labky má zospodu ružové. Je tak zlatý! Milujem ho najviac na svete!

Pribehnem k mamke a objímem ju. Ale kde je stále ocko? Aha! Tam stojí vo dverách. Usmejem sa naňho v objatí mamky a ešte viac sa k nej pritúlim. Spoza okuliarov sa na mňa usmeje. Za ním ale vidím dievča. Vlastne, je to tieň dievčaťa, ale... Všetky, ktoré boli pozvané, sú tu! Tak čo tu robí ona?

"Vyberal ti ho dedko, ešte predtým, ako..." zaváha na chvíľku mamka, "ako zaspal. Vedel, že sa ti bude páčiť," usmeje sa na mňa a dá mi pusu na ústa. Takže je to dedkov darček! Ja som taká šťastná!

***

Je večer po oslave. Idem spať troška neskôr, ako som obvykle chodila. To kvôli oslave. Nesiem si v rukách aj svojho zajačika.

Ľahnem si do postele a mamka ma zakryje. "Tak čo, Taťka. Už si mu vymyslela meno?" spýta sa ma mamka a ja sa pozriem na zajka. Žmurkne na mňa a pohne sa mu nos. Je čarovný?

"On sa hýbe, mamka!" upozorním ju a spýtavo sa pozriem na ňu. Mamka sa zatvári najskôr zhrozene, no potom, ako pozoruje zajka, sa na mňa pozrie a ubezpečí ma, že sa mi to iba zdalo. Znova sa na zajka pozriem. Šepká. Neotvára ústa, ale šepká. Ide to z neho. A je to dievčenský hlas. Je príjemný, ale bojím sa ho.

"Ale ja ťa nepočujem," odpoviem zajkovi. Nadvihne sa mu malé obočie. Pootvorím ústa, mama do mňa drgá, ale neviem jej odpovedať, ani sa na ňu pozrieť. Zajko ma núti pozerať sa naňho. Je smutný. Už aj ja.

"Som... Zuz... ka," povie zajko. Zuzka? Povedala, Zuzka? pomyslím si. "Áno," odpovie mi. Odkedy plyšoví zajkovia rozprávajú?

"Zuzka? Si čarovná?" spýtam sa Zuzky. Ale už je ticho. Už ma nekontroluje. Už sa viem pozrieť aj na mamu. Ona sa na mňa pozerá zhrozene. Počula ma?

"Volá sa Zuzka," predstavím jej zajka, ale ona nič nehovorí. Iba sa uškrnie.

"Zu...Zuzka hovoríš? Prečo... Prečo si jej vybrala práve také meno?" spýta sa ma akosi trasľavo. Zdá sa, že bude plakať, ale poviem jej pravdu.

"Povedala mi to," odpoviem jej. Zatvorí oči a znova ich otvorí. Povzdychne si a pritúli si ma k sebe.

"Už si unavená a Zuzka tiež. Spinkaj už," povie mi, dá mi pusu do vlasov a odíde z izby. Som veľmi unavená, pritúlim si Zuzku k sebe a zatvorí dvere.