Zuzka

Posledné stretnutie (?)

"Nechápem!" skríknem a ňou trhne tak, až sa prevráti na chrbát. Bradu dvíha vysoko a do brucha dostáva kŕč. Pripomína mi to film V zajatí démonov, akoby bola posadnutá. Avšak ona je práve tou, ktorá posadne ľudí. "Odpovedaj!" skríknem hlasnejšie a staviam sa na kolená. Pomaly sa vzpieram a dvíham, priťahujem koleno, potom druhé a už sa týčim nad ňou. "Prosím. Chcem to vedieť..." zjemním hlas a ona sa uvoľní. Brada jej padne a dívame sa z očí do očí. Zdvihne ruky k mojim spánkom a napojí sa do mňa. Mňa to bodne ako žihadlo včely a prenesiem sa v čase.

Sedíme v aute. Sedím vzadu a predo mnou je otec za volantom a moje malé ja v náručí mamy. Nahliadnem do maminho náručia a moje malé ja zviera plyšiaka. Dedkova Zuzka... Zrazu sa mame vyšklbem z rúk. Mama zaspáva a nevníma ma. Otcovi sa zatvárajú oči a ja, chrániac plyšového zajačika v rukách sa ukladám do spánku. Snažím sa zobudiť otca mykaním, no ruka mi prejde cez jeho rameno. Cítim jeho mäso, žily i šľachy. Otec sa v poslednej chvíli prebudí, no je neskoro... Svetlá sa zväčšujú, moje oči dokorán a zrazu obrovská rana! Sklo praská, kov sa krčí, kosti lámu... 

Za okamih stojím vedľa vozovky. Červené a modré svetlo sa striedajú v diaľke a pred očami sa striedajú záchranárske vesty a uniformy. Spod vozovky tečie krv a nie ďaleko od dverí, kde sedela mama, sa váľa guľka... očná bulva. Padnem na kolená. Srdce sa mi roztriešti na miliardu kúskov. Z úst sa mi vyderie dlhý, bolestný rev do neba. Do dlaní vezmem trávu a zvieram ju v pästiach tak pevne, že ju vytrhnem aj s pôdou a drtím ju v dlaniach. Bolesť, ktorá mnou prejde, sa nevyrovnáva ani udieraniu kladivom po prstoch, rezaniu skalpelom do rúk a stehien, páleniu dlane... Ničomu. Cítim, ako umieram, no veľmi to bolí. Mama aj dedko mi naposledy povedali, že to pôjde rýchlo a bezbolestne. Ak má byť toto opakom smrti, znamená to, že práve ožívam? 

Jediná vec, ktorá mi napadá pri pohľade na dokrčené telo mamy, je... Toto nie je pravda... Neexistuje... Ako sme to mohli prežiť len ja a otec? Prečo sme neumreli na mieste s mamou? Skloním hlavu do zeme... Následne sa pozriem do diaľky a za autom vidím dve žiary. Pomaly sa staviam na nohy a vidím, ako si dedko berie preč mamu. Nevšímajú si ma a idú svojou cestou. Akoby sa za horizontom mala nachádzať tá záhrada s pastelovou oblohou. To len ja som zostala v temnote...

Pri mojich dverách kľačí dievčatko a hľadí dovnútra. Na jej miesto prídu záchranári a ona sa vyparí. Vidím, ako ma vyťahujú z auta. Moje bezvládne telíčko s polámanými nohami. Polícia a hasiči sú už na mieste. Prichádza babka a von vychádzajú ľudia. Všimnem si ďalšie narazené auto. V otvorených dverách záchranky sedí niekto mne veľmi povedomý. Farár... Má dolámaný nos a ruku. Práve vytiahli aj otca. Nesú nás na nosidlách. Aj mamu. Pohlcuje ma temnota ako čierny dym...

Zuzka sedí na mojej posteli v izbe a díva sa na mňa. Ja sa jej zľaknem a ona ma chytí za ruku. Prejde so mnou von do záhrady a ja nás nasledujem. Vtom však zastaneme vo dverách, lebo vidíme do kuchyne. Tlsté prasa znásilňuje moju babku. Babka sa mračí od znechutenia a trápenia, tlsté prasa je chlípne prisaté o krk babky a vráža do nej... Príbor padá z odkvapkávača a obrazy a vázy z okrasných stolčekov sú porozbíjané. Všetko sa to deje tak pomaly, ako v spomalenom filme. Vidím všetky tie nechutné pohyby, počujem zreteľne tie hnusné vzdychy. Tie jeho znejú až nadľudsky... Je mi z toho príšerne...

Zuzka sa na moje malé ja díva a kývne hlavou smerom von. Ja ju nasledujem a spolu prebehneme cez ulicu. Povie mi, aby som bežala za Adamkom a povedala, čo sa deje. Jeho otec a strýko - kňaz - vybehnú z domu, prebehnú cez ulicu a stratia sa v našom dome. Adamkova mama nás prichýli vo svojom dome a ponúkne nám limonádu. Vysoká tmavovlasá pani s okuliarmi a tielkom. Adamko ma drží za ruku a usmieva sa na mňa. Ale ja sa mračím. Keď vidí, že mi úsmevom nepomáha, objíme ma tak silno, ako ešte nikto. To Zuzka mi pomohla... 

Opäť ma pohltí temnota...

Vidím sa v mojej izbe, keď som vyrástla. Bol to deň, kedy ma zmlátili deviataci v piatom ročníku. Sedím na stoličke nad učebnicou dejepisu. To bol jediný predmet, ktorý ma bavil. Utiekla som s ním z dnešnej reality. Bola som s rytiermi na bojisku. Bojovala som proti Turkom. Potom som sedela v tanku a nakopávala zadky nacistom. Potom som sa predbiehala s Vikingmi, kto nájde skôr pevninu. Vládla som s faraónmi. Bola som dvornou dámou cisárovnej Sissi. Bola som Nefertiti a vládla som Egyptu. Večerala som okolo ohňa so Slovanmi divinu a zapíjala ju medovinou. Stavala som stredoveký kamenný hrad. So Zuzkou... 

Temnota.

Teraz sme vonku s Alexom a jeho frajerkou. Oni sú na seba nalepení a ja sa dívam do svojho zmrzlinového pohára opakujúc si v mysli, že už s nimi nikdy nepôjdem von ako tretie koleso. Až teraz si všimnem, že to Alex nerobil dobrovoľne, ale z ľútosti. Bolo to asi týždeň predtým, ako od nej dostal kopačky. Vtedy som vytiahla Alexa von práve ja a jeho vtedajšia frajerka sa k nám pridala. Ona dobre vedela, že ja som predtým žiadneho chlapa nemala. Neznášala ma, hoci ja som proti nej nič nemala. Skôr som ju obdivovala. Prirodzená sladká kráska s plavými vlasmi, krásnymi očkami ako bábika, ružovými perami a oblečená v rozkošných šatočkách. Vtom si ale všimnem ďalšieho chlapa v rohu oproti mne.

Môj prvý frajer. Viktor. Vždy sa pýšil tým, že jeho meno k nemu pasuje odvtedy, čo bol so mnou. Lebo ma vyhral. Vtedy ešte nemal až tak dlhé vlasy, možno ich mal tak dlhé, ako Dave Gahan v deväťdesiatych rokoch. Konce vlasov sa mu kučeravili. Nosieval koziu briadku a ucho mal prepichnuté cvočkom. V ten deň mal tričko s Type O Negative. Viem, že ma vtedy niečím hrozne upútal. Pre niekoho možno nebol dokonalý, no mala som možno trinásť? Alebo už štrnásť? A bol medzi nami asi štvorročný rozdiel. Vtedy som sa započúvala do Evanescence a HIM. Moja prvotná gotická éra. Keď som vtedy prišla domov, zistila som si, čo to má na tričku a začala to počúvať. Nebola to najlepšia kvalita, ale bola som z toho unesená. Peter mal neskutočný hlas, no potom som zistila, že umrel. 

Vedel, že som naňho zadívaná a všimla som si to až potom, čo sa na mňa usmial a žmurkol po mne. Vtedy ma vystrelo a prežila som chvíľkový infarkt, nasledovali netopieriky v bruchu a nahrnutá krv v lícach. Prehodila som si vlasy za rameno a začala sa všemožne upravovať. Už som sa aj tak cítila dosť trápne, keď som si povedala, že od nich odídem. Rozlúčila som sa, vzala tašku a doslova som od nich zdrhla. Bez jediného slovka.

Onedlho mi prišla žiadosť o priateľstvo na Facebooku. Vtedy to bol obrovský boom a kto nemal Facebook akoby neexistoval. Bol to Viktor a ja som bola nadšením celá bez seba. On bol v septime na osemročnom gymnáziu a ja som bola ôsmačka na základnej. Písali sme si o kapelách a do školy mi chodili rôzne básne. Keď som zistila, že sú od neho, lebo som ich našla na jeho blogu, skoro som odpadla. So všetkým som sa zdôverovala Alexovi. Už viem, prečo sa tváril, akoby zjedol naraz uhorky s citrónom a olivami. Nebolo to kvôli tomu, že nebol zdatný v poézii. On žiarlil. 

V ten týždeň mi Viktor navrhol, že budeme spolu chodiť. Alex sa v ten istý týždeň rozišiel s frajerkou. Bolo to šťastné obdobie. Otec ale nebol jediný, kto nebol spokojný s výberom partnera. Babke aj celkom vyhovoval. Rád sa rozprával, bol priateľský a mal prečítané westernovky. Bola som za nich šťastná. Postupom mesiacov sa menili "internety" a Viktor sa stával populárnejším a populárnejším vďaka jeho básnickým schopnostiam. O to viac, že sa staral o svoje vlasy a bradu, hral na gitare a spieval. Skladal mi básne, spieval mi v jeho garáži, no skončil školu a cez jeho maturitný ročník sme spolu takmer vôbec neboli. Obaja sme končili a obaja sme boli šťastní, že končíme. 

Cez prázdniny sme sa vídali najčastejšie. Ja som si našla robotu v jednom butiku a on robil v nejakom automechanickom sklade. Po večeroch sme chodili do kina, do parku alebo na pole nad dedinou k riečke. Bol to proste dokonalý chlap. Avšak zdalo sa mi, že mu nemôžem dať toľko, koľko mi dával on. Cítila som sa preto mizerne, samu seba som neskutočne podceňovala. A úplne som zabudla na to, že ja nie som jediná, čo žije môj život. To bol jedným z dôvodov, prečo sme sa prestali stretávať. 

"Tak vidíš... Aj vtedy si na mňa zabudla. Moja pani ma vtedy skoro zničila... To neboli duchovia, čo si si namýšľala, že vidíš. Tou kostrou v hábe som bola ja..." povie mi Zuzka a znova sa ocitnem na tomto bezbohom mieste. "A viac to už nevydržím! Chcem to skončiť!!! Chcem zomrieť! Kvôli tebe... Aby si žila... No bez boja to nepôjde!" zakvíli Zuzka s bezduchými očami.