Zuzka

Zuzkin plač

Zobudím sa na niečí nárek. Dnuka je svetlo zvonka. A nie je to ani svit mesiaca, ten taký silný nie je. Akoby bolo skoré ráno. Pozriem sa hore, no ani lampa, ani nič nie je zapnuté. A Zuzka nie je v mojich rukách. Posadím sa a pretriem si oči. Nie je ani vedľa mňa, ani na zemi, ani v celej izbe.

"Zuzka?" spýtam sa jej potichu. Spustím nohy z postele a posadím sa. Svetlo je silnejšie a silnejšie, privriem oči. A počujem ten plač. Je silnejší, už je to krik. Akoby ju niečo bolelo. Ide to zo všetkých strán, skrivia sa mi ústa a z očí mi padnú slzy. Bolí ma celé telo, zase ma to ovláda. 

Zrazu ma niečo schytí za nohy. Je to mäkké, ale pevné. Veľmi sa zľaknem a ono ma to stiahne. Padnem na zem, odriem si dlane a lakte, no ono ma to ťahá pod posteľ. Kričím, vrieskam a uvedomím si, že moja izba nemá nič, ani dvere a ani okno. Je to prázdne. Mám len posteľ.

Ťahá ma to a ja cítim, akoby som padala. Pred očami sa mi stráca spodok postele, padám do akejsi čierňavy. Tá čierňava sa mení do nejakých červených vzorcov, z tých sú plamene a mňa pália nohy. Kričím ešte viac a z toho dusna sa neviem nadýchnuť. Dusím sa, tečie zo mňa voda.

Ten plač sa mení do smiechu. Je to zlovestný smiech a ja sa ho veľmi bojím. Dopadnem na zem. Nič ma nebolí, je to, akoby som len skočila. Už nie je teplo, ale naopak, veľká zima. Kľačím na chladnej zemi a pred okolo mňa je les. Hustý tmavý les. Obzerám sa okolo seba a nič nevidím. 

Zrazu za sebou vidím dievča. Vlasy má v dvoch drdoloch a tie sú ozdobené mašličkami. Je oblečená v sivých šatách, vyzerá skoro ako tieň. Oči jej svietia, akoby tam mala sviečky. Nemá nos, ani ústa, len tie oči.

Už som pochopila, to ona sa smiala. Postavím sa, chcem utiecť, no zaujíma ma, kde som a kto to je. Spýtam sa jej, no ona len stojí a pozerá na mňa. Z hmly za dievčaťom sa vynára čierna postava. Je vysoká a je v plášti. Neviem, čo sa deje.

Tej postave tiež svietia oči, no táto už má aj ústa. Dlhé a svietia rovnako, ako oči. Spadne z nej plášť a vyzerá neskutočne desivo! Brucho má rozpárané ako Vlk v Červenej čiapočke a v ňom namiesto kameňov sú hlavy malých detí. Zhíknem a otočím sa im chrbtom, nechcem to vidieť!

Zhrozená som sa obzrela, no tam už nič nebolo, tak som sa pozrela späť a pred sebou som videla Zuzkinu hlavu. Nebola to ale jej pekná tvár, aj jej oči a ústa svietili tak, ako tým dvom postavám.

Skríknem, čo mi sily stačia a posadím sa. Som v posteli, vo svojej izbe. Na posteli sedí moja mama a v rukách drží Zuzku. So strachom sa na mňa pozerá, ja rovnako na ňu. Pozriem sa smerom k dverám a tam stojí ocko.

"Čo to bolo?" spýtam sa a rozplačem sa. Mama Zuzku odhodí na zem a pritúli sa ku mne. Ocko k nám podíde tiež a obaja ma objímu. 

"To nič, zlatko, to bol len zlý sen," pošeptá mi mamka a pohladí ma po vlasoch.

"Chcem Zuzku!" poviem a rodičia ma o to pevnejšie stisnú medzi nimi. Zopakujem po sebe, ale oni ma nepočúvajú. "Dajte mi Zuzku!" kričím, lebo mi môj zajačik veľmi chýba. Ocko vstáva z postele, možno ma počul a chce mi ju dať.

"Tu nie je," povie a mamka a ja sa naňho pozrieme.

"Klameš!" skríknem a pozriem sa na to miesto, kde bola. Určite ju predo mnou schoval. "Ty si ju schoval!" odkryjem sa a idem ju hľadať. Ocko hľadá so mnou po celej izbe, ale ani na zemi, ani na poličkách, ani na stole a ani v posteli nie je.

Mamka nakoniec povie: "Tu je, pod posteľou!" Spomeniem si na ten sen a prestanem dýchať.

"Pod posteľou?" spýtam sa jej, lebo nie som si istá, či som to počula dobre.

"Áno, len... Asi je zaseknutá, nejde von," ťahá ju spod postele, ale nejde jej to. Pribehnem k nej a pozriem sa pod posteľ. Je tam, ale vidím tam to dievča zo sna. Škaredo sa na mňa pozerá. 

Skryjem sa za mamu a ona sa na mňa divne pozerá. "Má ju, to dievča pod posteľou, má ju ona!" ukážem tam prstom. Mama už na nič neváha, vstáva z postele, berie ma ne ruky a beží so mnou preč. Ocko beží za nami.

"Kamil, ideme k mame, ten zajac... Je určite prekliaty," hovorí mama a oblieka na mňa sveter. "Tvoja mama by nás mala prijať."

"Teraz uprostred noci? Miša, veď je pol druhej ráno, vyženie nás," rozčuľoval sa ocko a mamu zastavil pred vchodovými dverami. Pozerám sa dozadu na chodbu. Niečo je na strope, lieta to. Je to ako malá svetielkujúca muška, ktorá letí ku mne. Možno je to víla. Tie v noci zvyknú lietať, ale hovorí sa, že nás deti kontrolujú. Nesmieme byť hore, inak sa vraj niečo stane. Nikto ale nevie, že čo, preto zavriem oči a tvárim sa, že spím. 

"Ale ona s tým niečo spraví. Kamil, prosím," nalieha mamka, ale ja mám svoje oči stále zatvorené. Je ticho.

"Tak dobre," povie oco po chvíli a počujem, ako kráča hore schodmi.

"Neboj sa, Taťka, ocko zoberie Zuzku a ideme k babke, tam budeme spať, dobre?" spýta sa a ja odpoviem iba "hmhm". Pohladí ma po vlasoch a ideme von. Je troška chladno, ale mamine ruky sú teplé.

Otvorí auto a nasadneme. Mama sedí so mnou, asi na zadnom sedadle a ja sedím na jej kolenách. Pozriem sa von oknom a vidím, ako sa v mojej izbe svieti. Zuzka je v okne a pozerá sa na mňa. Žmurknem očami a už tam nie je. Je veľmi rýchla.

O chvíľku nato oco ide z domu von a v rukách nesie moju Zuzku. Nasadne do auta a Zuzku posadí vedľa na sedadlo. Mama mi položí hlavu pod jej krk, cítim veľké teplo a jej teplý dych na mojej hlave. Ale stále sa musím pozerať na to sedadlo. Už necítim ani teplo, ani zimu, neviem, či je deň alebo noc. Nič neviem, zabudla som na všetko. Chcem spať, ale potom zase nechcem. Chcem zavrieť oči, ale nedarí sa. Stále sledujem moju Zuzku. Asi je smutná.