Aura toho kňaza sa mení podľa jeho nálad. Raz je sivá, potom červená, bledoružová, znova sivá, bordová, bledoružová, sivá... Naposledy som si to všímala, keď som ešte chodievala do kostola. Avšak nikdy som neverila na také veci, že by človek mohol vidieť auru alebo žiarenie. Považovala som to za absurdné a možné možno tak vo filmoch. Do kostola som prestala chodiť, keď som mala jedenásť. Odvtedy som kňaza nevídala. Počula som, že chodieval na misie s vojakmi a plnil funkciu vojenského psychológa. Aj to mi povedal Adam, keď sme sedeli na káve.
"Prepáčte, farár. Mala by som sa pobrať domov. Aj tak som vám to tu dosť zašpinila," poviem unavene. Dolieha na mňa neskutočná únava a som si istá, že ak teraz zavriem oči, zaspím. Len dúfam, že nie na veky... Otočí sa ku mne so zamračeným pohľadom.
"O takomto čase a v takomto stave ťa nesmiem pustiť," povedal rozhodne. Je mi neskutočne trápne. "Ildikó, kostolníčka, ťa u seba určite prichýli. Len ti asi nebude rozumieť, možno len veľmi slabo. Je Maďarka a na jedno ucho hluchá," dopovie a vezme mobil do rúk. Nie, ja chcem ísť domov! Možno je tam stále tá ohava a terorizuje aj ten zvyšok rodiny, čo mi zostal!
"To ozaj nie je potrebné, veď nebývam ďaleko... a navyše... Mám veľmi nepríjemný pocit, že tá ohava ohrozuje babku a otca, a to nasmiem dopustiť!" zvolám, postavím sa a už padám so zatvorenými očami. Ani sa nepamätám, či som dopadla na tvrdú zem, či som dopadla na stôl, alebo čokoľvek. Proste spánok...
Strhnem sa a sedím v autobuse. Je tu však akási čudesná atmosféra. Trocha ťažšie sa mi dýcha a keď sa zahľadím pred seba, nevidím nikoho, iba prázdne sedadlá. Pomrvím sa na sedadle a vtedy mi blysne hlavou - kedy som naposledy cestovala autobusom? A prečo tu teraz sedím?
Vonka vidím púšť. Suchota, kaktusy, piesok... Aboslútne pusto... Veľmi ťažko sa mi dýcha, priam sa dusím. Pot zo mňa steká po celom tele. Čo mám robiť? A kam to vlastne idem? Som tu sama?
Nemám potrebu sa rozhliadnuť, iba hľadím von. V diaľke vidím blyšťanie čohosi. Akoby tam bola voda. Pozriem sa vpred a vidím, že sa rútime do krvavočerveného mora. Nárazník narazí do vody a pomaly ideme vpred. Srdce mám v hrdle a ja vidím, ako sa hladina dvíha a my sa hýbeme vpred. Voda stúpa, stúpa, až je pri mojich lakťoch. Len sedím, žiadna panika. Akoby som bola zmierená s tým, že sa potopím a nikdy sa nevrátim. Voda sa dostala na podlahu. Je mi po kolená. Je príjemná. Opriem sa o sedadlo a zavriem oči. Umieranie je tak krásne...
...
...
...
...
h..nn...hhh...
...
...
...
nn...
...
...
n-n...i-hh... a-a-aah...
...
...
...
...
...
...
už....tím...
...
otvor... i...
...
...
nepustím... a...
NEPUSTÍM ŤA!!!
Strhnem sa a nadýchnem. Pred očami sa mi znova odohráva scenár, ako predtým. Pohybujúce sa machule. A znova tvár farára. A jeho dlaň na mojom líci. Vystrašené oči na mňa upiera s ďalším párom vystrašených očí. Stojí nado mnou postaršia dáma s okuliarmi, ktoré si drží pred nosom. Pekelne ma bolia pery.
ESTÁS LEYENDO
Zuzka
ParanormalMalá Tatiana určite nie je obyčajné päťročné dievčatko. Líši sa od ostatných rovesníkov nielen tým, že veľa rozpráva, ale aj tým, ako a čo vlastne rozpráva. V jej raných rokoch sa však udejú udalosti, ktoré sa podpíšu na jej osobnosti a ich následky...
