"Nie, nie... Štrnásť rokov máš byť preč..." zavrčím a nespúšťam oči z dievčaťa, čo sedí za stolom. Usmieva sa. Akoby som sa videla v zrkadle. Teraz. Starne spolu so mnou..
"Aj ja ťa rada vidím," odpovie a postaví sa. Zdá sa, že mieri ku mne.
"Ani sa ku mne nepribližuj!" rozkážem jej a vystriem ruku. Všimnem si, že sa mi strašne trasie... Všimne si to aj ona a usmeje sa ešte viac. Zloží si čiernu kapucňu a načiahne svoje prsty k mojim. Iba hľadím, ako sa naše prsty spoja. Vybavia sa mi všetky spomienky z detstva spätne. Od posledného dňa čo som ju videla po deň, kedy sa ku mne dostala v podobe plyšového zajka. Udrie ma to do hlavy tak silno, až pocítim neskutočne ostrú bolesť v čele pozdĺž celej hlavy.
"To nejde. Už sme spojené. Nezbavíme sa jedna druhej. Nič nás nerozdelí," prehovára ku mne a prepletie svoje prsty cez moje. Ja len krútim hlavou so zažmúrenými očami, z ktorých sa mi valia slzy.
"Neplač, sestrička. Tvoje slzy sú zbytočné. Mala by si sa tešiť, že spolu budeme opäť tráviť čas," povie svojím typickým milým hlasom. Je v ňom však niečo zlovestné...
"Nechápeš, že mi škodíš? Že škodíš mojej rodine?" vyčítam jej a pozriem sa na ňu. Má mŕtvolne fialovú pleť a zelené oči. Vlasy má suché ako slama, vyblednuté a na korienkoch mastné. Usmeje sa a vidím hnijúci chrup, spoza ktorého sa valí von čierna tekutina.
"Nie... To tvoja rodina škodí tebe a mne. Nám. Musíš sa jej zbaviť!" prízvukuje mi a poslednú vetu intenzívne opakuje... musíš sa jej zbaviť... Musíš sa jej ZBAVIŤ... MUSÍŠ SA JEJ ZBAVIŤ!!!
"NIEEE!!!" skríknem v kŕči a moje kolená ten nápor smútku a zúfalstva nevydržia.Sťažka sazveziem dolu a dopadnem na veľmi tvrdú podlahu. Dlane si trocha odriem, no tú tlmenú bolesť nevnímam. Vnímam len kŕč v bruchu, v hrdle a v lícach. Spomeniem si na mamku. Chcem svoju mamku... Chem vidieť svoju mamku! Chcem byť v jej hrejivom objatí, ktoré ma od všetkéhoochránia! Žiadne objatie ma neochráni tak, ako mamino. Síce neviem, kde sa jej telo doteraz nachádza. Ale v mojom srdci a v mysli je so mnou neustále. Neustále!
"Tatiana, srdiečko, otvor dvere!" ozve sa rachot spoza dverí. Je to babka a búcha dlaňou o dvere. Bojím sa však, čo by sa stalo, keby som ich otvorila. Na zemi predo mnou totiž zbadám čierne fľaky a odtlačky prstov. Vedú ku mne.
"Neopováž sa ich otvoriť!"
Vtom sa mi nadvihne jemný pramienok vlasov. Potom druhý, tretí, postupne všetky vlasy a čosi ma za ne ťahá hore! Druhá ruka mi zviera hrdlo. Je mazľavá a mám pocit, že mi hrdlo zvierajú kosti pokryté veľmi jemnou vrstvou kože. Buchot na dvere sa stupňuje, no postupne ho prestávam vnímať.
V ušiach sa mi strieda plač dieťaťa, mníšsky chór, zvony kostola, kvapkanie vody (alebo inej tekutiny), chrčanie, prosbu o pomoc, hrozby, dunivý vietor, plamene, štekot divých psov, kroky a dupot... Teplota sa veľmi rýchlo mení. Raz mrznem... potom horím... znova mrznem... znova horím... mrznem...
Chcem, aby to prestalo! No nič nevidím... Zrazu všetko ustane. Žiaden zvuk. Žiaden obraz... Nič... Všetko sa stratilo... Ani svetlo... Ani tma.
...
...
...
...
...
...
...
Ttnnnhhh...
YOU ARE READING
Zuzka
ParanormalMalá Tatiana určite nie je obyčajné päťročné dievčatko. Líši sa od ostatných rovesníkov nielen tým, že veľa rozpráva, ale aj tým, ako a čo vlastne rozpráva. V jej raných rokoch sa však udejú udalosti, ktoré sa podpíšu na jej osobnosti a ich následky...
