Zuzka

Pohľad späť (2. časť)

Nemám jediného slova. Všetko mi dáva zmysel a... zároveň nič. Podá si ruku s kňazom a priateľsky sa naňho usmeje. Ale potom sa pozrie na mňa. Znie to celé tak reálne, tak skutočne, hoci som si vedomá, že to je iba v mojej hlave.

"Taťka," vysloví moje meno a ja so zatajeným dychom a úsmevom zatvorím oči. Je to tak dlho... "Kde si bola, Pivonka moja? Prečo si na mňa zabudla?" Otvorím oči a úsmev mi zmrzne.

"Ja som nezabudla, dedko. Ja som odišla. Preč. Ale vrátila som sa," prehovorím ja a vlasmi prejde teplý vánok. Dedko sa usmeje a roztvorí náruč. Nemusí viac robiť, nemusí nič povedať a idem mu v ústrety. Pomaly. Uvedomujúc si, čo práve prežívam. Ak to vôbec prežívam.

***

Otec na mňa hľadí s nemým úžasom. "Aj ja by som ho chcel vidieť. Pozdrav ho odo mňa," riekne s malou dušičkou a pretrie si zaslzené oči.

"Otec, mohol by si..." neviem, ako to biele na sebe mám nazvať, tak sa iba pozriem na svoje telo. Prikývne a posadí ma. Alex mu pomôže a ja cítim konečne voľnosť. Slobodu. Alex má položenú dlaň na mojej a príjemne mi ju hreje. Vždy má také teplé ruky... Otec mi hladí nohu.

"Zajtra poobede za tebou príde psychologička. Iste si ju už dlho nevidela," oznámi mi otec s miernou obavou. Nakloním hlavu a usmejem sa.

"Konečne... Dlho sme sa nevideli. Iste opeknela," poviem a žmurknem po otcovi. Alex sa za mnou pousmeje, cítim jeho dych na krku. Objíma ma jednou rukou. Otec sa zapýri a krúti hlavou.

"Ur.. Určite. Je to... Je to krásna žena... Krásna aaa... múdra žena," prikývne s vážnou tvárou. Hoci moju mamu ľúbil, neľúbil ju tak, ako psychologičku. Tá láska však nikdy nebola iba priateľská. No bál sa jej čokoľvek povedať. Považoval za čudné, že by doktorka s pacientom boli niekedy spolu. Ale ja som mu to nikdy nezazlievala. Prečo by sa človek nemohol zamilovať viackrát? A do inej osoby. Kde je písané pravidlo, že sa to výlučne nesmie?

"Ocko, mohol by si ma nechať osamote s Alexom?" spýtam sa ho a jeho moja otázka akosi zaskočí. Prečo to nečakal? Mohol si myslieť, že budem chcieť stráviť nejaký čas aj s mojím najlepším priateľom. Po menšom váhaní prikývol a nemotorne sa postavil a odišiel. Akonáhle zavrel dvere, Alex si ma k sebe pritisol ešte viac.

"Šaniii," zamrmlem s úsmevom, "môj Šani... ako si to mohol len bezo mňa vydržať?" otočím sa k nemu.

"Netuším, Tia... netuším. Asi som nejaký Superman. Ale chýbala si mi... a bál som sa o teba. Predsa si moja... iba moja... malá sestrička," dokončí, no mňa to akosi zamrzí. Ale spomeniem si, že to inak ani nezostane. Prečo by to tak nemalo zostať? Som mu predsa ako sestra a on mi je ako brat...

"Už ťa nikam nepustím. Nech si ten diabol zoberie mňa, tebe nech dá pokoj, inak ho nakopem do riti!" pohrozí a zaškerí sa. To však už na mieste, kde sedel môj otec, sedí moja sestra. Jedno rameno má nižšie, má prekrížené ruky a nohy. Díva sa na nás tým jej typicky povrchným výrazom. 

"Sestrička... Tak už vieš, ako sa cítia chlapi po tom, čo ich nazveš bráchom," žurkne a rozchichoce sa. Jej chichot však prerastie do zákerného smiechu. Zavriem oči a v duchu ju vyženiem preč. No po otvorení tam stále sedí. "A zasa... Od tohto krásavca by som si aj dala povedať... Len škoda, že ja nie som diabol. Možno raz..." zväčší očné viečka a usmeje sa na mňa akýmsi psychopatickým úsmevom. Ty sviňa jedna...

"Prejdi sa so mnou. Pomaly ani neviem, ako fungujú moje nohy," prehovorím ho a otočím k nemu hlavu. On sa na mňa však díva bez výrazu. Taký prázdny pohľad. "Alex?"

"Obávam sa... že to asi nepôjde..." Cítim menšiu zástavu srdca a pomaly rastúcu paniku. Rýchlo otočím hlavu k mojim nohám a rýchlosťou svetla odkryjem svoje biele nohy. Sú celé! Zvesím ich dolu, než sa ktokoľvek z nás stihne spamätať a postavím sa. S menším problémom s rovnováhou ustojím. Pozriem sa naňho a on sa rehoce až tak, že nevydáva žiaden zvuk. Nakloním hlavu nabok a opriem sa o jednu ruku o posteľ. 

"Ty špina," zašpocem a hodím sa späť na posteľ tak, aby som dopadla naňho. Zachytí ma tak, aby som si neublížila a znova skončím v objatí. Naše správanie teraz už určite nevyzerá ako správanie dvoch priateľov.

"Ale čooo? Chcem ťa teraz pre seba!" 

"Ale však dobre! Aj vonka ma môžeš mať, v parku. Ešte som tam nebola. Prosím, pod so mnou," prosíkam sa mu a posadím sa.

"Dobrý nápad a rovno si ťa ukradnem! Ty sem nepatríš! Ty nesmieš viac prijímať lieky! Ale jednu vec mi prosím ťa vysvetli... Pacienti v AHS Asylum vyzerali ako živé zdochliny. Ako to, že ty si stále tak anjelsky pekná?" Nerooob, Alex! Ty a tvoje lichôtky.. Bože, čo ti na to povedať? Určite sa už červenám.

"Vieš, po smrti všetci vyzerajú mlado a sviežo. Už sme pri American Horror Story, vieš ako to bolo v jednotke. Možno som zomrela tu a viac sa odtiaľto nedostanem," žmurknem po ňom.

"To sa zabijem tiež, aby som tu mohol byť s tebou." Chvíľku zaváham. Netuším, čo to so mnou robí. Ak má byť toto balenie, tak to robí tak nenápadne, až som z toho v pomykove. Chodila som s jedným. Ten mi písal básne a ja som mu odpisovala tiež vo forme veršov. Taká bola naša konverzácia. Až neskôr to prešlo to do prozy. Bol dobrý, strašne dobrý. Ale už to nefungovalo. V podstate ani neviem, prečo sme to ukončili. A kedy vlastne... Viem iba toľko, že je v inej krajine. Snád len skladá básne inej krásnej duši, ktorá si to aj zaslúži...

V tomto prípade to nechcem pochopiť zle. Nechcem, aby sa zľakol a ušiel. A možno to budem ja, ktorá sa zľakne a utečie. No ták, Tatiana, bojuj! Bojuješ s diablovými deťmi a bojíš sa vzťahu s najlepším kamarátom? 

Napokon iba zvesím hlavu a usmejem sa. "Hlavne si," zdvihnem hlavu, "neubližuj! Ak sa zabiješ, zabijem ťa!" pohrozím mu zdvihnutým prstom. Usmeje sa a ja sa pohnem preč od neho. Predtým si ešte oblečiem sveter a natiahnem tepláky, ktoré mi doniesol ocko. Sú pyžamové a orgovánové. Lásku k orgovánom a orgovánovej farbe som zrejme zdedila po dedkovi. Už iba môj plyšiačik mi chýba.

"Pripravená?" spýta sa Alex a oblečie si svoju koženku. Prikývnem a otvoríme dvere. Vedľa dverí sedí otec so zvesenou hlavou dívajúc sa na fotku. 

"Ocko? Kto to je?" spýtam sa a sadnem si k nemu. Vezmem mu fotku z ruky a zadívam sa na ňu. Vyzerá to na novomanželský párik. Obaja vysmiati od ucha k uchu. Poznávam povedomé tváre, len o pár desiatok rokov mladšie.

"Dedko a babka!" zvolám so zatajeným dychom. Kiežby som bola zasa s vami... Nebojte, večer sa za vami znova poberiem...

"Presne tak. Mladí a krásni. Vedela si, že je to až deň po svadbe?" otočí sa ku mne. Pozriem sa naňho s otázkou ako je to možné, no fotka ma natoľko uchváti, že ma prinúti dívať sa na ňu. "Fotograf bol zaneprázdnený. Bol s jej sestrou. V posteli. Obaja zabudli na svadbu," povie otec s pobavením v hlase. "A vieš, čo je na tom ešte lepšie? Teta Veronika bola už dávno vydatá. Babka v svadobných šatách čakala s dedkom asi pätnásť minút pred domom fotografa, a ked si mysleli, že asi nie je doma, chceli odísť. To si ale všimli horné poschodie a pohyb v okne. Na okne bolo prilepené ženské telo, ktoré objímali dve tenšie ruky. Babkina sestra bola jediná ryšavá v meste a mala znamienko na rovnakom mieste na chrbte, ako babka. Nič nespravili, odišli a zabávali sa. Veselica bola asi polkilometra dalej," dopovedal otec so smiechom.

"O tom mi nikto nikdy nepovedal," prhovorím po otcovom monologu a pozriem sa naňho. 

"Môžeš si ju nechať. Mám doma podobnú," podá mi fotku a vtisne mi bozk do vlasov. 

"Dakujem, ocko." Konečne cítim teplo domova a lásky. To ma naozaj musí pokúšať diabol, aby si ma všimli? Alebo aby mňa zobudil aby som si uvedomila, že ich lásku ignorujem a som príliš sebecká? Asi bude pravdivá tá druhá možnosť...