Zuzka

Pohľad späť (1. časť)

Ak sa teraz prebudím, čo uvidím? Svetlo preráža cez moje očné viečka. Ale bojím sa ich otvoriť. Preveľmi. Nájdem tam ešte otca a Alexa? Alebo sa tu znova zjaví moja sestra? Čo tak rovno démon?

Otvorím oči. Hoci s nevôľou, ale musím. Musím sa premôcť, inak to nejde. Pozriem sa pred seba. Sú tam dvere s malým otvorom. Vidím cez ne takmer tyrkysovo modré oči. Keď ma zbadajú, otočia sa a následne sa na mňa znova zadívajú. Odstúpia sa a dvere sa otvárajú.

"Snažte sa ju nerozoštvať. Jemne, pomaly, akoby ste sa rozprávali s dieťaťom," šepoce sestrička. Je to nižšia, staršia pani s krátkymi vlasmi a okuliarmi bez rámu položené na nose. Možno si myslí, že ju nepočujem. Ale má pravdu, už sa nemôžem stále hnevať...

Vojde otec. Už z diaľky sa mu lesknú oči. Chcem sa ponaťahovať, ale... Niečo ma zviera. Niečo mi bráni v akomkoľvek pohybe. Posadí sa na stoličku vedľa a prejde mi rukou po nohe. Tak to robievala mama, keď sa ma snažila upokojiť po zlom sne. 

"Dcérka, ja... Uhm... Ako ti je?" spýta sa ma, no nepozerá sa na mňa. Svoje vyplakané oči upiera na podlahu. To asi vyzerám tak strašne. Prehltnem sliny, no hrdlo ma zabolí. 

"Hlava sa mi krúti. Ako na kolotoči vo Vidám Parku." Pery sa mu zvlnia a zahryzne si do vnútra spodných pier. Načiahne sa po pohár vody na drevenej taburetke natretej nabielo vedľa mojej hlavy. Je tam slamka. Všimnem si, ako príšerne sa mu trasú ruky. Ocko, nie... Ty nesmieš trpieť. Viem, že ma nespoznávaš, ale ver mi, že ani ja samu seba. Toto nie som ja!

Priloží slamku k mojim perám a poiahnem. Studená! Moje hrdlo zaškrípe, ako keď sa vlieva olej do starej nádrže, no ja pijem ďalej. Hlava sa mi zato odvďačí. 

"Lepšie... Ocko... Kde je babka?" spýtam sa, hoci už viem odpoveď. Farár mi to už povedal.

"V nemocnici." Jeho hlas je taký prázdny...

"Nemusíš mi klamať, ocko. Ver mi, že som sa dozvedela aj horšie veci. Stačí povedať, že babka už netrpí." Pozrie sa na mňa so zvrašteným obočím. Pokrúti hlavou, najskôr pomaly, neisto a následne prudko.

"Nie, nie, ona je len v kóme! Spí. Ale žije!" Zavriem oči, aby som sa upokojila a potlačím slzy.

"Nie. Dedko si po ňu prišiel. Zastavil sa aj u mňa. Ale povedala som nie. Musím poraziť peklo!" Vytečie mu slza. Nebudem mu hovoriť, aby neplakal. Zadržiavať slzy je ako zadržiavať hnačku. Čím ďalej to robíme, tým je to horšie a bolestivejšie. Začujem neskutočný smiech niekde vzadu, akoby vo vedľajšej miestnosti. To bude asi podvedomie a môj staro-nový spoločník, farár. Až teraz si uvedomím, načo som to vlastne prišla a uškrniem sa. Bohvie, ako to vyzerá navonok.

"Ako vyzeral?" Spýta sa ocko s plným záujmom. Pozriem sa do zeme a zapátram v pamäti.

***

Ležím na mäkkom koberci v malinkej izbičke. Črtá sa tu železný biely stolík so stoličkami rovnakého štýlu a farby. Akoby z románu Anna zo Zeleného domu. V rukách držím nad sebou svoju starú známu kamarátku. Moju malú, bielu rozkošnú Zuzku. Blízko posadené malinké očká, veľký ňufáčik, drobnučký úsmev, svetloružové bruško a dlhé labky. A nesmiem zabudnúť na nezbedne dlhé ušká! Prechádzam po jej čele a nose prstom.

"Je prekrásna. Škoda, že ste sa tak dlho nevideli. Nevideli takto blízko," ozve sa vedľa mňa. Boží bojovník v tele kňaza si ľahne vedľa mňa a díva sa na plyšiaka. Pritisnem si ju k hrudi a zavriem oči. Je to tak krásny pocit. Hrejivý. 

"Je od dedka. Kým som prvé roky žila u babky po tej nehode, často som naňho myslela. Ale potom som nastúpila do školy. V piatom ročníku sa všetko zlomilo. Bola som... Bola som totálnym outsiderom." Začujem vedľa seba povzdych. "Ja... Viem, že to vieš, ale... Chcem sa vyrozprávať. Možno na nejaké veci prídem. Možno... Možno si musím na niečo spomenúť."

"Ak veľmi budeš chcieť, spomenieš si na každý dôležitý okamih. Ale nestačíš na to sama." Pozriem sa naňho a zbadám, ako uprene na mňa hľadí. Všimnem si čudesný odtieň jeho šošovky. Akoby mal v sebe všetky možné farby. Od šedej, cez nebesky modrú, po čiernu. Nikdy som ešte nevidela také oči.

"Preto si tu? Aby si mi pomohol spomenúť si?" Usmeje sa. Taký úsmev môže urobiť len on. Tak zahanbený a zároveň odvážny. 

"Som stvorený ako o čosi menej, ako ty, no aj o čosi viac, ako ty. Ja nemám telo. Iba si ho na čas prenajímam. Ale mám taký rozsah umu, aký má iba môj druh. Nad nami už je iba Všemohúci. Ale môj druh závisí na každom. Je iba v nás, či si nás všimne tvoj druh. Či nás bude počúvať a nechá si poradiť od nás. Či sa od nás necháte viesť. A ja ti hovorím, vyrozprávaj sa mi. A ja ti dám dôkaz, že som ťa nikdy neopustil. A nikdy by som to ani neurobil. Lebo rovnako, ako ja som tvojím domovom, aj ty si mojím. Ani jeden z nás bez toho druhého neprežije." 

To sú tak krásne slová, až na ne neviem odpovedať... Otočím hlavu dohora a pritisnem si Zuzku vyššie k brade. Namiesto stropu sa však rozprestiera jarná obloha, po ktorej sa tiahne dlhý biely závoj obláčika. Prejdem očami nižšie a namiesto steny vidím záhradu. Veľkú, dlhú a plnú zelene. Posadím sa a neveriacky hľadím vpred.

"Je toto... Je toto sen? Alebo som... zomrela?" spýtam sa so zatajeným dychom a Zuzku tískam k sebe. Keby som bola malá, myslela by som si, že ju udusím. Počujem šuchotanie jeho košele a viem, že sa tiež posadil.

"Toto je to, čím si teraz. V tomto okamihu. Nasleduj ma. Niekto by ťa chcel vidieť," postaví sa a nastaví predo mňa svoju dlaň. S úsmevom ju prijmem. Ako sa zapieram do zeme, cítim, ako ma do dlane tlačí tráva. Zuzku zvierajúc na hrudi sa poberieme vpred.

"Na túto záhradu sa pamätám. Sú to roky..." hlesnem a vyvolajú sa vo mne spomienky na detstvo. Ako som cez leto šantila v železnej vaničke a babka ma polievala krhlou na kvety. Neustále ma totiž volala Pivonka. Lebo moje líčka boli ružové ako babkine pivonky pred domom. Každá susedka jej ich závidela. Predávala ich a na konci leta ma zobrala s dedkom za našetrené peniaze do Budapešti. Bývalu to dlhé výlety. Neexistuje jediný kút toho mesta, ktorým by sme neprešli. Trhy a Vidám Park boli čerešničkou na torte. 

"V tejto záhrade som sa s tebou často hrával. Rodičia a dedko s babkou boli tam, pod altánkom," ukáže kňaz vpravo odo mňa. Je tam. Stojí! Tak čisto a zreteľne, ako to len ide! "Píjala si tam jahodovo bazový čaj. Jahody ste zbierali počas celého leta a bazu ste chodievali spoločne trhať do lesa, tam," ukáže opačne. 

"Tak. Presne tak..." poviem s úsmevom. Vynoria sa spomienky, v ktorých sme potichu šľapali jeden za druhým tak, aby sme neprebudili zver. Otec s dedkom sa predbiehali, kto viac hríbov nazbiera a babka s mamou ktorá nájde viac byliniek. Vždy som šla s mamou.

"Ale s dedkom si bola najčastejšie u Evgenya." Prejde predo mnou a pridá do kroku. Vidím, ku komu mieri. Aura okolo neho sa zmení na orgovánovú. Dedkov obľúbený kvet. 

Studienka ohraničená kamením, červená strieška, vedro. U Evgenya. O kamenný plot je opretý vysokánsky pán s blond, miestami šedivými vlasmi. Modrá farba jeho očí razí na míle od nás. V obľúbenej krémovej košeli a o čosi tmavšie nohavice. Môj dedko je tu, oznamujú moje slzy, ktoré navždy opustili svoj domov.