Zuzka

Pani doktorka

Na večer, keď sme šli k babke, sa veľmi nepamätám. Zobudila som sa až na lôžku v nemocnici. A dlho mi trvalo, kým som sa spamätala. Ale to, načo som si spomenula, nedávalo príliš zmysel. Bolo to nelogické aj podľa pani doktorky, ktorá sa pýtala hlavne na Zuzku. Opäť ma navštívila, opäť sa ma pýta tie isté otázky. Povedala, že keď si na niečo spomeniem, mám to niekomu povedať. A predsa som si spomenula.

"Ahoj, Taťka. Pani sestričky mi povedali, že si si na niečo spomenula. Mali pravdu?" spýta sa ma spoza úzkych okuliarov. Má vysoký drdol a ružovkasté plné pery. Vyzerá ako nejaká prísna učiteľka z nejakej rozprávky, je ale oblečená v hnedej blúzke a rifliach, aké nosievala aj mamka.

Prikývnem hlavou. "Áno, pani doktorka," odpoviem jej, no cítim, akoby mi niečo tislo žalúdok. Mám sucho v ústach. "Ale... Prosila by som si vodu," poprosím a ruky si navediem ku krku. Pani doktorka prikývne a otočí hlavu k dverám, za ktorými čaká pani sestrička. Ona vojde a opýta sa, čo potrebujeme. Pani doktorka jej povie, aby doniesla vodu a ona sa stratí. Následne sa znova objaví s pohárom vody v ruke. Vojde a podá ho pani doktorke, ktorá vodu zas podá mne.

Odpijem si, nie je príliš studená, mamka by ma zato zahriakla. "Ďakujem," poviem a hľadám miesto, kam by som pohár položila. Pani doktorka s úsmevom pohár zoberie a položí ho na biely stolík so šuplíkmi vedľa postele. Celá miestnosť je biela, podlaha je ale sivá. A ja ležím na bielej posteli. Sú tu aj biele dvere a okno, ktoré je ale škaredé, lebo je z neho zošúchaná farba, a tak vidno aj drevo. Aj žalúzie pomaly padajú. Ráno som sa zobudila na to, že spadli. Odvtedy sú tak nakrivo. 

"Ako sa cítiš, to mi povedz najskôr," pritiahne si stoličku bližšie ku mne a vyloží jednu nohu na tú druhú. Zatrasiem sa, vyzerá prísne, ako keď je pani učiteľka v škôlke nahnevaná. Ona to asi zistí, keď ma následne upokojí. "To len preto, aby som si vedela podoprieť zošit," usmeje sa. Opriem sa o zvýšený vankúš, ktorý je celkom pohodlný, no nie je zdvihnutý vankúš, ale celá polka postele. Videla som, ako to urobili pani sestričky, je to super!

"Dobre," odpoviem. Veľmi to pravda nie je, ale neviem, čo mám povedať. Spojím si ruky a položím si ich na stehná. Zadívam sa na bielu plachtu, ktorou som prikrytá. Neznášam bielu! Je to škaredá farba! Je všade, nikde nie je fialová alebo modrá, alebo ani ružová. Cítim zimu, vyzerá to ako sneh.

Pani doktorka je chvíľku ticho. Nakloní hlavu nabok. "Dobre," zopakuje, ale ja sa stále pozerám na plachtu. Počujem, ako niečo zapisuje. "Nie je ti zima?" pokračuje vo svojich otázkach. Prečo stále tie otázky? Tuším, že neprišla len kvôli tomu, aby sa ma na takéto vypytovala. Ale nechcem byť drzá a slušne jej odpoviem.

"Nie." 

Pozrie sa na mňa a mlčí. Iba mi vráža do tváre svoje svetlé oči, okolo ktorých má čiernu čiaru, asi sa líči, ako moja mamka. Ale ja teraz pohľadom uhnem. Niečo ma núti nepozerať sa na ňu. Ale to nie je slušné, predsa, keď sa s niekým rozprávam, musím sa mu pozerať do očí, ale teraz nemôžem. Neviem prečo, ale začínam byť nahnevaná. Alebo... Žeby nie ja?

Vidím svet akosi dvakrát. Nie ale rovnako. Akoby som pozerala dva televízory. V jednom by sa prehrával pekný film a v tom druhom škaredý, aký mám ja zakázaný. Snažím sa vidieť hlavne ten pekný, teda, chcem ho vidieť. Ale vidím aj ten v druhom svetle. Vlastne to nie je svetlo, ale... Ako to hovorieva moja mama... Temnota, áno, temnota.

Počujem, ako sa ku mne znova prihovorila pani doktorka. Vidím, ako sa ku mne naklonila a ako ma pozoruje. Ale v tom druhom svete vidím Zuzku. Môjho zajka. Sedí na čiernej zemi, v nejakom kúte. Svietia jej oči, ako červené svetielka na vianočnom stromčeku. Nerozpráva, teda hovorí, ale neotvárajú sa jej ústa. Je mi teplo, akoby ma niekto ponoril do horúcej vody. Cítim, aké mám mokré vlasy a ako sa mi z kože derie von voda. Neviem, odkiaľ sa to celé berie.

"Odožeň ju! Nechcem ju tu! Zabijem ju!" hovorí akýmsi divným hlasom. Je to, ako keď pískam, škrípem zubami, kričím, napodobňujem ockov hrubý hlas. Doslova cítim, ako mi to reže uši. Bolí to. Pokračuje to. Zuzke je asi zle, alebo sa hnevá. Neviem. Chcem sa jej opýtať, ale mám zatvorené ústa, akoby som hrýzla do jablka a akoby mi ich niekto zašil a aj zazipsoval. Neviem ich otvoriť. Snažím sa hýbať jazykom, no ten sa mi vtáča dovnútra, už ho cítim v krku. Neviem, čo to robí, dusím sa. Horím. Tečie zo mňa voda. Nie pot, voda. Pozriem sa na nohy. Sedím so Zuzkou v tom kúte. Je nad nami nejaké červené svetlo. Ale pod nami nekončiaca tma. A tá tma ma požiera. Akoby som sa topila v čiernej, hustej vode. Strácajú sa mi tam nohy, ruky. No vidím, že Zuzka sedí na tom istom mieste, asi sa potápam len ja.

A zrazu pod sebou necítim nič. Padám. Snažím sa kričať, no hlasivky ma neposlúchajú. Ústa mám otvorené dokorán. Ale tma je všade naokolo. Žiadne svetlo, žiadne farby. Čierno-čierna tma. Padám dlho, už je asi koniec. 

Pred očami vidím Zuzku, ale v obrovskej podobe. Akoby som bola mravček a ona obrovská mačka. Sedí a je mi otočená chrbtom. Akoby niečo riadila. Sme v obrovskej, vysokej miestnosti, ak sa to tak dá nazvať. Neviem, či padám, či sedím, či lietam... Ale nič pod sebou necítim. 

Zuzka sa ku mne otočí a hneď zistím, že to Zuzka nie je. Opadajú jej chĺpky. Zaujímavé, že aj plyšiak má chlpy. Postupne z neho opadáva pokožka, oči sa tomu čudu zväčšia, z nosa zostali len dve diery a z úst mu vytŕčajú ostré zubiská, akoby v ďasnách mal vsunuté nože. Vycerí ich na mňa, akoby ma chcel zabiť. Chcem vrieskať, volať o pomoc, volať mamku alebo ocka. Stále mi to ale niečo nedovolí. Vyzerá desivo, ako kostra, ktorá je ovešaná mäsom, ako vianočný stromček svetielkami. Vyzerá ako... Diabol. Je toto peklo?