Zuzka

Čo to bolo?

Už prešlo pár dní a zatiaľ ma navštívil okrem pani doktorky aj ocko. No mamka ešte nie. Asi je na tom stále zle. 

"Kde je mamka?" spýtam sa ho pomaly. Má obviazanú hlavu a zašitú peru, niekoľko modrín na krku a rukách a smutný výraz na tvári. 

"Mamka... Odišla. Preč," odpovie prosto, no má nejaký divný hlas. Akoby ho niekto dusil.

"Ako do inej nemocnice?" spýtam sa ho, lebo nepovedal, kam. Zalesknú sa mu oči a trasú sa mu pery. No nakoniec sa usmeje, aj keď viem, že sa k tomu núti.

"Áno, zlatíčko, do inej. Šla ďaleko, ďaleko," odpovedal ešte hlbším hlasom, ako predtým a z oka mu vypadne slza.

"Ty plačeš?" spýtam sa ho so strachom. Ocko predsa nikdy neplače. Nadýchne sa a s výdychom povie, že nie. 

"Ja nikdy neplačem. Ale..." pokračuje, no ja ho zastavím. 

"Chýba ti," dopoviem zaňho a on prikývne. "Aj mne, ocko. Ale vráti sa, ona by nás nenechala samých," pripomeniem mu, no on sa mi otočí. 

"Vráti, ale naposledy," odpovie niečo, nejaký detský hlas. Začudujem sa a zamračím. Toto sa stalo aj predošlé dni, no neviem, kto to je. 

"Oci, doniesol si sem nejaké dievča?" spýtam sa ho náhle, načo sa on zarazí a zdá sa, že prestal dýchať. 

"Aké... Dievča?" spýta sa, akoby bol vystrašený. Niečoho sa bojí, no on sa nikdy predtým nebál.

"Každý deň ku mne hovorí. Aj teraz mi niečo povedala," poviem mu a on sa ku mne otočí s veľkými očami, pritom on ich má celkom malé. Pozerá sa na mňa, akoby videl niečo strašné, bojím sa aj ja, srdce cítim až v krku.

"Čo... Čo ti povedala?" spýta sa a pritúli sa viac ku mne. Ja chvíľu mlčím.

"Len mu o mne povedz," prehovorí hlas ku mne znova. Preglgnem a trasie sa mi hlas.

"Je tu. A predtým, keď som sa ťa spýtala, či sa vráti, ty si nepovedal nič, ona áno," povedala som mu.

"Čo ti povedala?!" skríkne na mňa a ja sa myknem. Bojím sa ho, trasiem sa, do očí sa mi tlačia slzy. Vyzerá strašidelne, oči má čisto červené, aj líca. Akoby mal horúčku. Na čele sa mi objavili modré cestičky, ako mi raz mama povedala, tie cestičky sa volali žily. Vraj ich vidno len na niektorých miestach a iba tomu, kto má tenkú pokožku. Ocko ju musí mať naozaj tenučkú, vidno mu ich, akoby sa spod tej kože chceli dostať von. "Odpovedz!"

"Že sa vráti, ale naposledy," poviem a rozplačem sa. Skrčím sa a tvár si zakryjem dlaňami, ktoré mám mokré od sĺz.

"Och, si na nič," povie ten hlas znechutene a už len cítim, ako ma niečo vystrelo a ťahalo hore po stene. Mám ubolené celé telo, naťahuje ma to a tlačí na hrudi. Ledva dýcham, oči mám otvorené dokorán. Znova sa deje to, čo predtým. Niečo ma tlačí do úzadia a znova som v obrovskej miestnosti, no tentoraz tam nie je zajko, ale dievčatko. Možno má toľko rokov ako ja. Má hnedé rovné vlasy a je oblečená v bielych šatách a čiernych lakovaných topánkach. To je zvláštne, mám také isté oblečenie doma a chodievam v tom do kostola. 

"Ahoj ocko. Konečne ťa vidím," hovorí mu a ja vidím, ako sa na nás ocko pozrie vystrašene. Vyskočí z postele a padne na zem. Šúcha sa po nej k dverám a ja s dievčaťom v jednom tele letím. Doslova. Snaží sa s krikom stlačiť kľučku dverí a dostať sa von, no nejde mu to. 

"Čakala som, že dáš aspoň pusu svojej dcérke. Ale ty nie, nechceš ma vidieť, rovnako, ako ani moja mamka!" rozkričí sa mojimi ústami a ja k nej bežím. Prekvapená som, pretože predtým som sa nevedela ani len pohnúť. Strčím ju a ona padá na zem.

"Ocko! Never jej, ja som tvoja dcérka!" skríknem a zrazu cítim tlmenú bolesť v nohách. Spadla som na zem. 

"Tatiana!" skríkne zúfalo, ani neviem opísať, ako to znelo. Bál sa, bol smutný, bol vystrašený, priam zdesený. 

"Ocko, pomôž mi prosím!" plačem, no teraz ma odstrčí ona. Padnem na zem, pozerá sa mi akousi zvláštnou žiarou, ktorá jej svieti z očí do mojich očí. Je to nepríjemné, nevidím nič pomaly. A navyše ma škrtí.

"On nie je tvoj ocko!" zavrčí priškrteným hlasom. Akoby som to hovorila ja. Až potom si uvedomím, že máme na detail rovnaké hlasy. Vráti sa na svoje miesto a ja ledva dýcham. Opäť sa vznesiem hore. Vždy som chcela lietať, ale nie takto.

"Nechceli ste ma s mamou. Hlavne mama! Ona sa ma zbavila! Keď som bola malinká! Ty si ma chcel, ale ona nie. No napokon si s ňou súhlasil, lebo ste vraj boli mladí. Najskôr odišiel dedko! Lebo povedal, že ak sa narodím, tak ma neprijme za svoju a teba zavrhne. Mama ma nechcela, lebo by prišla o svoju krásu. Mám pokračovať?" spýta sa ho provokatívne. Pomaly sa staviam na nohy, nechcem, aby ockovi robila zle a aby mu klamala. Chcem sa k nej dostať, no nedokážem to.

"Nie! Nieee! Ty sa mi len snívaš, nie si skutočná! V mene Ježiša... Krista Ti prikazujem, aby si opustil... túto miestnosť a aby si opustil..." zavrčí bolestne, "toto okolie!" skríkne ocko na kolenách so slzami v očiach. Z nosa mu tečie krv. 

Dievča to rozrušilo a odhodilo ju to vzad. Konečne sa môžem vrátiť na svoje miesto. Bežím tam a znova padám, no tentoraz na chrbát. Pocítila som náraz aj v hlave. Zaryjem nechty do podlahy, aj keď viem, že som pevne na zemi. Mám zavreté oči a otáčam sa k dievčaťu. To dievča sa vnára do tmy a plače, hádže rukami. Pokrútim hlavou a vrátim sa späť, konečne riadim svoje telo.

Otváram oči, cítim chladnú podlahu pod sebou, no tiež ležím v niečom mokrom. Ocko kľačí nado mnou a drží mi tvár. Do izby vtrhli sestričky a ocka berú preč.

"Ocko," vystriem ruku k nemu, no iba hlesnem.  Nevládzem kričať. To dievčatko mi vzalo všetku silu. Som zase unavená. Znova okolo mňa pobehujú sestričky a doktori, no vidím ich rozmazane. 

"Taťkaaaa!" kričí za mnou ocko, ale berú ho preč. "Chcem svoju dcéru! Chcem ju!" počujem ešte, no už je na chodbe. Pomaly sa snažím dýchať pravidelne, nie rozhádzane, inak vydávam divné chrčivé a tenké zvuky.

Čo tým myslelo to dievča, že ju nechceli a že môj ocko je aj jej ocko? Ja nemám súrodenca, ani brata, ani sestru. Tak prečo mu to kričala? A čo myslela, že moja mamka sa vráti ešte raz, ale naposledy? Prečo mám toľko otázok a nikto mi na ne nemôže odpovedať?