Zuzka

Babka

Opäť neviem, či je ráno alebo večer. Opäť som prespala celý deň. Ako minulé dni. Som tu zatvorená, už ani nepočítam, ako dlho. Okrem pani doktorky a sestričiek ku mne nikto nechodí. A okrem... Toho dievčatka. Teraz sa mi len ukáže, prejde popri mne, pozerá sa na mňa a znova odíde. Zopakovala to asi osemkrát. Mám papier a ceruzku na stolíku vedľa postele, mám tam osem čiarok. Vždy spravím čiarku vtedy, keď príde. Hovorili mi, že týždeň má sedem dní. Tak sa mi zjavovala každý deň, už viac, ako týždeň.

***

"Pani doktorka, kde je ocko? Pani sestričky mi neodpovedajú," rieknem ospalo. Pani doktorka pokrčí obočím a povzdychne si. "Išiel za mamkou?" spýtam sa jej.

"Nie, Taťka, nie. Išiel na inšie miesto, ako tvoja mamka," odpovie. Ale nepovie, kam. 

"Ako sa na teba to dievča pozerá?" spýta sa ma. "Smutne, nahnevane, šťastne... Hm?" Myknem plecom, neviem odpovedať. Možno predsa viem, ale nie jedným slovom.

"Všelijako. Aj smutne, aj nahnevane... Asi ako socha. Stále rovnako a stále neviem, či je šťastná alebo smutná," poviem. Pani doktorka si niečo zapisuje a hneď sa na mňa pozrie.

"Povedala ti niečo?"

"Nespomínam si." Prikývne a napraví si okuliare. Asi je nervózna. 

"Ako sa cítiš, keď je pri tebe?" Trocha našpúlim pery a pozriem sa na plachtu. Myknem plecami.

"Neviem. Nemám silu, vidím len jej tvár, je mi veľmi teplo. Asi ako ona a pritom neviem, ako," poviem, no asi to nedáva zmysel. Pani doktorka sa tak aj zatvárila, no nepovedala nič, len si niečo zapísala.

"A ako sa cítiš naopak, keď tu nie je?" 

"Hneď, keď odíde, zaspím. A potom sa zobudím spotená, ani sa nevládzem posadiť. Iba pozerám do blba a nič nepoviem."

Vtom niekto zaklope na dvere. Spoza skla zbadám tieň pani sestričky. Vojde mladá, ustráchaná sestrička s vlasmi po bradu a milým výrazom.

"Tatiana má návštevu," oznámi nám. Som zvedavá, kto to je, no nechce sa mi opýtať. Iba nakloním hlavu, aj keď nikoho nevidím. Dnu vojde moja babka. Má krátke hnedé vlasy a okuliare. Je oblečená v čiernom. Keď ma zbadá, usmeje sa, no vidno, že je smutná.

"Taťka," osloví ma, no má zlomený hlas. Taký predtým nemala. Kiežby namiesto nej prišla mamka alebo ocko. Viac by som sa tešila. "Si tu!" rozbehne sa ku mne a hneď je na mňa nalepená. Neustále ma bozkáva na líca a tíska si ma k sebe. Je mi to nepríjemné, ale nevládzem sa jej vzoprieť. Iba mlčím a žmúrim očami.

"Dobrý deň, babka," pozdravím ju, akonáhle ma pustí. Pani doktorka s úsmevom odchádza a necháva ma tu s babkou. Najradšej by som bola, keby tu zostala. Mám pani doktorku rada. Je milá. Ale babka nikdy nebola. Vždy bola prísna, míňala peniaze na seba a darček som dostala iba na narodeniny a na Vianoce, pričom moji bratranci dostávali vždy, keď k nim prišla. A tak, keď sme sa stretávali na oslavách, chválili sa mi, čo od nej dostali. Aj mamka sa zato hnevala, ani sa nerozprávala s babkou. 

"Ako ti je? Si v poriadku?" spýta sa ma. Neviem jej odpovedať, iba na ňu hľadím. "Och dieťa, ani sa ti nečudujem. Keby aj mne takto zomrela mama, ani mne by nebolo do smiechu," povie a ja sa zhrozím. Čo to povedala? Otvorím ústa a vypúlim oči. 

"Čo?" spýtam sa a do očí sa mi natlačia slzy. Rýchlo si zakryje ústa a zhíkne. "Mamka..." neverím, že to tak je. "Klameš! Sestričky povedali, že odišla do inej nemocnice!" skríknem po nej a posadím sa. Cítim, ako sa mi postavia chlpy po celom tele. 

"Áno, Taťka, samozrejme, že odišla, ona nezomrela," krúti hlavou. Funím ako nahnevaný býk, chcem ju zbiť. 

"Len do toho, sestrička, poslúž si, udri ju," ozve sa niekto vedľa mňa. Na stoličke, kde predtým sedela pani doktorka, sedí to dievča. Moja sestra, hoci ja žiadnu nemám. Ale keď ona povie...

"Neudriem," zavrčím potichu, načo sa babka zamračí.

"Prosím? Ty by si udrela babku?" spýta sa nahnevane. Zastavím sa a prekvapene sa pozriem na sestru. Ona sa len chichoce.

"Nesmej sa! To si bola ty! Choď preč!" odoženiem ju preč, no babka si myslí, že som to povedala jej. Schytí ma za rameno tak silno, že ma posadí naspäť.

"Nemysli si, že keď si teraz polosirota, že si môžeš dovoľovať! Som stále tvoja babka a ty budeš slušná, rozumela si?" zvýši na mňa hlas.

"Ale... Ale," snažím sa jej to vysvetliť, ale ona neustúpi. Ešte silnejšie mi stlačí rameno a ja sa rozplačem.

"Ticho! Rozumela si? Budeš ticho?!" tíši ma, no mňa to rameno bolí natoľko, že ju škrabem druhou rukou. "Decko rozmaznané! Celá jej mater!" šepká, no ja ju počujem. Počujem všetko a veľmi dobre. Bolí ma to, pretože ani ja a ani mamka, sme neboli rozmaznané.

"Počúvaj ma, Tatiana, prišla som sem pre teba, lebo som ti asi ja jediná zostala. A zrejme u mňa zostaneš do dospelosti, takže ťa budem vychovávať ja. Pozajtra odchádzame, už si na tom dobre. Už len my dve a ujo Július. Takže budeš poslúchať, rozumeno?! Lebo inak ťa obaja naučíme poslušnosti a bude to bolieť," pohrozí mi. Ako to? Veď aj ocko sa čoskoro vráti. Radšej zostanem do dospelosti v nemocnici, ako u babky.

"A teraz sa ukľudni. Idem hneď preč, len som ti chcela povedať, že budeš odteraz bývať u mňa, idem k vám po tvoje veci," povie ako generál a pozerá sa mi do očí. Ja ale nereagujem, iba si držím zápästia, ktoré mi tískala. Pokrúti hlavou.

"Mala si radšej dopadnúť ako tvoja údajná sestra... Že Zuzka, ešte to by mi chýbalo, aby som mala dve také, ako si ty," mrmle si, hoci je už pri dverách. Ale neuvedomuje si, že ju počujem. Opustí moju izbu a ja zostanem sama. So sestrou.

"To od nej nebolo pekné," povie a ja iba prikývnem. "Mala by byť potrestaná." Znova prikývnem.

"Ona aj bude." Pozrie sa na mňa.

"Ako? Povedz a ja to zariadim," pokúša ma. 

"Nie. Ono to ešte príde. A bude to bolieť ju," pozriem sa na ňu.

"Vedz, že ma trápi, ako som sa k tebe prv správala. Sme predsa sestry a som zato, aby sme sa mali radi. Hoci ja nepatrím do tvojho sveta," sadne si ku mne a svojimi červenými očami sa pozerá do mojich. 

"Kam patríš? Odkiaľ si?" spýtam sa jej. Usmeje sa.

"Vyzerá to tam trochu inak. Niekde je chladno, inde v plameňoch, potom je hmlisto. Voláme to Levely. Som z Inferna," usmeje sa. 

"Inferno? Kde to je?" spýtam sa jej.

"Ďaleko, no predsa blízko. Podľa toho, ako sa človek cíti. Vieš, my sme tu vždy, no keď si bola šťastná, pozorovala som ťa zďaleka. Ale tvoji rodičia sa hádali,  dedko umrel, babka robila veľmi zle a vedela som, že budeš potrebovať oporu. A keďže som tvoja sestra, Abyzou, démon, ktorý ma priviedol do Inferna, mi povedala, aby som šla za tebou a aby som bola s tebou," povedala mi.

"Abyzou?" spýtam sa jej. "Kto to je?"

"Démon. Niečo ako anjel, lenže ona je v Inferne, nie v Caelum," povie.

"Čo sú to za miesta?"

"Vy ich poznáte pod menami Peklo a Nebo. Ja som... Z pekla," odpovie s úškrnom, "a toto je Abyzou," povie, zavrie oči a zrazu je všade hmla. Zľaknem sa a neviem dýchať. V diaľke sa zjavuje postava v plášti. Tú poznám.

"Moja pani," postaví sa sestra a beží k vysokej postave. Blíži sa a ja sa cítim mizerne. Už je celkom blízko a skladá zo seba plášť. To, čo vidím pred mojimi očami, je horšie, ako akákoľvek nočná mora, ktorú som kedy videla.