Zuzka

Usmievavý pán farár

Neskoro večer

Práve ležím na posteli a hľadím na sviečku, ktorú mi cez deň doniesol niekto, koho som tu vôbec nečakala...

"Ocko ti poslal darček," prihovoril sa mi pán farár a z tašky vytiahol nejakú malú vec. Nebolo to prvý raz, čo som ho videla. Rovnako uhladené svetlé vlasy a milý úsmev ako vždy. Akoby nikdy nestarol. Do tváre vyzerá ako dieťa. Sadol si ku mne a položil si tašku na kolená. Pohrabal sa v nej a vytiahol krabičku. Bola to sviečka a na nej bol obrázok Panny Márie.

"To je Ježišova mamka!" zvolala som radostne. Vždy sa mi páčila. Pripomínala mi trochu mamku a potom, ako som spoznala pani doktorku, ktorá sa so mnou chodieva rozprávať, pripomína mi už aj ju.

"Nie je len Ježišova. Je aj moja mamka, mamka pánov doktorov, sestričiek... A dokonca aj tvojho ocka a teba," prezradil mi. Pozriem sa naňho prekvapene, no usmejem sa. Všimla som si, že jeho ruky sú spojené ako pri modlení.

"Ona má toľko veľa detí?" spýtala som sa ho s pootvorenými ústami. Pán farár sa uškrnul a prikývol.

"Áno. Má toľko detí, koľko je hviezd na oblohe a ľúbi nás toľko, koľko je zrniek piesku v púšti. Voláme ju tak preto, lebo je s nami vždy, aj keď ju nepočujeme, nevidíme a necítime. Ako naše mamky. Neustále na nás dávajú pozor. Keď sa bojíme, chceme ju o niečo poprosiť alebo sa jej poďakovať, modlíme sa ruženec," povedal mi a vytiahol z tašky takú dlhú retiazku a po nej ďalšiu. Jedna bola drevená a druhá taká perlová. Tú perlovú mi podal.

"Tento ruženec je tvoj," podal mi ju a palcom prešiel po mojej dlani. "Modlila si sa už niekedy ruženec?" spýtal sa ma s úsmevom. Zaujímavé. Práve som si uvedomila, že sa nebojím a je mi dobre. Keď som sa naňho pozrela, zvláštne žiaril. Ľudia takto predsa nikdy nežiaria! 

"Nie. Ale pekne sa volá... Ruženec..." povedala som a prezrela som si ho. Tie perly sa veľmi trblietali, zdalo sa mi, že sa v nich odráža moja tvár.

"Áno. Raz ťa naučím, ako sa modlí. Samozrejme, modliť sa môžeš aj ty sama, ako chceš. Keď sa modlíš, rozprávaš sa s Pánom Bohom. Ale nie len s ním. Môžeš sa modliť aj k Panne Márii, k anjelom strážcom, k archanjelom, k niekomu, koho si stratila... V nebi majú otvorené oči a uši všetci. Ty musíš otvoriť svoje srdce a tvoju myseľ. Vieš, ako to spraviť?" spýtal sa ma s úsmevom. 

Ako tu sedí, neustále sa usmieva. To je zaujímavé. Väčšina farárov sa neusmieva, ani biskup ani pápež... Niekedy sa mi zdá, že sa zo svojej viery netešia. Berú to ako niečo, čo musí byť. A keď človek musí niečo robiť, nerobí to rád, lebo to má prikázané. Ale pán farár pôsobil tak, že sa zo svojej viery naozaj teší a to potešenie podal ďalej mne.

"Nie, neviem... Mamka vždy hovorila, že sa dá rozprávať len a len s ľuďmi. A so zvieratami. A že všetko ostatné je len bájna fantázia."

"Heh, bujná fantázia... Ver, mi, že sa s nimi dá rozprávať. Musíš na nich silno myslieť! A nebáť, sa, lebo oni ťa ochránia od všetkého. Keď sa budeš báť, treba ich zavolať a oni ti pomôžu," povedal mi a chytil mi ruku. Pozrela som sa naňho a on sa znova usmieval. Asi mu robilo radosť učiť ma. Aj na omšiach počas kázne sa usmieval. Na ľudí to robilo dobrý dojem, veľa ľudí však do kostola nechodilo...

"Vždy? Aj keď tu bude Zuzka?" spýtala som sa. Úsmev mu teraz zamrzol. Nadýchol sa a premýšľal.

"Zuzka je to dievčatko, čo ťa chodieva navštevovať?" spýtal sa ma a ja som prikývla. "Iste. Chodieva ťa navštevovať, lebo potrebuje pomoc. Chceš jej pomôcť?" spýtal sa ma a hlboko sa pozrel do mojich očí. "Zuzka zrejme pyká za hriechy niekoho druhého... To pochopíš, keď budeš veľká."