Zuzka

Rozhodnutie

"Čo si mi to spravila? Prečo si mi to ukázala?" pýtam sa jej neveriacky. Ona však hľadí za mňa. Cítim, ako sa mi stavajú chĺpky na chrbte. Odporný pach. Detské vzlyky. Pokazené sirény hlásajúce čoskorú pohromu. 

Už mám toho dosť!

 Túto potvoru nenávidím najviac zo všetkých. Bože, ak si tu... Nastal čas, aby som sa postavila na tvoju stranu a porazila ju. Viem, že proti nej bojuješ so všetkými silami, ktoré si kedy vytvoril, ale cítim, že možno nemám dostatok sily, ale ak mi ju poskytneš... Zničím ju. Lebo ona zničila mňa a moju sestru.

Akoby Zuzka vycítila, že sa chystám otočiť, krúti hlavou. Nechce, aby som to videla. "Pomôžem ti odísť. Nech to stojí čo to stojí. Ty budeš slobodná," pokračujem, "aj keby som mala skamenieť a ak by si ma mal vziať samotný diabol... ty sa oslobodíš!" Jej tvár sa roztiahne do nesmierne utrápenej a zničenej grimasy a plecia sa od zvlykov zatrasú.

"Nemôžeš sa ma zbaviť! Ak áno, zomrieme obe..." nedokončí a čosi ma stiahne za nohy a vyzdvihne ma do vzduchu, ako bábätko po pôrode. Okolie sa otočí hore nohami a ruky sa mi nevládne zvesia k zemi. Chcem sa tomu vymknúť z rúk, no vtom si pomyslím, že je to zbytočné. Nejaká entita mi práve zviera nohu a dvíha ma stále vyššie a vyššie.

Zuzka stojí nečinne na jednom mieste. Hmla okolo nás je čoraz hustejšia a mne je čoraz chladnejšie. Do hlavy sa mi hrnie krv, dostávam závrat. Príšerne to bolí. 

Akási moc si ma otočí k sebe a mne sa naskytne pohľad na osobu, ktorej pohlavie neviem určiť. Akoby sa mi polovica podobala na ženu a druhá polovica na muža. Vidím však jeho ruky za chrbtom, takže ma držať nemôže. Čo ma to drží?

Po chvíľke obzerania a premeriavania sa ma osoba spýta. "Ty tu nemáš čo robiť. Ani otec ťa sem nemohol poslať." 

"Keby aspoň viem, s kým mám tú česť... a keby ma to čosi vedelo položiť späť na zem... asi by sme sa aj vedeli porozprávať..." poviem zdržanlivo a rukou si nahmatám hlavu. Akonáhle sa moje prsty dotknú hlavy, pocítim, akoby mi cez hlavu prešiel elektrický náboj. Strasie ma.

Osoba sa usmeje a prejde okolo mňa. 

"Zuzku poznám. Nebola jediná, no bola výnimočná. A..." skočím mu do reči. "Moja hlava asi exploduje, prosím... položte ma na zem..." Neviem, čo sa deje ďalej, na chvílu zavriem oči a pomrkám. Avšak nevidím nič okrem machúľ a čudesných tvarov.

"Pane pekiel, žiadala som ťa o prepustenie. Potrestaj ma a ju nechaj ísť. Aj keby to malo znamenať, že ma vhodíš do ničoty. Len ju nechaj žiť." 

Naozaj to povedala? Po tom všetkom, čo mi spravila? Čo tým preboha myslí? Ak ju vhodí do ničoty? Kto? Nasleduje ticho. Zrazu sa ocitnem ležiac na zemi. Nadýchnem sa a zrazu pocítim tlak. V celom tele, no najviac v rukách, chodidlách a v hlave. Pretočím sa na chrbát a sadnem si. 

"Prezraď, kto je tvojím strážcom?" spýta sa ma osoba. Je zaujímavé, že ani jej alebo jeho hlas neviem rozlíšiť. Prejdem si zmätene dlaňou po spánku. "Strážcom? Uhm... to myslíte toho kňaza?" položím tentoraz otázku ja. Všimnem si, že sa na mňa díva rozčarovane. 

"Kňaz, hovoríš. Nie práve najlepšia voľba." Po jeho konštatovaní sa postaví a prejde okolo mňa. Vonia akousi prazváštnou vôňou. Zanecháva za sebou akési bledé stopy, ktoré následne vyblednú. Neviem, kde je ten kňaz, ale potrebujem ho. Bože, keď si mi ho zoslal do môjho života pre nejaký zmysel... ak to má byť môj strážca... pošli mi ho sem. 

"S kým to hovoríš? S Bohom? Ách, vy ľudia... kedy sa poučíte?" ozve sa a prejde okolo sestry úplne elegantne. "Viedla si si výborne, drahá. No keby si vtedy bola šla so mnou, nič z tohto by sa diať nemuselo." Zuzka po ňom neisto pozrie. 

"Nemala som na výber, pane. Hrozila mi ničotou. Doslova do mňa zaryla pazúr. Šla by hlbšie a bola by som..." nedokončí a on sa rozrehoce. 

"Áno, obyčajný démon žerúci deti a embryá! Drahá moja, si dosť stará duša nato, aby si pochopila, že len a len ja mám moc posielať duše do ničoty! Toto je tvoj šesťdesiaty ôsmy život za celú tvoju existenciu a stále sa necháš vlákať do pasce jednému z mojich sluhov. Ale mne nie?!" zazrie po nej vyčítavo. Ja len nečinne stojím a počúvam ich rozhovor.

Objíme ju okolo pliec a ukáže na mňa. "Vyhľadala si si túto dušu. Je o čosi mladšia ako ty. No schválne, koľko je medzi vami? Sedemsto? Sedemstopäťdesiat rokov? Časy starých civilizácií a váš sľub, že prekonáte oceány času, aby ste boli opäť spolu? A trvalo tisícročia, kým si ju našla! Zvolila si si telo, ktoré ťa znovuzrodí do sveta! Čas, miesto... no to patetické telo ťa sem poslalo znova. A ty," štuchne ju do stredu tela a mnou mykne, "Ty si sa rozhodla inak!" 

Previnilo zvesí hlavu a mňa sa zmocní veľmi zlý pocit. "Tatiana. Za mnou," šepne za mnou niekto. Veľmi povedomý hlas. Zvrtnem sa, no v poslednom momente ma prinúti stáť. Spozoruje to Pán pekiel. Nadvihne prekvapene obočie a usmeje sa. 

"Ty si sa ju rozhodla stiahnuť so sebou. Chcela si ju proti jej vlastnej vôli, aby s tebou žila v podsvetí. Lebo ty si si raj nezaslúžila," pomaly sa privezie ku mne a zahľadí sa mi hlboko do očí. Vidím v nich všetko utrpenie. Všetko zlosť. Všetok hnev. Všetku závisť. Bolesť. Mučenie. Strach. Úzkosť. Ľadové plamene. Horúci ľad. Padajúce skaly. Prach. Lávu. Počujem lámanie kostí. Rezy do živých tiel. Búšiace srdcia. Pokazené sirény. Hrobové ticho a zároveň hromový hluk. Vidím podvyživené telá, ktoré zvracajú prach. Vidím obéznych, ktorí sa kŕmia očami, žalúdkami, srdciami a všetkými ostatnými surovými orgánmi. Toto ani zďaleka nie je to, čo opisoval Alighieri. "A teraz, po tom všetkom, túžiš po ničote? Teraz?!!!"

"Ona ma sem možno nedokázala stiahnuť navždy, Lucifer," oslovím ho a usmejem sa naňho. "Malo ma to vydesiť? Mal ma vari vydesiť obraz sveta v dvadsiatom prvom storočí po Kristovi?" 

Zmrzne mu úsmev, no neustále sa na mňa díva. Čo keby som mu ukázala raj? Ranné zore? Ružovo-fialové oblaky? Rannú rosu na tráve. Srnky vybehujúce z lesíkov. Skupinku ľudí chystajúcu sa stráviť deň v prírode a vyčistiť ju od všetkého bordelu...

"Mňa nepremôžeš a ju odtiaľto nedostaneš! Nikdy sa to nikomu nepodarilo!" Zneistila som vari samotného vládcu pekiel?

"Tatiana... Nevieš, s čím sa zahrávaš... Zuzku odtiaľto nedostaneš. Nie je to tvoja sestra. Všetko ti vysvetlím... len poď... hazarduješ so svojím životom... nemáš veľa času... ak sa vrátiš, tak na poslednú chvíľu..."

Nie. Toto ešte dokončím. Toto je len skurvený začiatok.