Zuzka

Úvahy

Napokon sa mi podarilo usnúť. V teple môjho milovaného... kamaráta. Bol to pokojnejší spánok. Akosi som pozabúdala na všetky možné i nemožné hrozby, ktoré mi vytváral môj najväčší nepriateľ, no zároveň niečo, bez čoho nemôžem žiť. Môj rozum. 

Doteraz som usínala s myšlienkou, čo sa stane, ak ma zase navštívi sestra? Čím sa prejaví tentoraz? A aký to bude mať dopad na mňa? Toho som sa vždy, ale naozaj vždy najviac bála. Práve ja môžem za smrť babky. Aj keď sa nepamätám, čo sa to vlastne stalo. Len viem, že som t dopustila ja. Viem, že tomuto rozhovoru s otcom nepredídem. A napriek všetkému som schopná to všetko prijať. A bohvie, možno zistím, že som blázon, ktorý má rozpoltenú osobnosť. Že to, čo ma ovláda nie je žiaden duch mojej neexistujúcej sestry, ale iba moja rozplotená duša, ktorá vznikla tým, že som nikdy žiadneho súrodenca nemala a tak som si vytvorila imaginárneho. Ale časom sa to zhoršilo, dala som mu voľnú ruku a teraz na to doplácam. Lebo ma moja druhá polka duše chce silou mocou zničiť. 

A teraz? Teraz cítim to, že na mne niekomu záleží. Lebo vnímam druhých. Nevedela som prijať to, že by ma mohol niekto mať rád. A prečo? Kvôli môjmu pubertiackemu naivnému rozumčeku, ktorý si neustále myslel, že je celý svet proti mne, lebo mi vzal mamu, dedka a sestru. Ale teraz viem, že ich musím nechať ísť. Na tomto svete ich totiž nečakalo nič dobré. Možno Boh vedel, pred čím ich chrániť. Predo mnou. Len neviem, prečo som práve ja hrozbou. Iste preto, lebo sa nechávam ovplyvňovať imaginárnym zlom, ktorý pochádza z kúta mojej temnej duše.

Ale prečo mi nechal Boh Alexa a otca? Prečo mi nedávno poslal Adamka? A tiež, môj strážny anjel v podobe kňaza? Dáva mi na výber. Buď si vyberiem správnu alebo nesprávnu cestu. Ako každému človeku.

Zobudila som sa nato, ako ma niekto hladká. Otočím sa a rozospato sa usmejem pri myšlienke, že so mnou zostal Alex, vidím však len jeho siluetu. "Alex?" spýtam sa, no potom zaostrím a vidím otca. Najskôr sa zatvári urazene, no potom vyčarí úsmev, z ktorého prejde na pobavený smiech. Prebehne mnou chvíľkové zahanbenie, zakryjem si tvár dlaňou a rozosmejem sa o čosi pomalšie a tichšie. No opäť sa ozve to známe pichanie pod lopatkami. Síce už nie až tak intenzívne, ale stále to cítim. 

"Taťka, je ti dobre?" spýta sa ma a cerí na mňa zuby. Vidím na nich žltkastý povlak. Kedysi boli tak krásne biele... Tiež pozorujem nezdravé kruhy pod očami za sklíčkami okuliarov. Na fotkách, kde som ja, mama a on žiari šťastím. To z neho ale vyprchalo... Aj keď sa tvári, že je v poriadku, viem, že tomu tak nie je...

"Kde je Alex? Odišiel už?" spýtam sa rozospato a pretočím sa nabok čelom k nemu. Otec sa na mňa iba díva a dá si dolu okuliare. Podložím si dlaňou líce a pýtam sa dalej: "Koľko je hodín? A stále si neodpovedal, kde je Alex?" Otec sa uškrnie.

"Je pol dvanástej a Alex nám šiel po jedlo. Kvôli nám si vybral v práci voľno. Vidíš, ako ťa ľúbi." Pokrútim hlavou a zadívam sa na strop. Ocko sa po chvíľke opýta: "Vidíš tam niečo zaujímavé?" Pootočím k nemu hlavu a zamračím sa.

"Nie, prečo?" 

"Už chápem... Ale vedz, že ak sa budeš chcieť rozprávať, príd za mnou. Budem najpravdepodobnejšie v kuchyni," povie a vtisne mi pusu do vlasov. Palcom mi pritom prejde po vlasoch nad uchom. Pripomenie mi to moje skoré detstvo.

Začujeme otváranie dverí a obaja sa pozrieme tým smerom. Práve sa sem dotackal Alex s minimálne piatimi taškami v rukách. Bojuje s nimi ale celkom neúspešne. Napokon začujeme tiché nadávanie, prudké žuchnutie o zem a následne buchnutie dverami.

"Piče tam, ešte ju zobudím..." zanadáva a zrazu stojí vo dverách ako obarený. Iba na mňa hľadí, akoby videl moju sestru a s pootvorenými ústami behá očami kade tade, zatiaľ čo ja tlmím výbuch smiechu. Iba on ma vie rozosmiať, keď mi je najhoršie. Mám pocit, že máme rovnaký humor, ktorý vlastne nie je humor, ale my to berieme ako humor. Stačí nato nevhodný čas a nevhodné miesto. Taký je život nás babrákov. A potom nastávajú tie myšlienky, či ho náhodou neťahám dolu vodou ja. Čo ak mám naňho zlý vplyv? Ak by som aj mala, nekamarátil by sa so mnou toľko rokov...