Zuzka

Cesta domov

Ani som sa nenazdala a sedím v aute. Hľadím von oknom, pred očami sa strácajú stromy v akomsi víre odtieňov hnedej a červenej. Mierne ma to uspáva, ale držím sa. Vpredu sedí otec a za volantom Alex. Obaja sedia bez slova. Jediný zvuk, ktorý počujem, je tiché hučanie rádia a motor. V rádiu počuť chrapľavý hlas moderátora, ktorý v rýchlosti oznamuje stav ciest, stav počasia, koľko je hodín a názov nasledujúcej pesničky. Dnes má AC/DC nejaké výročie, skoro celý čas počúvame túto kapelu. Sem tam sa mihne Limp Bizkit alebo System of a Down. 

S účkľabkom si spomeniem na večer u kňaza. Ozaj by ma zaujímalo, či teda je alebo nie je. Ak je v mojej hlave, prečo ho vidia aj ostatní. Možno je tieňolovec. A možno by som mala rozmýšľať ako racionálny človek a nie zasnívaná pubertiačka. Démoni sú ozajstní. Nie sú vždy len vo forme policajta, čarodejnice alebo rotvajlera. A nezničia ich žiarivé meče ani svetlo. Aj ked ľudské telo ako schránku vyuzžívajú, nie je to kvôli svetlu. Rovnako, ako sa démon nevyparí vo svetle, ani anjel sa nestratí v temnote, proti ktorej bojuje. Takto sa zachováva rovnováha. Dostanú sa najčastejšie do podvedomia. Lebo rovnako, ako podvedomie, ani tieto entity nemajú telo. Je to niečo nad nami. Niečo viac a niečo menej. 

Ani neviem, ako sa to celé zbehlo. Akoby som pred tromi rokmi prišla do ústavu a zrazu som preč. Bohvie, koľko som tam ozaj bola. Otec povedal, že niečo cez tri týždne. Takže to niečo cez tri týždne som iba prespala a zhovárala sa s imaginárnym farárom? Som načisto vyšinutá? Ale čo ak som odtiaľ práve nemala odísť? Ak ohrozím niekoho, radšj si vezmem život...

Ako cestujem, myšlienky ma unášajú do rôznych zákutí pamäti. Od prvých dní až po posledné stretnutie so Zuzkou. Ale spomeniem si aj na stretnutie s dedkom. Jeho slová, ktoré si stále opakujem...

"Tatinka, nie je ti zle? Prídeš mi nejaká bledá. Ak hej, tak ma štuchni, nič nehovor," obzrie sa otec a ked prikývnem, otočí sa späť dopredu. Ked cestujem, nebýva mi zle. Hoci som neskutočne malátna - tie lieky sú fakt ťarcha. A úplne zbytočná. Prichádzam iba na samé zbytočné myšlienky, ktoré ma uvádzajú do šialenstva. Prečo tak veľmi nenávidím a zároveň milujem ticho? Pretože sa v ňom vynárajú monštrá a zároveň nádherné bytosti. Nočné mory a zároveň sladké sny. Strach a zároveň odvaha.

Stmieva sa a vidím pred sebou siluety vysokých budov. Nejaké mesto sa črtá pred nami. Práve vychádzame z lesa a od mesta nás delí dlhočizné pole. Slnko sa vpíja na horizonte do červeno-ružovej čiary, ktorá delí zem od prichádzajúcej noci. Bude chladno, ale aspoň vidím svetlo. 

Na chvíľku zatvorím oči. Vypustím z hlavy tisíc otázok a vidím iba tmu. Práve hrá v rádiu Metallica, Nothing Else Matters, ktorá na pár minút vystriedala AC/DC. Hovorí za všetko. Sedí k mojej nálade. Nič, ale vôbec nič mi nevadí. Veľmi dobre počujem, ako si Alex búcha prstami po volante. A tak premýšľam, či vôbec existuje človek, ktorý túto pieseň nemá rád. Metallicu poznám cez môjho prvého frajera. A radu mnohých dalších skupín a spevákov. No musím uznať, že práve táto hudba ma vystihuje najviac. Snažím sa vyhýbať tým rakovinotvorným swaggerom a rapperom.

 Och, ako je to len dlho,  čo som riešila tieto triviálne pubertiacke problémy. Chýbajú mi tie časy, ked mi babka zatrhla tričko s potlačou Slayer, pretože si myslela, že to je iba fáza, z ktorej vyrastiem a na toto si neskôr ani nespomeniem. Tá fáza ale trvá už asi šesť rokov vdaka môjmu frajerovi. Aj som rozmýšľala, že ho zavolám von, len to... akosi vždy padlo. Možno na mňa zabudol a našiel si menej šialenú partnerku. Možno na mňa nemyslí. Možno si zmazal moje číslo. A možno si aj vlasy ostrihal napriek tomu, že som mu to počas vzťahu zakazovala. A ktovie, možno spolu stále chodíme, len o tom nevie ani jeden z nás. Asi už viem, prečo mal najväčší problém s Alexom. Alex žiarlil a on sa zas bál, že by som ho kvôli Alexovi opustila. Lenže ja Alexa nemilujem. Teda, aspoň to tak bolo doteraz...