Zuzka

Domov, sladký domov

"Nehovor nič, ocko. Ja viem. Spomenula som si. Bola so mnou a s dedkom." Mlčí. Prikyvuje a medzitým sa dostaví aj Alex. Sadne si na svoje miesto a otočí sa k nám. Spýtavo sa na nás díva. Ale ja sa bojím muknúť. Bojím sa, že ak prehovorím, rozplačem sa. 

"Uhm... ja... myslel som si.. alebo napadlo mi, že by si sa potešila, keby..." pozrie sa na svoje ruky, v ktorých drží balík marshmallowiek a čierny ľadový čaj v hrubej fľaške. Chvíľku nato hľadím a postupne sa usmejem... Čo ak si nahováram, že ma ľúbi? Čo ak to robí iba kvôli ľútosti nado mnou... Alex sklopí zrak a veci položí na miesto spolujazdca. Možno zúri, možno je sklamaný. Možno to nerobí z ľútosti. Možno ma ozaj ľúbi a ja mu ubližujem. Tým, že sa tvárim, že to nevidím, pričom vidím a som si vedomá všetkého.

"Vdaka, Alex," hlesnem po chvíli, ked naštartuje. Pozrie sa do spätného zrkadla. "Mám ťa rada," dodám a na chvíľku necítim nič, nepočujem nič a nevidím nič. Kľud, žena, iba si mu povedala, že ho máš rada a ideš sa z toho zblázniť, akoby si vykričala do celého sveta, že sa s ním chceš vyspať! A koniec koncov, je to pravda. Mám ho rada. 

"Aj ja teba," odpovie takmer nečujne a pohneme sa vpred. Akoby sme obaja zabudli nato, že je tu s nami aj otec. Ten je ticho a drží mi ruku. Bohvie, či nás vôbec registruje. Och, aby som už bola doma...

Celá cesta sa už niesla v tichu, s tichým hučaním rádia. K tejto situácii sa mi AC/DC veľmi nehodili. Asi by som si pustila niečo emotívnejšie, smutnejšie a asi aj romantickejšie. Niečo, ako Depeche Mode. K tomu som sa dostala po tom tichom rozchode. 

 Otec pri mne zaspal a skoro celú cestu má hlavu opretú o moje plece. Dívam sa na Alexa. V mysli sa mi premietajú všetky zážitky, ako na filmovom plátne. Naše diskusie v kaviarni, filmy, komiksovky, hudba, noci prespaté u jedného či druhého, nočné duchárske báchorky, spoločne pozerané seriály, štuchanice, šteklenie... Ved tu bol neustále pre mňa. Otázka je, či som tu bola aj ja vždy preňho. Mám znova nutkanie ho objať a držať ho v náručí tak dlho, ako to len ide. Ale je to iba nutkanie. Neznamená to, že to musím aj uskutočniť. Stisnem druhú ruku a nepohodlne sa na sedačke pomrvím.

Už sme v našej dedine. Prejdeme okolo kostola a ako blesk ma zasiahne spomienka na mňa, ako sa zablatená dostávam z posledných síl poštvornožky ku oltáru. Ten záblesk zmizne a ja vidím iba vežu osvetlenú pouličnou lampou. Na fare sa svieti. Farár je doma. Spomeniem si na rádio Anténa Rock a rozhovor medzi farárom a mojou sestrou. Prejdeme dalej, vľavo a rovno. Náš domov. Otca štuchnem, no len jemne, aby sa nezľakol a pomaly sa prebúdza. Alex už stojí vonka pri mojich dverách a otec sa rozospato dvíha zo sedačky. Mne otvorí Alex a podá mi ruku. Vezmem ju a povytiahne ma jedným dlhým ťahom von z auta. Prejde rukou na môj chrbát a vidím otca, ako kráča ku vchodu. Ruku si drží pred ústami, zíva. 

"No tak pod," prihovorí sa mi Alex a nasledujeme otca. Otec sa márne snaží dostať kľúčik do dierky, je tma a jemu sa trasú ruky.

"Ukáž, Kamil, pomôžem," pustí ma Alex a vezme otcovi kľúče. Otvorí dvere a zapne svetlo na chodbe. Ja tentoraz podopieram otca a takto prejdeme cez chodbu. Je tu tak veľmi pusto... Tma, ticho, sucho. Prejdem dverami od obývacej izby a zapnem svetlo. Spoločne prejdeme ku gauču a tam ho posadím.

"Taťka, prepáč. Spánok ma premohol, asi tri dni vkuse som nespal. Mal som strach," ospravedlní sa mi a ja ho tlačím dolu, aby si ľahol. Máme šťastie, že babka vybrala taký veľký gauč. Zvonka začujem zabuchnutie kufra a kroky dnu. To bude Alex s mojou batožinou.

"Ocko, spi dalej. Už sme doma. Už je dobre. Som tu pri tebe. Pamätáš? Som boží bojovník a ja ťa ochránim!" Znie to ako klišé z dobrodružného filmu, no až teraz som si toho všetkého vedomá. Moju moc. Otec sa na mňa spokojne usmieva a drží mi ruku. Prechádza po nej palcom a zaspáva. Alex je už dnuka a zavrie za sebou vchodové dvere. Do obývačky príde bez batožiny a zastane za gaučom. Díva sa na nás a ja mu venujem úsmev, ktorý mi je opätovaný. Naposledy skontrolujem otca a postavím sa.

"Kam ideš?" spýta sa ma potichu Alex a postaví sa tiež. 

"Do jeho spálne. Donesiem mu deku. Dnes sa bude spať na prízemí," odpoviem a pomaly sa vydám von. Ide za mnou a kráčame hore schodmi. 

Zapnem svetlo na hornej chodbe a prejdem doprava. Otvorím druhé dvere napravo. Otcova spálňa. Zažnem svetlo a poobzerám sa. Je tu strašný neporiadok! Plno papierov, žmolkov, konceptov, pier, vreckoviek a fotiek... Bohvie, čo tu stváral. Alex zostane stáť vo dverách.

Dívajúc sa na posteľ prechádzam ku skrini. Vidím na posteli položený úmrtný list mojej babky z nemocnice. Spozorniem a zastanem. Načiahnem sa po tom liste a po inom papieri a vezmem ich do rúk. V tom divnom svetle sa mi ťažko číta, no príčinou je obrana pred... vraždou. Pozriem sa na stenu pred seba a papiere spustím z rúk.

Zabila som ju. Vzala som jej život. Som vrahyňa. Chladnokrvná. Nepríčetná. Vrahyňa.

"Tia... To stačí, pod," dostane sa za mňa Alex a drží ma za obe ramená. "Pod von, prosím. Pod si ľahnúť, Tia..." Potiahne ma von, vezme deku zo skrine, ktorú nechá otvorenú a rýchlo ma vyvedie von. Ani neregistrujem, ako rýchlo. Stále mám pred očami ten nadpis. Umrtný list. Meno mojej babky. Uznesenie. Jej fotografia, na spodku čierna čiara. Viac som nestihla prečítať.

"Pod, miláčik, nevšímaj si to," prehovára ma Alex. Cítim v jeho hlase strach. Ale nič okolo mňa a okrem jeho hlasu neexistuje. Iba spleť farieb, ktorá sa mení v chladnú čiernotu. Nemôžem byť ja na jej mieste? Prečo si ju Boh vzal ako prvú? A zrazu... Ticho. Dlho, dlho nič.

Zobudím sa na silný buchot pri mojej hlave. Otvorím oči a dívam sa na dvere. V izbe mám tlmené svetlo, no vidím dostatočne. Aj v rohu oproti mne rozvaleného Alexa, ktorý si napoly pridržiava hlavu, no čoskoro mu spadne. Príšerne ma bolia oči a tá bolesť sa odráža v mojej hlave. Oči ma nielen bolia, ale sú aj vysušené. Chcem sa pohnúť, ale zároveň ani nechcem. Alexova padajúca hlava, potôčik vytečenej slinky na jeho mikine pod bradou, strapaté vlasy a nohy do všetkých možných smerov... Ach, Alex... Toto vie len on. 

Otočím sa na chrbát a zacítim bolesť pod lopatkami. Ostrá. Pichľavá. Akoby ma valkýry kopijami prebodli! Dýcha sa mi ťažko, pretočím sa na druhé rameno a dlaňami si podložím líce. Na okne sú žalúzie. Myslela som si, že sú stočené tak, aby tienili, no sú vodorovné, dovidím na ulicu. Prší, je zamračené, preto taká tma. Ani sa nepamätám, ako som zaspala. Pamätám sa iba na to, ako sme prechádzali okolo kostola. 

Milujem, ked kropaje dažda bubnujú o moju parapetu. Jedna sa s druhou predbieha, ktorá dopadne skôr a hlasnejšie. Chýbajú už len hromy. Tiché hrmenie, ktoré prechádza do dramatického dlhého stonu. Nik nie je vonka. Musí byť už neskoro. Alex mešká do práce a nie je ani vyspatý. 

Zrazu sa ma niekto dotkne. Mám oblečenú hrubú mikinu, ale aj tak to cítim. "Spi ešte, Tia. Len pekne spi," zašepoce. Spoznám Alexov hlas. Cítim, ako si líha ku mne a rukou ma objíme. Problém ale je, že neviem zaspať. On však áno. Už len cítim, ako mi dýcha do krku. Chudák, celú noc sa asi krčil v tom nepohodlnom vankúši na sedenie. Dostala som ho od neho a jeho mamy k narodeninám, ked som mala sedemnásť. Je to veľký mimoň, vypchatý penou do vankúša. Sedávam v ňom, ked si čítam alebo sa učím. Keby som to vedela, pustila by som ho k sebe.

Rozmýšľam nad tým, čo sa mohlo včera udiať. Pamätám sa len na úlomky. Auto. Ocko. Alex s marshmallowkami v rukách. Nočná ulica. Les. Mesto. Pole. Liečebňa. Ale nič medzi tým. Ani neviem, ako som zaspala. Možno to bude vedieť Alex, ale... Nech sa chlapec vyspí. Možno si kvôli mne vybral voľno, aby na mňa dával pozor, lebo vedel, že otec to možno nezvládne a teraz mi hreje boľavý chrbát a tým mi aj lieči boľavé srdce. Môj Šani...