Zuzka

Obe budeme slobodné

"Ďakujem, Adamko, tu máš dvadsať korún, bež si dačo kúpiť. A pozdravuj dedka," lúči sa babka pri vchodových dverách s nejakým veľkým chlapcom. Dala mu dvadsať korún zato, že jej pomohol odniesť moje krabice a kufre do izby... Dve malé krabičky a jeden väčší kufor. Viac mi babka nedovolila doniesť. Vraj by to bolo zbytočné. 

Adamko odišiel a teraz sa babka pozerá na mňa. Asi jej veľmi vadím, keďže sa na Adamka usmievala ako slniečko a pri mne je zamračená. Tuším sa aj blíži búrka...

"Takže! U nás sú aj určité pravidlá a budem sa o teba musieť starať neustále dva mesiace, bolo by dobré, keby si tie pravidlá aj dodržiavala. Takže! Vstávať sa bude o siedmej ráno, nastavím ti budík a budeš vedieť, kedy to je. Oblečieš sa, vyčistíš si zuby a prídeš na raňajky. Potom si budeš kresliť. Potom máš desiatu a po nej si budeš čítať..."

"Ale ja neviem čítať..."pripomeniem jej, no jej pohľad nahnevaného holuba sa razom mení na podráždeného orla... Už je asi veľmi zle...

"Toto nie je normálne!"rozkričí sa a vo mne sa čosi zachveje... "Má to šesť rokov a ani čítať to nevie! No to je mi ale veľmi úbohá výhovorka, mladá slečinka, lebo v nemocnici si hovorila také slová, ktoré..." zasekne sa, lebo jej asi došiel hlas a ja si na chvíľku vydýchnem. Všetci mi hovoria, že mám veľké ústa a že veľa rozprávam... Ale ja zato nemôžem! Radšej si pozriem historický alebo prírodovedecký dokument, ako nezmyselné kreslené rozprávky... Ja som už veľká! Ale asi nie dosť veľká, aby som vedela čítať... Ale.. Učiť sa viem rýchlo, možno by ma babka vedela naučiť...

"Ale ja nemám šesť rokov, babka... Mám štyri roky," opravím ju, no ona ešte stále funí ako býk. "Ale ak chceš, aby som čítala, môžeš ma naučiť. Učím sa rýchlo..." poviem posledné slová tak ticho, že ich babka možno ani nepočuje.

"No jasné, ešte aby som si ničila nervy tým, že jedno lenivé otravné decko budem učiť čítať... Akoby som toho nemala dosť už len s ošatením a stravou..." znova šomre, no už sa dostáva do kuchyne. Konečne je ticho. Radšej zostanem v nemocnici, ako počúvať túto strašnú starenu...

Odpochodujem do mojej izby. Je vedľa kúpeľne. Prejdem cez otvorené dvere a... Och... Vyzerá to ako myškina diera... Tmavá izba s jedným malým okienkom, malou posteľou a lampičkou. Otočím hlavu trocha vľavo a vidím malú skriňu. Pred ňou sú moje krabice a kufor.

"Nezavadzaj, idem ťa vybaliť, nech to mám čo najskôr za sebou," zjaví sa za mnou a štuchne ma preč.

"Správa sa k tebe ako k psovi. No ten by aspoň dostal kostičku," ozve sa za mnou niekto, koho už dlho poznám. Otočím sa a o dvere je opretá Zuzka. "Hlavná vec, že sa ponáhľa na nechty a obočie, no aby sa venovala vlastnej vnučke, to ani za zlatú tehličku. Ách," povzdychne si a prenesie sa do mojej postele. Posadí sa na ňu a okolo nej sa do vzduchu zdvihne obláčik štipľavého pachu. Asi ho ucítila aj ona, lebo sa rozkašľala. "Na tomto by som nenechala spať ani väzňa!"

"Ale ja tam spať asi musím... Bohvie, či tam predtým nespali myšky a potkany..." poviem, no nato sa otočí babka.

"Čo si to povedala?" pribehne ku mne a jej žlté vlasy sa úplne rozcuchajú! "Čo si to o sebe myslíš, slečinka?! Že som nejaká neporiadna žienka domáca? Mám tisíc ďalších vecí, ako je starať sa o nepotrebné haraburdy v pivnici!" skríkne a pevne mi drží zápästie. Aspoň, že mala zľutovania s druhou rukou, ktorú mám ešte stále obviazanú. Z jej dychu zacítim smrad po skazenom hrozne. Fúúúj! "Mala by si byť rada, že sa ťa vôbec niekto ujal, keď už tvoj milovaný foter skončil v svokhause!" Kde? Čo to povedala? Čo je to vogauz? A prečo je tam ocko?

"Prepáč..." ospravedlním sa s mrnčaním, no ona na mňa stále civí... Keď je takto blízko, pripomína mi kostru. Veľké, hnedé oči ako v golfových jamkách, chudá tvár, nozdry ako kôň a úzke pery, ktoré vyzerali akoby boli fialové... To možno preto, lebo je tu slabé svetlo...

"A už mi daj pokoj! Sadni si na posteľ a mlč! Aaach, moje kríže!" šmarí ma na posteľ a ja skončím na Zuzke. Keď z nej leziem, sadnem si vedľa Zuzky. Obe sa na ňu mračíme rovnako. Babka si dlaňou masíruje tesne nad zadkom a do oka mi bije žiara z jej zlatého srdca. Ona z hnevu a ja zo strachu. Hneď nato ma Zuzka obíjme jednou rukou a pozrie sa na mňa.

"Tejto sa neboj. Diabol si na ňu brúsi nôž. Najviac si pochutnáva práve na takýchto odpadoch, ako je naša babka,"povie mi s úsmevom. Diabol? To je ten rohatý muž s ostrými zubami?

"Nie, nie... To sú len povery. Ľudia si nevedeli predstaviť, ako vyzerá diabol, tak vybrali toho najškaredšieho muža a dali mu rohy, kopytá a chvost. Ale inak je celkom milý a vyzerá pekne. Veď pozri, aha, tam sedí v kuchyni. Ako bájny rytier z legiend o kráľovi Artušovi..." ukáže pred seba prstom a ja sa pozriem tým smerom...

Sedí tam muž s dlhými orieškovými vlasmi a zlatými očami. Oblečený je ako rytier z historických dokumentov... Presne ako povedala Zuzka! Takto by mal vyzerať podľa legiend buď sir Lancelot alebo Hugo de Payens. Zakýva mi a usmeje sa na mňa. Veď vyzerá byť milý, taký dobrý a šľachetný. 

"Veď aj je! On nepokúša, nato tu je druhý. K tomuto sa dostávajú duše takých, ako je babka. Napokon im dáva spravodlivé rozsudky. Sprievodca, ktorého niektorí volajú svätý Peter, tieto duše privádza buď priamo k diablovi alebo k Bohu. Ak sa dostanú k diablovi, udelí tej duši rozsudok. Pykajú za pýchu, týranie a šikanu druhých, vraždu, podvody, lakomstvo a tak ďalej," prezradí mi Zuzka a ja začínam mať strach o babku. Akokoľvek sa ku mne správa zle, nikto si nič takéto nezaslúži!

"Nestrachuj sa. Ty to už nezmeníš. Čas sa jej kráti,"  stisne mi dlaň a usmeje sa na mňa. Vyzerá trocha inak. Tak živo. A tak šťastne. Takto som ju ešte nevidela. Opäť sa pozriem do kuchyne, no... Ten muž tam už nie je. "Hádam nemyslíš, že tu bude navždy..." jej smiech znie ako rolnička a ja len myknem plecom.

"Ty vieš, nad čím premýšľam?" spýtam sa nahlas, načo sa babka opäť otočí. Prevráti očami a povzdychne si. Našťastie nič nepovie a venuje sa vybaľovaniu. 

"Samozrejme. Vidíš ma len ty. No ja vidím všetkých. To je na tom zábavné!" rozosmeje sa znova. "Viem, na čo myslíš a viem aj to, že sa ma bojíš. Viem, že sa bojíš vecí, ktoré ti ukazujem. A viem aj to, čo ti o mne povedal ten farár... Zlatý chlapec. No s tým rozdielom, že ja som už očistcom prešla. Diabol ma udelil Abyzou. No občas sa mi od nej podarí ujsť. Ako teraz. No mala by som sa už vrátiť. Vieš, v čom mal ten farár pravdu?" spýta sa a trocha zosmutnie. Pokrútim hlavou. "Ja do pekla nepatrím. Ale musím tam byť. Kým nenastane zlom. Aj ty musíš zostať u babky, kým nenastane zlom." Čo sa stane, keď nastane zlom? 

"Obe budeme slobodné."