Zuzka

Mamka...?

"Takže hovoríš, že si videla dievča, ktoré sa podobalo na teba a malo oblečené tie isté šaty a topánky, aké máš ty?" zopakovala po sebe pani doktorka, ktorá tu už sedí večnosť. Neprekáža mi, ale už by som potrebovala prestávku. Vyčerpáva ma to.

Pretriem si unavene oči a povzdychnem si. "Áno, už vám to hovorím niekoľkýkrát, pani doktorka. Prosila by som si prestávku." Pani doktorka sa odmlčí a očami prechádza po izbe. 

"Tatiana, veď sme len začali," riekne. Tentoraz má vlasy rozpustené a okuliare si skladá. Má na sebe biele tielko a svetloružový sveter. Má oblečené rifle a na nohách hnedé topánky. Oblieka sa naozaj pekne. No tvár má akúsi skleslú. Smutnú. "Ale dobre. Dala by si si vodu?" spýta sa ma. Zmôžem sa len na prikývnutie hlavou.

Je mi ľahšie, necítim okrem nás dvoch žiadnu inú prítomnosť. Iba nemo pozerám na podlahu a dýcham. Čakám, kým mi neprinesú pohár vody, ktorá by mi iba pomohla. Ani nepočítam, ako dlho v nemocnici som. Ocko za mnou sem-tam chodieva. Ale nie tak často, ako zo začiatku. 

V izbe je tak ticho, že počujem písanie pani doktorky tak hlasno, akoby písala blízko mikrofónu. Počujem, ako sa každým mojím nadýchnutím podo mnou zašuchoce vankúš. Môj tlkot srdca. Nepočujem ale moje myšlienky. Mlčia. Počujem dych pani doktorky, akoby mi dýchala priam do ucha, pritom sedí niekoľko stôp odo mňa. Počujem, čo sa deje na chodbe, pričom obvykle nie. 

Od oslavy mojich narodenín prešiel asi týždeň. Moju Zuzku nevidím a doktori a sestričky mi ju odmietajú dať. Vraj ju má pán farár. Ale prečo? 

"Povedz... Ako často ju počuješ?" spýta sa po chvíľke doktorka, no ja nie som dostatočne pripravená odpovedať jej. Iba sa myknem, poriadne sa nevládzem ani zdvihnúť na vlastné ruky a posunúť sa vyššie, pretože sa mi nepríjemne sedí. Bolí ma chrbát a hlava mi ide vybuchnúť a rozletieť sa na malinké kúsky. 

Podá mi pohár vody, pretože nie som schopná k nemu sa čo i len priblížiť. Pomaly ho držím v rukách a odpíjam si, no šmýka sa mi von. Až teraz si všimnem, aké sú moje ruky bledé. Skoro splývajú s plachtou, ktorou som prikrytá. Iba na ne pozerám, neviem nič povedať.

"Ešte nie si pripravená?" spýta sa ma, akoby bola moja mama. Preto, lebo cítim, ako sa o mňa stará, ako sa o mňa bojí. Pomaly pokrútim hlavou. "Máš dostatok sily aspoň na prikyvovanie alebo pokrútenie hlavou?" spýta sa ma a nakloní sa ku mne. Ja prikývnem. Povzbudivo sa usmeje a preloží si nohu cez druhú a sleduje ma. Pozeráme sa priamo z očí do očí.

"Cítiš sa zle, keď ju počuješ? Cítiš v sebe... Tlak? Tlačí ťa vo vnútri?" upresní svoju otázku. Ja sa zamyslím, no nie na dlho, pretože tomu tak naozaj je. Akoby ma niekto vo vnútri sťahoval. Až sa cítim byť úplne maličká. Prikývnem a ona si niečo znova naškrabe na papier.

"Najskôr sa k tebe prihovorí a neukáže sa ti?" spýta sa znova. Opäť prikývnem, teraz bez rozmýšľania. Vždy sa najskôr skryje a až potom sa ukáže.

"Je jej reč strašidelná? Vystraší ťa?" spýta sa ma, ale ja nemôžem odpovedať na isto. 

"Na začiatku. Teraz... Som už... Zvyknutá," odpoviem jej potichu, ale ona to počuje a opäť si niečo poznačí.

"Vyhráža sa ti?" spýta sa ma.  Odpoviem prikývnutím.

"Smrťou?" Prikývnem.

"Bolesťou?" pakujem predošlú odpoveď.

"Odplatou?" pýta sa znova a mne to už je nepríjemné. Pocítim strach a je mi ťažko. Zamračím sa a prikývnem. Asi vycíti, že som smutná, keď sa postaví zo stoličky a sadne si ku mne. Aj keď sa na ňu nepozerám, viem, že sa ona pozerá na mňa.

"Hovorí ti aj niečo pekné?" spýta sa ma. Ale teraz pokrútim hlavou. Povzdychne si a ja po nej zopakujem.

"Je strašná. Bojím sa jej," pozriem sa na ňu, no ako k nej dvíham hlavu, bolí ma to. Ona však teraz neprejavuje ľútosť ani smútok.

"Keď sa niečoho bojíš, postav sa proti tomu. Povedz, veríš v Boha?" spýta sa ma a položí tvrdý zošit niekam preč za seba. O Bohu mi mama hovorila iba ako o výmysle, ale vraj v neho ľudia veria. Ona ma učila neveriť, ocko ale veril. Nechcel však o tom hovoriť pred mamou, pretože sa vždy nahnevala.

"Aj áno, aj nie," odpoviem, pretože sama neviem. Ocko mi povedal, aby som o tom mame nehovorila, ale on mi o Bohu zvykol rozprávať. Vraj je to môj otec. Ale ja to neviem pochopiť, mám iba jeho ako otca. Ale vraj Boh je otec nás všetkých. 

"Ako aj áno, aj nie? Veríš, že existuje, ale neveríš, že je... Tvoj otec, že ťa ochraňuje, že ti dal anjela strážneho..." vymenúva a ja ju zastavím, keď spomenie anjela strážneho. Aj ona sa zasekne a spýta sa: "Veríš v anjela strážneho?" Prikývnem. Mykne perou a objaví sa na jej tvári menší úškrn.

Vtom si všimnem, že z malého okienka na dverách na mňa pozerá žena. Moja mamka. Poteším sa, už mi nie je zle. Ale ona sa na mňa pozerá veľmi smutne. Moju radosť vystrieda strach. Počujem, ako ku mne hovorí pani doktorka, ale ja si ju nevšímam. Mamka odchádza. Chcem ju zastaviť.

Dám zo seba prikrývku preč a nohy spustím z postele. Odstrčím sa, no moje nohy sú prislabé a tak padám na podlahu. Pani doktorka vyskočí ku mne a pomáha mi zdvihnúť sa. Popritom opakuje slová ako "Bože dobrý, pomáhaj mi, ochraňuj nás, čo sa to deje?"

"Mama, počkaj!" kričím a trepem rukami aj nohami. Plačem, kričím, chcem ísť za mamou. 

"Mama tu nie je, Tatiana," presviedča ma pani doktorka, ale ja jej neverím. Klamali mi všetci, keď povedali, že odišla do inej nemocnice a ďaleko. Veď som ju práve videla, asi ju poslali naspäť, chcela ma vidieť. A asi aj ocka. Chcela nás prekvapiť. Ale prečo odišla a nič nepovedala?

"Klamete, ona je tu! Poslali ste ju preč! Chcem mamu!" plačem, no pani doktorka ma nevládze a ja opäť padám na zem. Už som vysilená. Nevládzem, preto sa iba krčím a plačem. Naozaj chcem svoju mamu. Vyzerala tak smutne. Okolo očí mala čierne kruhy, vlasy mala mokré, pery bledé. A nebola oblečená, mala holé ramená. Možno ju niekto zbil. Alebo chcela odísť preč, lebo sa jej tu nepáčilo. Ani mne sa tu nepáči a musím tu sedieť. Ona to má ľahšie, je dospelá. Ale mohla sa aspoň rozlúčiť. Alebo nestihla a ešte sa po mňa vráti. Veď predsa, aj to dievča povedalo, že sa vráti. 

"Och, dieťa..." povzdychne si pani doktorka a dvíha ma hore. Nechcem, aby sa ma dotýkala, ale nevládzem jej čokoľvek povedať a čokoľvek urobiť. Nechám sa zdvihnúť a uložiť do postele. Pani doktorka ma prikryje plachtou a ona sama ju pevne drží v dlaniach. Smutne upiera oči na posteľ, neschopná jediného slova. 

"Si si istá, že to bola tvoja mamka?" spýta sa ma. Prikývnem, pričom mi z očí padajú slzy. Vezme si do rúk zošit a znova niečo píše. "Neboj sa, zlatko," strhne svoje oči zo zošita a pozrie sa na mňa, "ono to bude dobré. Si u mňa v bezpečí. Zostanem tu s tebou, nikto sem nepríde," presviedča ma. Ale ja jej neverím. Alebo, bojím sa jej veriť. Má síce príjemný hlas, ale bojím sa, že ma pred ničím neuchráni. Ale keby tu bol môj ocko alebo mamka...