Zuzka

Alex

"Nato, že je koniec novembra, je pekne teplúčko," prehovorí po patich minútach ticha Alex a s prižmúrenými očami sleduje okolie parku. Je tuhá jeseň, farebné lístie zdobí zem ako koberec. Sedíme na kamenných lavičkách, sestričky nám poskytli vanúšiky, aby sme neprechladli. "Ale ak by ti bola zima, povedz," povie po chvíľke a ja sa naňho len usmejem. V parku niet nikoho, až na prechádzajúce sestričky. 

Predtým som si túto budovu nevšimla. Psychiatrická liečebňa je v historickej budove niekdajšieho kaštieľa. Musím si len zistiť, komu to patrilo. Všimla som si ale, že spod strechy opadáva omietka. Kvôli šedej farbe omietky to tu vyzerá tak... pusto. Opustene. Ani neviem, v akom meste som, kde sa vôbec nachádzam. Z tretieho poschodia na nás hľadí otec. Zakývam mu, no on mi neodkýva.

"Alex, kde to som? Ako sa volá toto miesto?" Alex sa nadýchne a so zväčšenými viečkami vydýychne. 

"Tuším Kostol pri Staríne sa to tu volá. Iba málo ľudí vie, že to tu je. Ak by si chcela utiecť, nepodarí sa ti to. Je to hlboko v lese. Aj my sme už párkrát zablúdili. Ale je to tu romantické, nato, že sa tu liečia psychicky chorí. A vedľa je asi šesťsto rokov starý cintorín... Ty sem nepatríš," povie skleslo a prejde dlaňou po mojom ramene.

"Ja viem. Myslia si, že som si chcela vziať život. A že mám paranoidnú schizofréniu. Ale nik ma nedokáže pochopiť. To moja nenarodená sestra. Považujú ju za môjho imaginárneho kamaráta. Ale ona skutočne je. Len sa nenarodila. Preto parazituje na mne. Ale je to iba moja chyba, lebo som jej to dovolila," poviem smutne. Pozriem sa spätne pár týždňov a... a je mi do plaču. Ešte pred pár týždňami som normálne obsluhovala U Malého princa a radila s výberom kníh. A teraz? Teraz je zo mňa troska.

"Vieš, čo som našiel?" spýta sa a zoskočí zo stola, ktorý je vytesaný  kameňa, ako aj lavička. Kľakne si predo mňa a zviera mi ruky vo svojich dlaniach. Nevládne naňho hľadím. "A ver mi, že to je pravda. Možno nie si veriaca, ale... Po tomto som uveril aj ja. Teda, nikdy som neriešil, či verím v Boha alebo nie, ale... toto mi ukázalo pravdu," zahryzne si do spodnej pery a zavrie oči, akoby nad niečím premýšľal. "Boh necháva najťažšie boje svojim najlepším bojovníkom." Otvorí oči a čaká, čo poviem. Ale ja mu nedokážem venovať nič iné, ako prázdny pohľad. Mám mu na to niečo povedať? Ak áno, tak čo?

Alex si povzdychne a skloní hlavu. "Ja... veľmi som ťa chcel povzbudiť... Aby... aby si nestrácala vieru, vieš," zdvihne ju ku mne znova a tentoraz s náznakom úsmevu. "Lebo... lebo, lebo ty... ty to všetko zvládneš! Si predurčená veľkým veciam a... a... a teba nerozhodí žiadna entita, ved to... to nemá ani telo, ani..." zakokce sa a snaží sa o výsmech. Uškľabím sa. Keby si len vedel...

"Nemá telo. Ale rovnako, ako anjeli, boli aj démoni a stratené duše stvorení ako niečo menej ako človek, ale aj niečo viac. Nezabúdaj, že Boha poznajú lepšie, ako my, ako ľudia. Naša duša je tiež blízko k Bohu. Hlavne ked spíme a meditujeme. Ale akonáhle sa prebudíme a otvoríme oči, musíme čeliť Zemi. Naše telo je ako taká schránka. Ked ju opustíme, zistíme, akú malo cenu. Preto by som si nikdy nevzala život. Ja som si ho sebe nedarovala. Musím si ju chrániť." Všimla som si, že Alexova hlava padla akosi nabok. Už mi raz povedal, že ma rád počúva, ale až teraz som si to uvedomila, že to myslel vážne. Takto naklonenú hlavu máva, ked počúva hudbu...

"Slečna, mladý pán, mohli by ste sa vrátiť dnu? Zatvárame, schyľuje sa k daždu," ozve sa za nami staršia sestrička, trocha pri tele. Otočíme sa a prikývneme. Spoločne sa postavíme a prejdeme po chrumkavom lístí znova dnu.

"Taťka, zajtra sa drž. Ak zajtra bude všetko v poriadku, pozajtra ideš domov," oznámi mi otec s blaženým úsmevom. Tak rýchlo? A bohvie, ako dlho tu vlastne som... V každom prípade sa veľmi teším. 

"Naozaj? Pozajtra? Oci, ako dlho tu už vlastne som? Ako som tu, vôbec neregistrujem čas. Neviem, kedy je poobede a kedy je ráno. Ráno a či je večer..." Ocko si ku mne ešte na chíľku sadne a chytí ma za zápästia. 

"Pozri sa na mňa, Tatinka," pozriem sa mu priamo do očí a pokračuje, "nech sa deje čokoľvek, si bojovníčka. A spasíš svoj svet od všetkého zlého. Pamätáš sa, ako som ti čítaval príbehy o rytieroch a drakoch. Rozprávky nie sú nato, aby nám ukázali, že draci a zlo existujú. Rozprávky nám ukazujú, ako ich poraziť a že sa to dá," dokončí a vtisne mi dlhú pusu na čelo. Ja sa k nemu pritúlim a pevne ho objímem, akoby to malo byť naposledy.

"Vdaka, ocko... Veľmi ti dakujem," zašepocem mu do hrude a on ma hladí po chrbte. Cítim, ako sa na nás díva Alex spoza môjho chrbta. 

"Och, aby som nezabudol," vyhrkne Alex za nami a ja sa pomaly otočím. Počujem pukot každej kosti a chrupavky v tele. Brrr! Z tašky na boku vytiahne knihu. Naozaj hrubú knihu. Pozrie sa na mňa a s úsmevom mi ju podá. Pozriem sa na jej obal. Runy. To znamená jediné - tieňolovci. Usmejem sa a od dojatia sa mi natlačia slzy do očí.

"Šani... ty si nezabudol," hlesnem s úsmevom a natiahnem k nemu ruky, ako to robia malé deti, ked sa pýtajú na ruky. Vrhne sa na mňa a tíska ma v jeho objatí. 

"Neviem sa dočkať, kedy vykutreme každý kút Pandemonia," šepne a ja sa rozosmejem. 

"Hej, ako naposledy... A budú nás po ulici naháňať emáci s krucifixom otočeným dolu hlavou... Keby to tie deti aspoň vedeli, čí znak je v skutočnosti obrátený kríž, či by boli ešte stále takí frajeri a anarchisti..." Odtiahne sa odo mňa a ja sa konečne viem nadýchnuť.

"Presne. Ach, všetky tie spomienky... Musíme si ešte nejaké spraviť. Takže si pohni, bez teba nejdem ani na krok!" pohrozí mi a žmurkne. Prikývnem a už ich vo dverách čaká sestrička. Koniec návštev. Jediná vec, ktorá ma teší a kvôli ktorej som ochotná vydržať je, že čoskoro budem doma.