Zuzka

Adamko

O 14 rokov neskôr

"Zdravím, vitajte v kaviarni u Malého princa, prajete si?" zastanem pri stolíku, ku ktorému si práve sadol nejaký párik. Rande v kaviarni pri horkej čokoláde a muffinoch. Sladké. Prinútim sa aspoň k jemnému úškľabku, aby to nevyzeralo, že sú mi úplne ľahostajní. Párik po sebe škúli. Je to troška zavalitejší chlapík s veľkými modrými očami a konským chrupom. Má na sebe sveter, aký nosievajú babky v kostole. Nehovoriac o tom dievčati. No ták, dievčá, máš pred sebou celý život a obliekaš sa, jak keby ti pokapala celá rodina... prebehne mi mysľou.

"Smiem poprosiť lístok?" spýta sa dievča. Prekvapí ma, že má taký nežný hlások. Keď s tým chlapcom vošla, počula som ju až do chladničky. A to je až za kuchyňou... 

"Ale iste, momentík," poviem s úsmevom. Hlúpe formality... Prejdem k pultu a siahnem po lístku s nápojmi a zákuskami. Tieto lístky sa mi vždy páčili. Boli v zlatofialovej farbe, presne podľa Exupéryho dielka. No stále sa mi viac páčilo susedné Pandemonium Clara di Verme. Tam to proste žilo! No vďaka jednej potýčke so servírkou mi bolo zatrhnuté pracovať tam...Sama som si to zatrhla. Pracovala som tam prvý týždeň. Po toľkých vyhrážkach a výsmechu som dala výpoveď. A tak som tu, obsluhujem nejakých šprtov a kockaté hlavy. Nieže by som sa sťažovala, no občas je tu naozaj nuda.

Podídem k stolu a podám im lístky. Ja sa medzitým stratím za pultom, keď za mnou príde Alex, môj kolega a najlepší kamarát nadosmrti.

"Počuj, Tia, tam hore sú nejaké dievčiská, ktoré sa nechcú dohodnúť, ktorá si vezme tú poondiatu knihu," prihovorí sa mi neskutočne nahnevaný. Ešte aj brada, ktorú sa rozhodol len prednedávnom narásť, mu stojí do všetkých strán od nervov. "Kurnik, piatok je, niežeby šli von, nieee. Radšej sa tu budú naťahovat kvôli knižke. Majú tisíckrát viac času, než my, tie knihy si môžu prečítať kedykoľvek, ale nie! My sa jak debilné decká budeme hádať o tú jednu!" Posledné slová vychrlí v návale hnevu ako sopka a utierku, ktorú ešte pred okamihom žmolil v ruke, šmarí pod pult. 

"A čo si tým, ty moje nerváčisko, chcel povedať?" spýtam sa ho s uštipačne. Chvíľu predo mnou stojí a iba na mňa nemo hľadí. Keď si uvedomí, že naňho civí celá kaviareň, upustí. 

"Choď to prosím ťa omrknúť. Ty to s deťmi predsa vieš viac, ako ja," poprosí ma a rukou sa oprie o pult. Nemohla som si nevšimnúť, že jedno dievča po ňom hodilo očkom. Ryšavá s veľkými okuliarmi a ružovým pleteným svetrom. Šaňo si to asi nevšimol, no ja sa uškrniem. Myšlienkami sa vrátim k nemu. Dobre viem, že mu deti robia vrásky na čele. Navyše, doma sa musí starať o svoju dvojročnú sestru. Dvadsať rokov je veľký vekový rozdiel a hoci svoju sestričku nado všetko miluje, občas je ťažké sledovať svoju rodinu a prácu zároveň, keď počas toho ešte musí aj študovať.

"Idem, Šani. Len počuj, práve došiel tamten párik pri osmičke," obaja sa pozrieme tým smerom, kde sedeli prišelci. Sedeli priamo pri výklade a vonka sa rozpršalo, takže to tvorilo pomerne romantickú scenériu. Až na ten šibnutý smiech toho dievčaťa. Normálne sa začínam na tie dve decká tešiť. "Majú ešte lístok, prišli pred asi piatimi minútami a ako som spozorovala, ešte lístky ani neotvorili."

"Kriste, ten smiech je jak príchod apokalypsy," poznamená a ja sa rozchichocem. Akonáhle však začujem krik zhora, viem, že je to akútne. 

"Idem," oznámim mu a už bežím ku schodom. Naposledy sa ešte rozhliadnem po tom ryšavom dievčati a čosi mi hovorí, že sa až priveľmi sústredí nepozerať sa po Alexovi. Medzi zubami si obracia pero a hľadí do veľkého zošita s tvrdými doskami. S úškrnom vyjdem po schodisku hore a dostanem sa do menšej, útulnej čitárne. Okrem niekoľkých dôchodcov a jedného párika, kde dievča doučuje chlapca alebo opačne, je tu ticho. Tá strašlivá škriepka sa však ozýva z miestnosti naľavo, v beletrii a literatúre pre mládež.

"Ále, ale, teraz sa pekne krásne rozídeme," dostanem sa k hlúčiku ľudí. Sú to pubertiaci slintajúci po dráme... Že vás toto, deti, baví... Keď vidím, že to nepomáha, pomôžem si rukami. Schmatnem dvoch za ramená a povyťahujem jednotlivcov z kruhu. 

"Poprosím o pozornosť, nebudem sa opakovať!" zvolám na celú miestnosť. Tie dve dievčatá sa však narozdiel od ostatných upozornených stále hádajú. Všimla som si, že stihli zhodiť aj zopár ďalších knižiek z políc. Háda sa tu jedno objemnejšie dievča s okuliarmi a jedno chudšie dievča s krátkymi vlasmi.

"Mohla by som dostať tú knižku?" spýtam sa, keď sa dotknem ramien oboch dievčat. Konečne stíchli. Obe na mňa hľadia nedôverčivo a vystrašene. No napokon mi knižku podajú. Zadívam sa na obal a vidím tam napísaný názov knihy a autora. Pozriem sa na ne a spýtam sa ich: "Do ktorého ročníka to chodíte?"

"Siedmy," odpovedajú naraz. V siedmom ročníku čítajú Nástroje smrteľníkov od Cassandry Clare? K tomuto dielu som sa poriadne ani nedostala, hoci viem, že je to veľmi chválené. Kingovky sú ale Kingovky...

"A čítali ste už Julesa Vernea? Lucy Maud Montgomery? Exupéryho?" spýtam sa ich a knihu si založím pod pazuchu. Obe pokrútia hlavami.

"Mama povedala, že Verne je nudný a Exupéry pre miminá," povie zavalitejšie dievča s okuliarmi. Au! To dosť bolelo.

"Tvoja mama klame, Verne, Exupéry, Montgomery, Caroll alebo Wilde sú obdivovaní a veľmi význmaní autori," ozve sa za mnou a takmer ma vykoľají! To snáď nie je možné! Toto nemôže byť ten kučeravý chlapec so zelenými očami, s ktorým som sa hrávala po tom, ako som sa dostala domov z nemocnice pred viac, ako štrnástimi rokmi!

"Adam!" zvolám celá natešená a vrhnem sa naňho. Ako som po ňom skočila, krátke čierne tričko sa mi vyhrnie a zima mi udrie na driek. "Adamko môj!" 

"Ahoj, Taťka," zašeptá mi do ucha. "Ten čašník mi povedal, že si tu. Tak som za tebou prišiel," povie mi, akonáhle sa od neho odlepím. To sú veky... Tvárička mu zostala rovnaká, len s malou obmenou - dolnú časť tváre mu zdobila rastúca briadka. 

"Pokecáme neskôr, len tu čosi vybavím," usmejem sa naňho a venujem sa deťom. "Dobre, odporúčala by som vám najskôr si prečítať spisovateľov, ktorých som vám vymenovala. Niektoré príbehy sú nadviazané na ďalšie a ďalšie. Nástroje by som nechala na inokedy," poviem s úsmevom.

"Súhlasím. A je jedno, koľko máte rokov. Napríklad ja stále po nociach čítavam Šarlotkinu pavučinku," ozve sa znova Adam a deti sa zasmejú. "Potom sa aspoň nebojím pavúkov," dodá a deti sa zasmejú ešte hlasnejšie. Nezmenil sa... Môj Adamko a jeho bystré poznámky.

Môj Adamko, ktorý ma zachránil od tlstého prasaťa vtedy, keď mňa a babku skoro zavraždil. Vtedy, keď si už po nás išiel diabol. Niet Adama, nemusela by som byť tu. Ale som. A vdačím zato len a len Adamovi. Vďaka Adamovi si aj babka uvedomila strašne veľa vecí. Budovanie vzťahu medzi babkou a vnučkou síce trvalo nejaký čas (asi sedem rokov), ale teraz funguje a ja si svoj život bez nej a bez otca ani neviem predstaviť. Keby vtedy Adam nebol odbehol k sebe domov a nezalarmoval svojho otca a strýka kňaza, ani jedna z nás by to neprežila. Tým dňom ma však prestala navštevovať Zuzka... A časom som na to aj zabudla.

Na Zuzku som myslela ešte pár dní po tom. Pani doktorka ma opäť prišla navštíviť a chodievala navštevovať aj babku. Otca pustili z ústavu asi o tri mesiace neskôr. Až keď som mala trinásť som zistila, že sa pokúsil spáchať samovraždu. Skokom z balkóna. No vraj ho niekto zachránil. Vraj som to bola ja, že mal so mnou sen. Že to bol taký zvláštny sen, ktorý sníval s otvorenými očami. Povedal, že som sa mu zjavila na chodbe a odbehla som do kaplnky na kopci nad ústavom. Hehe, keby len vedel, keby len vedel...