Zuzka

Ocko

Vrátila som sa domov o čosi neskôr, ako som pôvodne chcela. Bolo deväť hodín večer a robotu som dnes končila o siedmej. Piatky mávam väčšinou krátke. Využila som kus voľného času a prijala som pozvanie von od Adama. Predsa, už to je nejaký ten čas, čo sme sa nevideli.

Bolo skvelé rozprávať sa s ním. Mala som občas pocit, akoby sme sa rozprávali o viecach, v ktorých sme prestali pred desiatimi rokmi, keď sa odsťahoval. Akoby sme sa denno-denne rozprávali o tých triviálnych veciach, ako kedysi. Len už dospelejšie. Prezradil mi, že ho doma čaká frajerka a rodičom sa darí dobre. To ma potešilo, dlho som o nich nepočula. Pýtal sa aj na mňa a na moje výjavy so Zuzkou. Keď som mu povedala, že sa mi od toho dňa, čo ma zachránil od tlstého prasaťa neukazuje, pozrel sa na mňa neveriacky. Možno ani nechcel, no nemohol to ovládnuť.

Ani sme si neuvedomili, že sa rozprávame už dve hodiny a on sa musí vrátiť k starým rodičom, kde teraz býva. A ja som sa tiež už musela vrátiť. Určite by to babka a ocko pochopili, no nechcela som im robiť starosti tým, že prídem neskoro, keďže som im povedala, že mám dnes krátku. Nechcem, aby sa kvôli mne viac trápili, hoci viem, že sa podvedome trápia. Trápi ich strach, že by sa nám tie hrozné výjavy mohli vrátiť.

Prechádzam po tmavej predsieni a vyzúvam sa. Zložím si kabát a zavesím ho na vešiak. Tašku si beriem so sebou do izby. Stále mám tú istú. Tú malú myšiu dierku, na ktorú nedám dopustiť. Babka mi ponúkala väčšiu, no vo svojej sa už skvele orientujem aj v noci. Prešla však odvtedy mnohými úpravami. Nie naraz, ale postupne. Prvé bolo okno, potom zmena farby steny z bielej na orgovánovú, podlaha, posteľ a napokon nábytok. Vedela som, že babke na mne záleží. Postupne som sa o ňu prestala báť, že by skončila v pekle. Už štrnásť rokov sme oslobodení od strachu, hoci na nás číha v našom podvedomí. No čo sa zasadí do podvedomia, bude ďalej už len klíčiť, až kým z toho nevyrastie burina. A burina škodí. 

Všimnem si, že v kuchyni sa svieti. Vojdem dnu a vidím babku, ako sa hrbí nad kávou a hľadí do šálky, z ktorej sa ešte parí. Keď sa zjavím vo dverách, pozrie sa na mňa. 

"Taťka moja, kde si bola?" spýta sa a postaví sa od stola. Má oblečený staroružový župan s drobnými kvietkami. Vlasy má natočené, už je po sprche. Podídem k nej a objímem ju. Je to rituál, ktorý praktikujeme už veľmi, veľmi dlho. Je to symbol ochrany. Symbol toho, že na toho druhého nedáme dopustiť, ani to, že má skončiť v pekle! 

"Prepáč, babka. Musím ti toho toľko povedať!" zvolám a usmejem sa na ňu. Jej úsmev, ktorý nie je až tak presvedčivý, sklesne a prezrie si ma. Posadí sa na svoje miesto a ja vychádzam z kuchyne. "Len sa prezlečiem a hneď som tu."

Vojdem do izby a oproti sebe vidím ocka, ako sedí za mojím notebookom. Asi si kontroluje maily. Vysoko posadené okuliare s hrubým rámom mu vždy podľa mňa pristali. Pôsobil na mňa ako nejaký dôležitý podnikateľ s vlastnou kanceláriou a firmou. Ale nie. Je na invalidnom dôchodku z dôvodu duševných porúch a epilepsie. Zistili mu ju v osudný večer, keď som mala narodeniny a dostala som Zuzku. Vraj dostal epileptický záchvat počas jazdy a my sme havarovali. Príliš si na ten deň nespomínam. Len to, ako ma Zuzka stiahla do... Bŕŕŕ! Dosť o tom! Tie spomienky by som najradšej vymazala!

"Oci, ahoj. Čo ty tu?" pozdravím sa a hodím tašku na posteľ. 

"Ahój. Ále, len si kontrolujem maily. Už máme len niekoľko splátok a sme voľní," povie a otočí sa ku mne na stoličke. Ja si vyťahujem pyžamo a župan, lebo sa chystám do sprchy. "Tatinka moja, ak si mala rande, stačilo povedať. Čakali sme na teba aj s večerou." Otočím sa k nemu s dokorán otvorenými očami.

"Oci, ja som nebola na rande!" poviem akosi hlasnejšie, než som chcela, načo sa otec uškrnie. Zloží si okuliare a jeho oči sa zdajú byť akési menšie.