Zuzka

Opäť

Pomaly rozliepam oči. Pootvorím ústa a niečo ma tam zaštípe. Všade je svetlo ako za rána. Tento priestor poznám... A veľmi dobre. Pootočím hlavu a na stoličke sedí otec. Má strašné kruhy pod očami. Šediny zdobia korene jeho vlasov, ktoré mu padajú do očí. A má zarastenú bradu. Nikdy som ho zarasteného nevidela. 

"Taťka..." ozve sa tichým hlasom, keď zbadá, že som otvorila oči. Chce sa na mňa vrhnúť, no iba mi stisne ruku. Viac mu asi nie je dovolené. A možno by som to ani nezvládla. Mám pocit, že moje vnútro je len z prášku.

"Prečo zas? Prečo zas tu?" vzlyknem. Tá známa guča v krku a strašný pocit. Mám pocit, že mi po nohách behajú mravce. A pod okom mám asi kameň... Spodnú peru mám zrejme rozťatú, chcem si po perách prejsť jazykom, no stihnem len vnútornú stranu. Štípe to!

"Tíško, dcérka, len tíško..." Neviem byť tíško, ocko... Neviem. Ani keď ma teraz bozkáš na čelo. Ani keď mi prechádzaš dlaňou po vlasoch. Ani teraz... Keby si len vedel, ako ma to všetko mrzí... Že sa toto celé zrejme deje kvôli mojej psychike. Kvôli môjmu pojašenému, hlúpemu, pomýlenému a chorému rozumu... Ani nevieš, ako ma to zabíja, že sa kvôli mne trápiš...

"Ako dlho... Ako dlho som spala?" spýtam sa a on sa odo mňa odtiahne. Prejdem pohľadom dolu... Cestičky na mojich rukách sú sivé... Mám zrejme takto znetvorené celé telo... Bohvie, čo mi to dal ten farár do žíl... Možno ma práve to dostalo do tohto príšerne stiesňujúceho priestoru... 

"Tia?" ozve sa niekto z druhej strany izby. Bol to Alex... Môj Šani... Takýto hlas som od neho ešte nepočula. Obzriem sa za ním a postaví sa. Tak bojazlivo... Akoby sa bál, že ak sa ku mne priblíži, ublíži mi. "Ja... Jah... Ty... Eh..." zakokce sa...

"Pššt... Poď sem," snažím sa naňho usmiať, no akýkoľvek pohyb pier dosť bolí. V ruke stíska čiapku. Pristúpi a dotkne sa mojej druhej ruky.

"Veľmi som sa o teba bál. A stále sa bojím... Ale ty... Ty si silná! Ty tú vec... Porazíš," hovorí chabo. Nie, Šani... Ty mi neublížiš. Ani nevieš, ako ma zahrialo pri srdci, keď si sa tu zjavil... "Že?" Odvrátim oči. Kiežby, Alex... Kiežby nato moje sily stačili. Ak ma toto dostalo až sem, je to naozaj silné. A možno nevystačím sama.

"Ja neviem... Neviem," vytečie mi slza. Je tu tak prázdno. Je mi z toho priam pekelne zle. 

"Keby si... Môžeš sa mi... Ja ťa vypočujem. Naozaj! A keď si z teba vystrelím... Veľmi ma to mrzí. Ani nevieš ako!" zvýši hlas a zamračí sa. Začo sa mi ospravedlňuje? Veď si zo seba strieľame takmer neustále! A o Zuzke mu nemienim nič hovoriť. To je naňho priveľa. Vie o mojej matke a rodine, ale o Zuzke ani slovo! 

"Čo ťa mrzí? O čom to točíš?" Môj hlas znie ako neistá struna, ktorú povolil gitarista, no namiesto čistého tónu znie akési falošné rinčanie. Pootvorí ústa, zažmúri oči a pretrie si ich. Pery sa mu trasú, ruky, všetko!

"Ja viem, že ti je ťažko a možno sa na nič nepamätáš, ale... Ale ja som nikdy nič nemyslel zle... Nikdy! Veď si... Veď si mi ako vlastná! Všetko mi je tak ľúto..." kľakne si a bozká mi ruky. Alex, veď... Veď ty za nič nemôžeš...

"Nie... Nie je to tvoja chyba. Ani moja. Ani nikoho... Je to... Je to nad tvoje pochopenie. Ťažko sa to vysvetľuje. Ale ty za nič nemôžeš... To moja sestra. Peklo naozaj existuje." Zamračí sa, no slzy mu neustále tečú prúdom. Očervenejú mu pery, okolie očí a nos. No stále mi nerozumie. Vidím to. Počujem to. Viem to. Cítim sa ako Dick Halloran v knihe Žiarenie, keď vysvetľoval záchranárom, ze ide o život správcovho chlapca, no nemal na to žiadne dôkazy. Proste to vedel. Počul ho. Cítil ho. Aj na míle ďaleko. Ale nevedel to vysvetliť. Presne teraz viem, ako sa Halloran cítil...