Zuzka

Abyzou

Tá žena je vysoká a sivá. Bez vlasov,  s malými očami a obrovskými ústami. Namiesto nosa má dve malé dierky. Je akási mazľavá a jej telo je chudé. Má otvorené brucho a v nej ležia hlavičky detí. Nohy sa jej trasú, akoby mala čo chvíľa spadnúť. Po chudých stehnách steká veľmi tmavá krv. Opäť skríknem a hodím sa o zem, zakryjem si tvár, aby som ju viac nevidela. 

"Taat-j-naa," chrčí a blíži sa ku mne. Plačem, kričím, aby to už pominulo, až ma brucho bolí a hoci som nič nejedla, iba pila, je mi na zvracanie. Bolí ma hlava, oči, celé telo. Nevládzem. To chrčanie stále počujem, nedá sa mi dýchať. Bolia ma z toho uši. Je to desivé, chcem, aby to už skončilo!

Pokračuje s chrčaním, no počujem ju už veľmi blízko. Mám stiahnuté hrdlo aj brucho, mám kŕče. Padám na zem a mám pocit, že tá zem je príliš krehká a čo nevidieť spadnem. Čo je ale pod tou zemou? 

Ruky, ktorými si zakrývam oči, mi schmatne. Jej ruky sú ako mazľavé tyčky a ťahá mi nimi moje ruky dolu. Mám pevne zatvorené oči a vrieskam. Vrieskam o pomoc! Spoza viečok však zhliadnem jej tieň, je tesne nado mnou! Toto je trest? Ale začo?!

Dýcha veľmi plytko, akoby sa nevedela nadýchnuť. Ani sa jej nečudujem, je veľmi, veľmi chudá. Cítim jej dych na mojej tvári a rýchlo zatvorím ústa, aby sa mi ten studený dych nedostal do hrdla. Nevydávam ani hláska, nemám z čoho. 

"Zober si ma! Ale Zuzku nechaj na pokoji!" šepnem a pomaly sa prepadám pod horúcu zem. Viac ma chlad netrápi. Tentoraz ma totiž trápi obrovské horko, ktoré sa mi dostáva pod kožu. Tak veľmi to bolí! Ale nikto by nepočul, ako volám o pomoc. Nikto...

***

"Horúčka jej klesla, pán primár. Myslím, že sa čoskoro preberie," šepká nado mnou jemný ženský hlas, ktorý spoznávam a pripisujem jednej zo sestričiek. Eeem... Klaudia? Áno! Sestrička Klaudia! To je ona!

"Pre istotu tu ešte zostaň, Klaudi... Ak by znova dostala... Ten záchvat..." odmlčí sa a mne sa pootvoria oči. Stojí tam fúzatý, tmavovlasý  doktor s čiernymi okuliarmi a krivým nosom. Je akosi veľmi blízko k sestričke Klaudii, akoby predo mnou niečo utajovali. Aký záchvat?

"Už je hore," oznámi a usmeje sa. S ružovým úsmevom kráča ku mne a doktor ju sleduje. "Taťka, ako ti je?" spýta sa ma a aj doktor ku mne pristúpi, no nie tak blízko, ako sestrička Klaudia. 

Ani jej neviem odpovedať. Veď iba pred chvíľou som sa doslova uvarila pod horúcou zemou. Ako jej to vysvetlím? Bude ma mať za blázna! Hľadám správne slová, ako by som mohla povedať, ako mi je. Ja ale neviem, ako mi je!

"Počuješ?" spýta sa ma a chytí ma za zápästie. Pozriem sa na ňu, ale neviem zo seba vydrať hlások. Hlas mi asi ukradla tá príšera. "A jazyk ťa nebolí?" 

Čože?

Zamračím sa a zistím, že neviem hýbať jazykom. Čo sa to deje? Prečo? V hrdle cítim obrovskú hrču, tíska ma zvnútra a znova sa mi slzy rinú z očí! Prečo zas? Prečo sa to deje iba mne?

Sestrička Klaudia sa ma snaží upokojiť, tíska mi ruku, ako pevne len vie, pomaly si ju ani necítim, no neviem sa upokojiť. Ani hláska nevydám, čo je zvláštne, pretože vždy vydávam divné hlasy, keď plačem.

V diaľke za dverami zhliadnem opäť démona. Abyzou... Ovládne ma strach. Neskutočný strach! Spomedzi úst sa mi predierajú divné hlasy, vzlyky. Jazyk mám asi opuchnutý, pretože sa mi zdá, že je asi raz taký veľký, ako býva. 

Démon na mňa hľadí s nemým výrazom, no nakoniec sa usmeje. Už chápem výrazu "usmievať sa od ucha k uchu". S tým rozdielom, že ona uši nemá. Zato do mojich uší sa dostáva strašný a nepríjemný zvuk. Taký, ako keď zrní televízor alebo keď ocko nevie nastaviť správnu stanicu v rádiu. Tie dva zvuky sa miešajú. Neznášam tie dva zvuky a od malička ma desia! Asi toto je, čo ona chce. Ublížiť mi. Robiť mi zle. Jej robí dobre, keď sa bojím... 

Mrknem očami a už tam nie je. Konečne zmizla. Nosom vydýchnem a sestrička sa na mňa neustále díva.

"Toto je zvyčajné. Po epileptickom záchvate bývajú takéto stavy. A ona je ešte maličká, časom sa to môže zlepšiť... Ale aj zhoršiť, čo dúfam nebude..." prehovorí doktor. Pelipecký záchvat? Čo je pelipecký záchvat? Je to stav, kedy sa človek stretáva s démonmi?

"Trvalo to ale akosi krátko. Záchvaty zvyčajne bývajú dlhšie, obzvlášť v začiatkoch," obzrie sa za seba na doktora. On iba podvihne obočím. "Okrem toho, že sa jej prevrátili oči vzad a neustále si hrýzla do jazyka, sa nejavili žiadne príznaky epilepsie," postaví sa a prejde k doktorovi. Obaja na mňa hľadia. Je to taký pohľad, ako keď som sa ja pozerala na Hanku, keď jej prváci ukradli macka a pred jej očami ho roztrhli na maličké kúsky. Išli sme domov a cestou nás zastavili prváci na základnej škole. Normálne sme sa rozprávali a oni pribehli. Začali sa nám smiať, pokrikovali a ja som si ich nevšímala. Ocko mi vždy hovorieval, aby som im jednu vylepila, no mamka mi to rázne zakázala. Ako vždy, sa potom pohádali. Ja som poslúchla mamku. Vždy mi hovorievala, aby som sa bila slovami a nie rukami. Neviem doteraz, ako sa biť slovami... Vtedy som iba stála a držala som Hanku za ruku, chcela som ich obísť. Ale Hanka nechcela, bála sa ich.

"Aleee... ona si zobrala do škôlky macíka, lebo sa bojí... Spávaš ešte stále s macíkom? Ako keď si mala tri?" posmievali sa prváci.

"A ty jej závidíš alebo čo? Choď do kostola a modli sa, aby si jej nezávidel, je to hriech!" zastala som sa Hanky a oni vybuchli do smiechu.

"Aaale a ty veríš v pánabožka? Naozaj v neho veríš? A veríš vo víly? Princezné? V jednorožcov?" 

"Nie... Nikdy som ich nevidela..." povedala som a opäť som sa pokúsila obísť ich s Hankou. Ale teraz jeden z nich mi zastal do cesty a strašne vrčal.

"Nevieš rozprávať? Vrčíš ako čivava," odvrkla som mu. On sa zatváril, akoby som mu vzala hračku a potom sa rozbehol oproti mne. Hlavou mi vrazil do brucha a ja som zletela na zem. Au, doteraz cítim, ako to bolelo. 

Trocha otrasená som sa pozrela na Hanku. Plakala od strachu. Veľmi sa prvákov bála. Rovnako, ako rada rozprávala, sa bála aj veľkých detí. Postavili sa okolo nej do kruhu. Chcela som jej pomôcť, ale cítila som, ako sa mi na bruchu robí modrina. "Postav sa a vráť mu to," ozval sa za mnou jemnučký hlas. Obzrela som sa, ale nikoho som nevidela. "Ver mi, zvládneš to, pomôžem ti."

Postavila som sa teda horko-ťažko, no chlapci zobrali Hankinu hračku, vzali nožnice, macka položili na zem a bodali doňho. Iba som za nimi stála s rukou položenou na bruchu a hľadela som na Hanku. Bolo mi jej ľúto. A presne takto sa teraz na mňa pozerali sestrička s doktorom. Bolo im mňa ľúto.