Good or bad? -|| Nedokončené ||-

2.-DRACO MALFOY

Pravdaže, zabrániť osudu nie je veľmi jednoduché s mojimi čarodejníckymi znalosťami na úrovni Nevilla Longbottoma, chrabromilského študenta.

Draca som spoznávala nepriamo. Sledovala som jeho kroky, jeho úmysly. Bol to malý fagan, ktorý sa snažil zaujať, tak aspoň pôsobil.
Od tretieho ročníku sa správal čoraz zákernejšie. Prestal používať tie trápne prezývky ako humusák a podobne.
Vedela som, že to nie je dobre. No od minulého roku sa správa veľmi záhadne. Tento rok mám za úlohu naozaj nejako zakročiť.
Čo sa týka jeho matky, Narcissi, mám na ňu tiež svoj odhad. Rovnako ako Draco, nechcela sklamať svoju rodinu, preto sa radšej stala smrťožrútkou, narozdiel od jej bratranca Siriusa Blacka.
Áno, samozrejme, aj o ňom viem všetko. Takmer všetko viem od mojej kamarátky Luny Lovegoodovej, ktorá sa posledný rok začala dosť baviť s Potterom. Nebránim jej v tom, naopak, veľa som sa od neho dozvedela.
Luna vie o mojom pláne, no aj tak si myslím, že o Dracovi trochu pochybuje.
No je skvelá. Občas si myslím, že by mala skôr patriť do Bifľomoru ako do Bystrohlavu, tak dobrosrdečná môže byť snáď len ona. Na druhej strane som rada, že mám pri sebe niekoho takého ako je ona. Vždy mi pomohla, keď som myslela, že to s čarovaním skončím. Je pravda, že je moja jediná kamarátka. Celé dni presedím za knihami a všetci sa mi posmievajú. Za tie roky som sa to ale naučila ignorovať.
Luna je taktiež úplne jedinou osobou, ktorá vie o mojom pláne s Dracom.
O tom pláne, ktorý vymýšľam päť rokov, odkedy som Malfoya stretla.
Nemohla som sa prizerať, ako sa mení na monštrum, preto som sa rozhodla ho vytvoriť.
Pri pohľade na Draca cítim niečo viac, než len ľútosť. Cítim, že si moju pomoc zaslúži.
Najhoršie na tom je, že sa s ním nemôžem zblížiť. Vie, že som mukel, ktorý sa zázrakom stal čarodejníkom. Keby som sa mu prihovorila, bol by zázrak, keby som neskončila s hlavou v záchode.
Myslela som, že sa mi s ním podarí aspoň raz prehodiť slovo, no nič takého sa nestalo.
Práve to je na tom najhoršie, bez toho sa nikam nepohnem.

Pohrávala som sa s náramkom od Luny. Mal tvar mesiaca, vystihuje to moje priezvisko. Dala som jej presne taký istý, vystihuje jej krstné meno. Okrem tej maličkosti máme spoločnú jedine tak fakultu.
Ona má obrovské vypúlené modré oči a plavé vlasy, ja nekonkrétne tmavé oči a hnedé vlasy, ktoré pri daždi vlnia svoje konce.
Ona je vždy pozitívna a pokojná, ja vždy v strese, no som veľký perfekcionista.

Je prvá noc v škole a je po zahajovacej slávnosti.
Hodinky na nočnom stolíku ukazujú tri hodiny dvanásť.
V takomto čase som ešte počas školského roka zvykla beznádejne listovať v knihách, aby som našla účinné elixíry na hodiny profesora Snapea.
Myšlienka, že príležitosť pospať si sa za školský rok naskytne len veľmi zriedkavo, ma donútila zaspať.

Zobudila som sa priskoro. Všetky dievčatá v spálni spali.
Pozrela som sa na hodinky. Šesť hodín.
Tak to som si naozaj veľmi nepospala. Napriek tomu som sa necítila unavená.
Využila som čas a poobliekala som sa. Košeľu som strčila do sukne, ktorú som ešte poctivo ponaprávala. Habit zostal ležať v kufri, pretože už bez toho je dosť teplo.
Vlasy som mala mimoriadne zvlnené, preto som ich česala veľmi jemne, mala som ich takto rada.
Bola som už takmer hotová, keď som začula tichý pokojný hlas z jednej z postelí.
"Som hladná. Dala by som si puding."
Nemusela som sa otáčať, aby som vedela, že to je Luna. Preto som sa len pousmiala a opatrne som sa česala ďalej.
Uvedomila som si, že keď je Luna hore, musí byť už naozaj dosť pozde. Tvár mi skamenela a pozrela som ma hodinky.
8:22.
Ako môže byť toľko hodín? Veď som takmer nič za ten čas nestihla urobiť, čo tu ešte robím?
Zmätene som pozerala na čas, keď som sa spamätala a zbesilo som začala naprávať posteľ. Nedočesané vlasy som len prstom prečesala a hodila som si ich na plecia.
Luna si toho očividne všimla, a tak sa len jemne zasmiala. Otočila som sa na ňu a nechápavo na ňu pozrela.
"Čo tu ešte robíš? Je osem hodín! Zmeškáme raňajky!" kričala som ako zmyslov zbavená. Na môj krik sa očividne zobudili aj ostatné dievčatá a Padma Patilová nahlas zívla.
Luna sa opäť zasmiala, no teraz oveľa hlasnejšie. Vlastne sa smiala úplne šialene.
"Ach, vedela som, že to urobíš." vystrčila prútik smerom na hodiny a čas sa zmenil na 7:23.
"Čo to stváraš?" pozerala som stále nechápavo.
"Pridala som jednu hodinu, vedela som, že to urobíš. Inak by si sa tu naprávala do večera." hovorila s úsmevom.
Občas zabúdam, že je taká bystrá. Je oveľa lepšia čarodejnica než ja. Priala som si niekedy byť ako ona, aj keď je niekedy trochu čudná.
Upokojila som sa a sadla si na posteľ. Mala pravdu. Naprávala by som sa doteraz.

Na raňajky Luna nešla. Napokon sa mi ju podarilo presvedčiť, aby som jej doniesla aspoň jednu misku pudingu.
Sama som cez bystrohlavskú klubovňu v západnej veži prekĺzala až do Veľkej Sieni.
Pozrela som rýchlo na slizolinský stôl. Je to on. Draco Malfoy. Včera som ho nevidela, takže ho po prázdninách vidím po prvýkrát.
Zmenil sa. Zvyčajný výraz úškrnu sa zmenil na výraz strachu. Vidím to. Určite už má Temné znamenie. Ale ako to mám zistiť? Nemôžem sa hrať na smrťožrúta, aby som sa k nemu dostala, vie, že nemám čistú krv.
Moje myšlienky prerušil štrngot vidličky vedľa mňa.
"Ty nie si hladná?" ozval sa hlas malého chudého dievčatka.
"Och no... ani nie. Keď chceš, môžeš si zobrať moju hrianku. Len ťa prosím, zožeň nejaký puding. Pre kamarátku."
V sivastých očiach sa jej zablysklo šťastie.
"Ako si želáš, Arianna."
"Ty...ty poznáš moje meno?" spýtala som sa zmätene.
"No pravdaže." zasmiala sa. "Každý z bystrohlavu a slizolinu ťa pozná. Hovoria o tebe, že si čudná. Ale ja im neverím."
Slizolinu? Ako to myslela?
"Ty poznáš niekoho zo Slizolinu?"
Dievča sa zatvárilo prekvapene, akoby tú otázku nečakala.
"No...hej, môj bratranec Nathaniel tam chodí. Bývam u nich. Aha, pozri, tam sedí."
Ukázala prstom na slizolinský stôl, kde sedel asi 14-ročný chlapec s rovnako sivými očami ako dievčatko a rovnako bielymi vlasmi.
"Prepáč, ale ako sa voláš ty? pozrela som na dievča.
"Ja som... Eleanor."
"Priezvisko?"
"Na tom nezáleží," odbehla od témy. "Som veľmi hladná. Keď nebudeš jesť, dáš mi prosím tú hrianku?"
"Nech sa páči, tu ju máš."
Dievčatko s bledými vlasmi si okamžite uchmatlo hrianku a sadlo si na opačný koniec bystrohlavského stola.
V strede stola som zazrela misku čokoládového pudingu a zobrala som ho aj s lyžičkou pre Lunu.

Kto je to dievčatko? Prečo mi nechcelo povedať svoje priezvisko? Mátalo mi to hlavu. Tie vlasy, tie oči. Pripomínalo mi to niekoho. A jej bratranec zo slizolinu? Zvláštne.

Týždeň školy ubehol a učenia stále neubúda. V knižnici trávim ešte viac času ako minulý rok, hoci to nie je úplne príjemná zmena. O Dracovi stále nič neviem. To dievčatko, možno by mi mohlo pomôcť, aj keď nevyzerá viac ako na dvanásť rokov. Zájdem za ňou, aj keby som sa nič nového nedozvedela.