Good or bad? -|| Nedokončené ||-

30.- TROSKY

Po tom, čo sme sa pohli, som na chvíľku privrela oči. Snažila som sa vydržať a otvoriť ich znovu, aby som sa prebudili do reality. Do normálneho dňa života normálnej čarodejnice. No toto bola nočná mora. Sedela som v našom aute, ktoré som nešoférovala ani ja ani môj otec. Šoféroval ho úplný cudzinec a obom nám hrozilo nebezpečenstvo. Otec niekde zmizol a každú sekundu som dúfala, že keď prídem domov, bude spokojne sedieť v obývačke a čítať si knihu. Tak veľmi som v to dúfala.

Otvorila som oči a stále sa nič nezmenilo. Neznámy chlapec s úplne spokojnou tvárou predchádzal auto pred nami.

"Prepáč, viem že si hovorila, že mám ísť týmto smerom, ale potrebujem vedieť, kde bývaš presne." stále nespustil zrak z cesty.

"Southbourne road." zaklamala som, aby neprišiel na našu presnú adresu.

"Preboha dievča, ako si s tým autom mohla prejsť na druhú stranu mesta, keď si nevedela ani vyjsť z parkoviska?" pokrútil hlavou úsmevne.

"Počuj, ja viem, že sa nepoznáme. Ale prečo si ku mne taká odmeraná? Ja viem, že nie som najkrajší a najmúdrejší chlapec, ktorého si kedy videla, ale zaskočilo ma, ako si reagovala. Všetky ostatné dievčatá by boli v siedmom nebi, keby im chlapec ponúkol jazdu."

"Nie som ostatné dievča." odvetila som krátko.

Iba sa pousmial a znovu krútil hlavou. "Som Philip. Len aby si si napísala do denníčka - dvadsiaty august, deň, kedy ma zachránil Philip na bielom koni." ušknul sa.

Ak ten chlapec ešte raz otvorí ústa, naozaj zvážim mučiace zaklínadlo. Napriek tomu som sedela naozaj šokovaná. Dvadsiaty august? Dočerta, škola už naozaj klopala na dvere. Ak sa tam vôbec vrátim. Rokfort bol mojím druhým domovom, kde som sa vždy cítila bezpečne, ale každým dňom tento pocit opadával a napriek tomu, že viem, že nás náš domček neukryje naveky, veľmi som sa bála vrátiť sa do školy. A Matthew? Nevedela by som si predstaviť, že by mu niekto v živote ublížil.

Zas sme potichu sedeli a sledovali tmavé mesto. Odbočil doprava a z diaľky som videla pobrežie. Už sme veľmi blízko.

"Tak Anna, už sme na Southbourne road. Kde ti mám zastať?"

"Hneď doľava. Tento dom." zaklamala som.

"Fíha, tak to teda je poriadna vila. Musí sa ti tu riadne žiť, nie ako naša chatka."

Jemne som sa pousmiala. Liezol mi na nervy, ale bola to celá večnosť, čo som sa s niekým rozprávala.

"Je to divné, že si ma sem zaviezol a naspäť musíš ísť pešo. Nevadí ti to?"

"Vadí. Dúfal som, že predsa len zastaneme na tú kávu." zas vtipkoval.

"Veľmi si vážim, že si ma hodil domov a že si mi odpustil za ten plot."

"Neboj sa, nepoviem nikomu, že nemáš vodičák." žmurkol na mňa.

"Čože? Prečo si myslíš, že..."

"Je mi to jasné," prerušil ma. "chápem, ja som tiež kradol otcovi auto pred tým, než som dostal vodičák."

Odľahlo mi, že to berie s úsmevom.

"Myslím, že by si už mal ísť. Už si so mnou stratil dosť času. A doma ťa stále čaká narazený plot."

Začal sa smiať a ja už som sa tiež neubránila úsmevu. Je to naozaj dlho, čo som niekoho videla sa smiať takto spontánne. Cítila som sa ako vo filme. Zabudla som na všetky čary, vojnu a hoci to bol cudzinec, cítila som sa ako v takej malej bublinke bezpečia. Nevedela som prečo, ale položila som si hlavu na jeho plece. Vedela som, že dnes odíde a že už ho nikdy neuvidím a bolo mi jedno, ako sa správam. Cítila som ako búcha jeho srdce a nepotrebovala som v tej chvíli nič iné.