Good or bad? -|| Nedokončené ||-

16.-VIANOCE

Draco

Nadišlo to ráno, plné stresu a nestíhania. Nadišiel čas vrátiť sa do Manoru. Zvyčajne vstávam za úsvitu, som ranné vtáča. Inak to nebolo ani dneska, vstal som so sprievodom svetlých slnečných lúčov. Odišiel som do kúpeľne osprchovať sa. Kým som sa vrátil, Nott už bol hore. Prehrabol som si vlasy a usúdil som, že vyzerám rovnako zle ako každý deň. Mal som obrovské kruhy pod očami a pleť bledú ako stena. Vždy som sa snažil vyzerať dokonale upravene, no teraz sa to nedá. Som pod neustálym tlakom a bojím sa ako bude na môj otrasný výzor reagovať moja matka.
Sedel som na posteli a čakal, kým nás nezavolajú. Nebol som ani trochu hladný, takže raňajky som sa opäť rozhodol vynechať. Vyzeral som síce, že som nejedol najmenej dva mesiace, no môj žalúdok toho už viac neudrží.

Hop-šup práškom som sa dostal do Manoru, kde ma na moje prekvapenie nikto nečakal a v dome bolo hrobové ticho.

"Haló, matka, otec, kde ste?" ozýval sa môj hlas v obrovskej hale.

Nikto mi neodpovedal, takže som bez nálady odpochodoval do mojej izby.
Bolo vidno, že rodičia za celý čas v mojej izbe nekúrili, takže tu bola zima ako v márnici. Neplatilo to však len o mojej izbe, chlad prevládal v celom dome.
Zvalil som sa na posteľ a päť minút som len tak bezmyšlienkovite ležal. Potom som sa rozhodol, že by som mal dať vedieť matke, že som tu.
Kráčal som studenou chodbou ktorá smerovala k obrovskej spálni rodičov. Celá bola v strieborno-čiernej farbe, takže pôsobila veľmi decentne. Matka v nej však nebola. Vracal som sa chodbou, kde boli pootvorené dvere od otcovej pracovne. Nakukol som tam a videl som otca s hlavou zloženou na pracovnom stole a s fľaškou whiskey v ruke. Takže znova pije.

Dvere som za ním zavrel a išiel chodbou do obrovskej haly, v ktorej dominoval čierny klavír. Nikdy som nerozumel, čo tu robí a prečo je dokonca naladený, pretože ani matka ani otec na ňom hrať nevedia. Vždy, keď boli rodičia v práci a mňa tu nechali samého, skúšal som na ňom hrať, no bez výsledku. Kým som prišiel na Rokfort, bola moja najväčšia túžba naučiť sa na ňom hrať. Potom som chcel pretekársku metlu, potom som chcel len konečne poraziť Harryho Pottera a v tomto čase túžim len po tom, aby ma Voldemort nezabil. Zvláštne, ako sa časy menia.

Z haly som vstúpil do jedálne, kde pri stole už sedela mama. Ani si ma nevšimla a zdá sa, že si nevšímala ani škriatkov, ktorí okolo nej krúžili a niesli jej všetko možné jedlo.

"Pani moja, dajte si, je to vynikajúce."

"Pani moja, musíte niečo jesť."

Ona len sedela ako omámená a hľadela na protiľahlú stenu. Ktovie, ako dlho tam sedela. Hodinu, dve, možno celý deň.
Zobral som stoličku, položil ju vedľa mamy a sadol si na ňu. Chytil som jej čelo. Bolo úplne vrelé. Jej ruky boli naopak chladné ako ľad a triasli sa.

"Nechajte ma na pokoji a to je rozkaz!" povedala trasľavým hlasom.

"Mami, to som ja." prihovoril som sa jej.

Odvrátila pozornosť od steny a vystrašene sa na mňa pozrela. Potom chytila moju hlavu do rúk a rozplakala sa.

"Čo sa stalo, matka? Mne to môžeš povedať." povedal som sladko.

"Otec..," odmlčala sa, "...je ešte stále v pracovni?"
Prikývol som a znova sa rozplakala.

"Škriatkovia majú pravdu. Musíš niečo jesť." povedal som a prisunol som k nej misku s pečivom.
Váhala, no trasúcou rukou zobrala bagetu a odhryzla z nej. Sedel som pri nej a sledoval ako pomaly začalo ubúdať z misky. Vyzeralo, že je naozaj hladná.

"Počuj, Phoebe," prihovoril som sa jednej zo škriatkov. "dones matke nejaký vývar. Myslím, že by sa jej zišiel."
Zakývala ušami a už jej nebolo.

Arianna

Len čo som prišla domov, môj malý brat Matthew ma zasypal kopou zvedavých otáziek o Rokforte. Na budúci rok v septembri ide na Rokfort aj on a doslova srší nedočkavosťou. Keď mal sedem rokov, rodičia ho dali do obyčajnej základnej školy v našom meste a keď zistil, že nepôjde na Rokfort ako ja, začal trucovať a nechal vybuchnúť všetky obrazy v našom dome. Tak sa prejavil jeho čarodejnícky dar.

Mama s otcom boli zas pohádaní, neprehovorili vedľa seba ani slovo. Je príšerné, že so sebou nemôžu vychádzať aspoň na Vianoce. Je to s nimi čím ďalej horšie a mám pocit, že si to začal všímať aj Matthew.
Po štedrovečernej hostine k nám zavítala aj teta Daisy a strýko Raphael. Nikdy ma nemali radi, pretože som podľa ich slov príliš obyčajná. Preto som sa radšej zavrela do izby a čítala muklovskú knihu.

Draco

Nastal Štedrý Večer a mama vytiahla otca z pracovne do jedálne. Škriatkovia urobili úžasnú prácu, no zdalo sa, že som bol jediný, kto to dokázal oceniť. Matka sedela oproti otcovi bledá ako stena a so slzami v očiach hľadela na otca. Alebo na to, čo z neho zostalo. Mal obrovské kruhy pod očami, vychudnutú tvár a v chabom osvetlení jedálne vyzeral ako smrtka. Škriatkovia doniesli jedlo a všetko som do seba nahltal. Bolo mi trápne sedieť pri rodičoch, a tak som sa pobral do izby.

Celé prázdniny som si krátil čítaním, odpočúvaním plánov Voldemorta a hľadením na Mesiac. Každý večer som si zobral deku, sadol si na terasu a v chladnom počasí sprevádzaným vetrom som sledoval Mesiac. Len tak, aby som mohol premýšľať mimo od toho domu plného čiernej mágie.
Vstal som za úsvitu a osprchoval som sa. Hodil som na seba nejaké oblečenie a prešil schodami do hlavnej haly. Priložil som ucho na dvere od jedálne a započul som spŕšku hlasov.
"Lucius, vzchop sa! Nečudo, že ťa Temný Pán volá padavka, keď tu celé dni len vylihuješ a chľastáš! Ach, drahá Cissy, pozri ako skončil tvoj Lucius..." hneď som spoznal hlas Bellatrix.

"Bella, ako sa opovažuješ povedať niečo také? Ty nemáš syna, nevieš si ani len predstaviť aké to je, keď musí tvoj vlastný syn predstúpiť k takej náročnej úlohe..." povedala matka.

Tieto slová ma hlboko zasiahli. Už dávno som ju nepočul takto rozprávať. Vedel som si naživo predstaviť, ako momentálne vyzerá Bellatrix.

Jej smiech sa ozýval celou budovou. "Počul si to, Rudolphie? Náročná úloha? Čo je náročne na tom, zabiť nejakého starca?" afektovane sa smiala.

"O tomto sme sa už bavili, Bellatrix. Temný Pán si pre túto úlohu vybral Draca. Nie teba." prehovorila matka vážnym tónom.

"Cissy, sestrička, mali by ste si obaja oddýchnuť. Vyzeráte naozaj zúfalo..."

"Mali by ste zájsť do Nemocnice sv. Munga. Odporúča ju desať z desiatich psychopatov." povedal nejaký ďalší smrťožrút a opäť ozýval sa afektovaný smiech Bellatrix spoločne so smiechom ďalších smrťožrútov. Potom Bellatrix zvolala: "Ideme!" a ja som sa skryl za roh. Otvorili sa dvere a z nich vyšli smrťožrúti ako Dolohov, Yaxley, Lestrange, Greyback a ďalší na čele s Bellatrix. Keď sa stratili za dverami od vchodu, vletel som do jedálne. Otec nešťastne sedel na tom istom mieste ako na Štedrý Večer. Matka nervózne pobehala sem a tam po miestnosti, no keď ma zbadala, zastala a utekala ku mne. Hodila sa mi do náručia a potichu vzlykala.

"Mami, musím sa s tebou porozprávať." pošepkal som a ukázal smerom na miestnosť na druhej strane hlavnej haly.

Odkráčali sme do obývačky a sadol som si vedľa nej na gauč.

"Ak nechceš mami, nevrátim sa na Rokfort. Potrebujete ma..."

"Ani náhodou," prerušila ma.
"Dokým neskončíš v siedmom ročníku, doma nebudeš. Počul si o čom sme sa rozprávali v jedálni, však?"

"Áno," povedal som pravdu.
"A nechcem, aby ste sa kvôli mne trápili, naozaj."

"Draco, miláčik, si to jediné, čo teraz s otcom máme. Nechceme o teba prísť." povedala a padla jej slza.

"Veď práve preto tu s vami zostanem. Pomôžem vám. A Bellatrix do tohto domu už nevstúpi."

"Už som povedala nie." dopovedala, utrela si slzu do bledej ruky a vrátila sa do jedálne.

Tak sa zdá, že sa vraciam do Rokfortu.