Good or bad? -|| Nedokončené ||-

29.-JAZDA

Skryla som sa za regál a vytiahla som prútik. Je načase ho použiť. Otočila som sa na predavačku a kým si niečo zapisovala, zašepkala som zaklínadlo falošnej pamäti. Zavrela som oči a sústredila som sa. Nesmiem zničiť žiadnu inú spomienku. Ruka sa mi triasla, ale oči som mala stále zavreté a snažila som sa upriamiť len na túto situáciu. 

Zazrela som biele svetlo. Dokázala som to, bola som v jej mysli. Odohrávali sa rôzne situácie, ľudia okolo mňa sa menili. Potom som spoznala miesto okolo. Bola to tržnica. Ľudia si pýtali rôzne sladkosti, až kým som nezapočula hlas susedky, ktorá si pýtala sladkosti. Impulzívne som mávla prútikom a tak som vymazala spomienku na mňa a susedku, za ktorú som bola premenená. Otvorila som oči a zhlboka sa nadýchla. Zvládla som to. Zvládla som čarovať aj mimo Rokfortu. 

Stále som sa nevedela spamätať z toho, že sa mi to naozaj podarilo, ale musela som ísť ďalej. Musela som nájsť otca.

Dala som si na hlavu kapucňu, tašku sladkostí som si tisla na hrudníku a pozerala som sa len priamo na cestu. Nič ma nemôže vyviesť z cesty. Išla som pokojne, aby som nebola podozrivá. Už mi stačilo len pár krokov k autu. Zvládnem to. Zvládnem.

Zvládla som to. Sedela som v aute. Sama. Bez otca. Sedela som vzadu a zabalila som sa do čiernej deky, ktorú som našla v aute. Viem, že sa otec vráti. Som si tým absolútne istá.

Bola som skrčená a schúlená na podlahe vzadu, vonku sa stmievalo a mne sa začali zatvárať oči. Zabudla som, ako dlho tu som. Musela to byť už celá večnosť. Vtedy niekto zaklopal na okienko. Nenápadne som sa vysunula, aby som videla, kto to je. 

Bol to policajt. Skryla som sa naspäť, nemohla som dopustiť, aby ma niekto zbadal. Už vôbec nie, keď som to dokázala tak ďaleko.

Klopkal ďalej, ale po štvrtom agresívnom zaklopaní to vzdal, hodil nám papierik za stierač a odišiel. Aspoň že tak.

Oči sa mi stále zatvárali a nemohla som už dlhšie odolávať. Zaspala som.

Otvorila som oči a pomaly sa vykrútila z krkolomnej pozície, v ktorej som spala. Už bola tma. A otec nikde. Tržnica bola očividne zatvorená a tým pádom aj ľudia prechádzali okolo len zriedka. Teraz som mala už naozaj veľký strach.

Deka zo mňa pomaly skĺzla a ja som začala cítiť chladný vánok. Pritiahla som k sebe deku a celá som sa do nej zakrútila. To už vážne nebola sranda. Celá som sa drkotala, vonku bola tma a hodinky ukazovali deväť hodín.

Otec povedal, aby som utekala, ak by sa niečo stalo. Ako som mala utekať s toľkým jedlom? A v takej zime? Riskovať, že ma niekto na ulici spozná?
A rovnako som si uvedomila, že napriek tomu, že som tu relatívne v bezpečí, tak na mňa stále platia čary. Nie som v dome, ktorý máme zaopatrený kúzlami. Môže sem hocikedy zavítať nejaký Smrťožrút a zabiť ma.

Vtedy mi napadlo urobiť niečo šialené. Vykukla som spopod sedačky, pozrela sa cez všetky okná a sadla si na prednú sedačku. Nikdy predtým som volant v ruke nedržala a nič o muklovských autách som nevedela. Spomenula som si, že otec skrýval náhradný kľúč pod kobercom v aute, a tak som sa natiahla cez sedačku. Ako som sa naťahovala, nechtiac som sa šuchla o ručnú brzdu, ktorá začala padať a auto začalo cúvať dole kopcom. Stále natiahnutá som sa snažila nahmatať kľúče a keď som sa nadšená vystrela s kľúčami v ruke, so strachom v očiach som zistila, že naše autíčko sa rúti do rieky, ktorá bola predo mnou už len pár metrov. Vôbec mi nedochádzalo, čo sa deje, predné kolesá boli skoro na hrane, keď som inštinktívne šklbla pákou od ručnej brzdy nahor. Fungovalo to. Stála som. Bola som stále nažive. Chvíľu som len hľadela na rýchly tok rieky a mesačné svetlo, ktoré sa na nej odrážalo a počúvala môj tep, ktorý znel ako pochod vojakov. Potom som zavrela oči a prudko som zalapala po dychu. Musím sa odtiaľto dostať.
Zastrčila som kľúč a otočila ním a auto sa rozsvietilo a začalo hučať.
To zvládneš, Arianna. Nemôže to byť ťažšie ako hodina elixírov so Snapom.