Príliš Veľa Snehu

1.

„Koľko dní?" spýtala som sa mami, keď mi oznámila, že si môj oco želá, aby som s jeho rodinou strávila nejaký čas na lyžovačke v akomsi superparádnom lyžiarskom stredisku v Rakúsku. Asi niekde v Alpách, neviem.
„Neviem koľko dní! Päť...osem? Veď mu zavolaj!" pokrčila plecami a nevenovala mi ani jediný pohľad, len sa ďalej hrabala v obálkach porozhadzovaných na stole. „Nechcem mu zavolať!" dramaticky som si prekrížila ruky na hrudi „A medzi päť a osem je poriadny rozdiel!"
Mama si vzdychla a zarovnala kôpku papierov týčiacich sa po jej pravom lakti. „Táňa, prosím ťa!" Znovu zarovnala papiere a potom pokračovala „Povedal týždeň! Týždeň to môže byť päť dní, ale tiež sedem nocí!" Jej dedukcie občas nemali hlavu ani pätu, no to nemenilo nič na tom, že moje plány na najbližší týždeň nezahŕňali oca, jeho ženu a už vôbec nie jej syna a ich dcéru.
„Povedz mu, že som chorá!" vyhŕkla som rýchlo. Chcela som chodiť von s babami, celé hodiny sa pokúšať nakúpiť nejaké rozumné vianočené darčeky a tiež sa skrývať s Jarom dakde v útulných kaviarničkach, kde by sme sa na seba mohli usmievať spoza šálok horúceho čaju. Teda....to tretie hlavne v mojich predstavách. Mama si opäť vzdychla, čím naznačila, čo si myslí o mojom anarchistickom odmietaní ocovej lásky.
„Ale ja tam jednoducho nechcem ísť!" povedala som narovinu.
„Je to tvoj oco." pripomenula mi a zaklapla notebook.
„A čo akože! Má sa o mňa viac zaujímať a nežehliť si to lyžovačkami!" Pokračovala som v dramatizovaní. Nebolo to tak, že by som oca nemala rada-mám. Dokonca som ani nepatrila medzi tie deti, ktoré po rozvode znenávidia jedného zo svojich rodičov. Víkendy s ním boli fajn, vždy sme si užili kopec srandy, vlastne to bolo akoby sa naši nikdy nerozviedli, akoby len mama nebola doma a my si užívali chvíle otca s dcérou, no vždy keď sa do nášho malého starého sveta priplietla jeho žena a ich deti...akoby sa všetko čaro pominulo. A čas Vianoc je predsa ten najčarovnejší- nepotrebujem aby mi všetko kúzlo ukradli nejaké mizerné malé decká a moja macocha.
„Ako chceš," pokrčila mama plecami. „V pondelok sa tu po teba zastavia. Skús mu tvoju neúčasť oznámiť skôr ako prídu." Mama sa dvihla od stola a zmizla v svojej spálni aj s notebookom. Presno to urobím! Poviem ocovi, že ma nikam nedostane!

★★★

„Ponožky?" Mama sedela s prekríženými nohami na farebnej prikrývke a z červeného zošita, čo som jej pred chvíľou podala mi doradu čítala veci zo zoznamu ktorý som napísala včera večer. Dobre, som slaboch. Totálna padavka, ktorá nedokázala zavolať vlastnému ocovi a povedať mu, že s jeho rodinou, ktorej už nie som súčasťou, nestrávim ani jediný deň mimo našej krajiny.
„Mám," prstami som prebehla po zrolovaných mäkkých gučkách v rohu kufra.
„Termo prádlo?" pokračovala ďalej. V momentálnej situácii vyzerala viac ako moja sestra, než ako mama. Ako jej tak padali vlasy do tváre a skrývali vrásky, v pásikavých legínach a v dlhej mikine, s mobilom položeným na kolene. Medzi svetrami som zalovila po čiernych gatiach a tričku s dlhým rukávom.
„Hej. Ďalej?" Svoj kufor som zbalila a vybalila presne sedemkrát a nakoniec som aj tak potrebovala ešte príručnú tašku cez rameno. Navyše som sa z minúty na minútu stávala čoraz viac schyzofrenickejšou.
Chcela som sa uliať z posledného týždňa školy pred prázdninami. Nechcela som vidieť ocovu ženu. Chcela som sa preháňať po bielych svahoch.
Nechcela som tráviť čas so svojimi nevlastnými súrodencami.
Chcela som tráviť týždeň v luxusnom hoteli plnom zaujímavých, hoci nie mojim jazykom hovoriacich, ľudí ale tiež som chcela s mamou ozdobovať byt a chodiť s kamošmi na čaj a štrúdľu na klasické vianočené trhy, kde sa človek poriadne nemohol pohnúť bez toho, aby mu niekto do čižmy nevylial punč s klinčekmi. „Som rada, že si sa rozhodla ísť." poznamenala mama a podala mi zatvorený zošit s odškrtanými vecami, ktoré skončili v čiernom kufri.
„Nerozhodla som sa neísť," opravila som ju rozčertene. Môj vnútrajšok sa stále bil sám so sebou.
„To je predsa jedno," pokrútila hlavou nad toľkým prehnaným puntičkárstvom a postavila sa na odchod.
„Nebude ti vadiť, že tu budeš sama?" opýtala som sa ešte než zmizla. Nemám rada sentimentálne výlevy, ale predsa len...nechať svoju mamu až do Vianoc samú nebolo ktovieako pekné. Aspoňže sa vrátim včas, aby som večer pri stromčeku strávila doma.
„Veď nebudem sama," mávla mama rukou „v pondelok idem s Renkou nakupovať darčeky ...mimochodom, ešte stále máš eMko, že?" nepočkala na ani na prikývnutie a pokračovala „V utorok mám aerobik, v stredu som chcela vyupratovať a pomôcť Páleníkovej urobiť výzdobu, vo štvrtok idem s Milanom do divadla..." rečnila a rečnila o všetkom možnom cez nákupy až po kávičkovanie s kamoškami, no dobre som vedela, že ju predstava týždňa bez jej, hoci nie práve dokonalej, pubertálnej dcéry vôbec nenadchýňa. Vždy keď sa snaží čosi zamaskovať, rozpráva dve na tri. Túto vlastnosť som po nej zdedila a neustále sa ju snažím potláčať, aj keď neúspešne.
„..no a v utorok prídeš, takže nebudem sama." opäť nonšalantne mávla rukou, akože ju to vôbec ale vôbec netrápi. „Dobre teda," prikývla som a zazipsovala som kufor „veď je to len sedem dní, čo by sa mohlo stať?"