Príliš Veľa Snehu

6.

„Tak čo? Aké to bolo?" vyzvedala Biba, keď si sadla za náš okrúhly stôl v strede jedálne. Preložila si nohu cez nohu a špičkou v huňatej sivej papučke pohojdávala do rytmu tichej hudby hrajúcej z reproduktorov pri bare, ktorý bol v týchto denných hodinách zatvorený.
„Celkom super," pokrčila som plecami a nastalo trápne ticho, aké asi bežne nastáva medzi sedemnásťročným dievčaťom a jej macochou. Bolo by fajn, keby som si konečne zvykla, no vôbec to nebolo ľahké. Biba bola príjemná a asi aj milá, ale už v jedenástich som si dala záväzok, že s ňou budem tráviť čo najmenej času, takže naše vzájomné citové odlúčenie bolo spôsobené nielen vzťahom nej a môjho oca, ale aj mojou vlastnou tvrdohlavosťou. Keď som bola mladšia dávala som jej poriadne zabrať. Šaty čo mi kúpila sa mi nepáčili, na vlasy mi nesmela ani siahnuť, s ňou som pizzu neznášala a na zmrzlinu som bola odrazu strašne prudko alergická. Postupom času som si uvedomila, že to asi bolo naozaj hlúpe a tak som sa zasekla na „dobre, fajn" fáze, no ona to so mnou stále nevzdala. Ak už by som jej zazlievala, že vyzerá mladšie ako moja mama, že má prirodzené krásne dlhé blond vlasy a hovorí tromi cudzími jazykmi, musela som obdivovať jej bojovnosť a vytrvalosť.
„Žeby som sa prihlásila aj ja?" nadvihla jedno obočie a šibalsky na mňa žmurkla. Keďže ma oco nevidel, dovolila som si na ňu prevrátiť oči a pokrútiť hlavou, no namiesto toho, aby sa na mňa -nevďačnú nevlastnú dcéru, ktorá s nimi netrávi dosť času- nahnevala, začala sa nahlas smiať. Mala smiech ako niekto, kto by mohol dabovať barbie v kreslenom filme.
„Už sa nemôžem dočkať, až bude Livka v puberte! To bude sranda!" zachichotala sa a otvorila menu.
„Na čom sa tu vy dve tak bavíte?" oco pobozkal na vlasy najskôr mňa a potom aj svoju ženu „Na mne?" Vymenili sme si pohľad a obe sme prisvedčili. Adrián s mokrými vlasmi a s Líviou za pätami sa zjavili pri stole ešte než sa oco posadil a obaja už začali mlieť o tom svojom. Aďo o akomsi kamošovi s ktorým súťažili v tom, kto prví zlyžuje kopec no nakoniec obaja skončili v snehovej zátarase dole pri stromoch a Lívia o tom, že si večer musíme postaviť obrovského snehuliaka. V jej prípade sme museli úplne všetko.
„Dúfam, že nemáš nič zlomené!" oco sa nedôverčivo pozrel na svojho nevlastného syna a než mu blond chlapec odpovedal, nadiktovali sme svoje objednávky tej istej drobnej čašníčke čo včera.
„No jasné, že si postavíme snehuliaka! Toho najväčšieho!" Biba ubezpečila svoju snehomilnú dcéru rýchlym kývaním hlavy.
„Bože, oco som v pohode!" Aďo si podoprel hlavu rukou a prevrátil očami, no následne sa zaškeril na niekoho za mojim chrbtom. Pri tom oslovení ma zabolelo pri srdci. Jasné, viem že môj oco je aj Aďov oco, no nedokázala som si pomôcť. Už som skrátka nebola jeho jediným malým mačiatkom.
„Sľubuješ?!" dožadovala sa odpovede Lívia. Očami som behala z jedného na druhého ako na tenisovom zápase a nálada zo mňa postupne vyprchávala. Opäť som bola navyše a mala som chuť schovať sa pod stôl.
„Dúfam, že ťa poobede uvidím!" Maroš, ktorý spolu s ďalšími inštruktormi prechádzal jedálňou až k zadnému stolu pre dvanástich ma veselo ťapol po ramene a venoval mi úsmev. Otvorila som ústa a opäť som ich zatvorila, ako taká hlúpa ryba. No čo, aj tak by ma už nepočul a kričať za ním nebudem!
„Óóhó!" zatiahla Biba veľavýznamne a žmurkla na Líviu, ktorá sa zachichotala, aj keď asi nevedela, čo sa mi jej mama pokúšala naznačiť. Zhlboka som sa nadýchla a znova som vydýchla.
„Je to fešák!" zaznačila potichu, bokom od oca.
„Ty si vydatá!" pripomenul jej pokojne a uchlipol si z neperlivej minerálky. Uškrnula som sa.
„A ty primladá!" otočil sa na mňa a znova si odpil, akoby sa odmeňoval za dobre vykonanú prácu. Podoprela som si hlavu rukou a hrala som jeho hru. Zatvárila som sa minimálne tak tragicky, akoby mi pošliapal všetky moje sny a až dokým som nedojedla, som mu nevenoval ani jediný pohľad, čo však vôbec nesúviselo s Marošom...

★★★

„Na nohy!" zavelil celkom iný inštruktor na poobedňajšom kurze. Mohol mať okolo päťdesiat päť rokov a keď rozprával po anglicky, výrazne zaťahoval konce slov. Totálne mi to pílilo uši. Vyzeral ako človek, ktorý by mohol robiť dozorcu vo väzení. Na tmavosivej čiapke mal nasadené okuliare a na nohách obrovské topánky na snowboard. V momente ako si prekrížil ruky na hrudi som oľutovala, že som vrámci svojej taktiky „dobre, fajn" odmietla rodinnú návštevu wellnesu spojenú s pedikúrou.
„Do večera z vás budú svetoví šampióni vo voľnom zjazde!" vyhlásil tak presvedčivo, že som mu takmer uverila a na to, že neviem jazdiť som si spomenula až vtedy, keď mu Nemecká Líška Eliza pripomenula práve túto skutočnosť. Chapík zostal zarazený a jedného po druhom si nás premeriaval pohľadom, či náhodou nežartujeme.
„Kľud Ernst, to je moj skupina." tentoraz správny inštruktor si pohoďácky ledabolo vykračoval s rozopnutou bundou a s rozviazanými šnúrkami priamo k nám ťahajúc svoj snowboard s kľukatým vzorom za sebou. Okraj zanechával v snehu dlhú čiaru a vločky sa lepili na lesklý povrch. Ernst čosi zašomral v nemčine a potom sa pustil do zdĺhavého poangličteného rozhovoru so svojim mladším kolegom, no takmer nič som mu nerozumela, čo bolo následkom jeho výrazného prízvuku. Pri poslednej vete čo si vymenili vyzerali ako dva naštvané kohúty v zimných bundách, čo sa na seba chystajú skočiť a rozdriapať sa navzájom pazúrmi, no oni naopak vybuchli do smiechu, Ernst pobúchal Maroša po ramene a potom si išiel robiť svoje, ťahajúc svoju vlastnú sivú dosku za sebou. Maroš sa ešte chvíľku neprítomne uškŕňal, než ho Hann neoslovil.
„Môžme začať, Maroš?" S Gheorghom, (áno, presne tak to ten chlapec vyslovuje a popravde to znie, ako keď niekto prehltne kocku ľadu a zúfalo sa ňou dusí) sme si vymenili úškrn, pretože jeho meno vyslovil asi ako Máhrroš a trochu to pripomínalo ten zvuk, keď si človek narazí malíček o roh stola a snaží sa nevykríknuť žiadnu nadávku.
„Of course," zvolal nadšene, akoby ho to, že bude vidieť ôsmych ľudí rad za radom padať do snehu, neuveriteľne tešilo. Čo ja viem, možno že ho to teší. To že sa stále usmieva predsa neznamená, že nemá sadistické sklony.
„Táňa, are you left handed?" zamračil sa, keď som už tretí raz zabočila úplne inam, než som plánovala a zvalila som sa na zem, opäť sa vidiac na invalidom vozíku.
„Nie, prečo?" odpovedla som mu vo svojom vlastnom jazyku. Myslím, že nie je hriech správať sa normálne.
„Pretože máš viazanie ako majú obvykle ľaváci. Pozri, také ako ja!" jednou nohou ešte stále pripnutou k doske sa mi snažil naznačiť, prečo sa správam ako vrece starého železa
„Niežeby to od toho záviselo, každý má viazanie aké mu vyhovuje, ale možno preto nevieš udržať rovnováhu." Eliza na nás škaredo pozrela, asi si myslela, že mi práve odhaľuje kúzlo na zvládnutie dokonalého oblúku alebo čo a im ho nechce prezradiť, pretože nie sú z rovnakej krajiny.
„Vieš na ktorej nohe udržuješ rovnováhu?" vytiahol si okuliare na čelo a pozrel na mňa. Pokrčila som plecami. Vôbec som nemala potuchy, o čom poslednú minútu a pol melie.
„Úúf," zhlboka sa nadýchol „ešte to dnes dokonči takto a neskôr alebo niekedy zajtra to opravíme, okej?" znova si nasadil okuliare a ja som sa znova pripla do viazania.
„Again!" zvolal a všetci sme sa znova pomaly po jednom spustili dole, padajúc jeden za druhým.
„Ach! To je strašné!" zatiahla Elizina kamoška Gabi nespkojne a odhrnula si dlhé blond vlasy z tváre. Všetky tri sme sedeli na snehu a snažili sa nedať najavo svoje rozhorčenie na vlastnou neschopnosťou a napriek tomu, že obe boli odomňa minimálne o päť rokov staršie, tento pocit nahnevanej únavy nás akosi podivne spájal dokopy. A hoci mi Eliza vôbec nebola sympatická, tešilo ma, že sa na Hanna, Gregora a Roberta hnevá rovnako ako ja. Títo traja v sebe objavili skrytý talent pre tento šport a to už za jeden jediný deň, za ktorý sme sa my tri nenaučili ani len zabrzdiť. Chcela som im povedať o tých osemdesiatich percentách sťažovania sa v komunikácii, ale nedokázala som to preložiť, tak som na Gabinu sťažnosť len súhlasne prikývla a zatvárila sa utrápene. Za celý poobedňajší kurz som zišla kopec (vlastne iba časť kopca a to aj tú najmenej strmú na ktorej sa učia lyžovať bábätká ešte s dudlíkmi) len dvakrát pričom som to raz neubrzdila a môj pád schytal úbohý Gregor.
„Nebojte sa, už len vidina úspechu je motivujúca!" zvolal Maroš veselo, keď Eliza opäť spadla.
„Sklapni, idiot!" zašomrala si Gabi sama pre seba, nemotorne vyskočila na nohy a spustila sa dole, veľmi roztrasene zabrzdiac pri Hannovi, ktorý si s ňou tľapol a ona následne spadla na zadok. No aspoň nie som jediné drevo na tomto svete.