Príliš Veľa Snehu

25.

Úzkostlivo som sa objala okolo ramien a poobzerala som sa po tmavom nástupišti. Obloha bola indigovo modrá a mesiac svietil neuveriteľne jasne. Čiesi ruky ma zozadu objali a ja som v prvom momente chcela útočníka kopnúť, no potom sa jeho pery jemne obtreli o moje ucho. Vrah, alebo úchyl by snáď nebol taký nežný, či áno?
„Si úžasná!" zašepkal Maroš namiesto pozdravu.
„Fuj, ale som sa ťa zľakla, toto mi nerob!" nabrala som stratený dych a tiež som sa k nemu pritisla.
„Ale áno, budem! Si strašný diktátor!" podotkol. „Pokojne som mohol prespať na stanici, spriateliť sa s niekoľkými feťákmi, ale ty nie, ty ma silou mocou musíš dostať domov, kde je teplo a kde to nesmrdí!" povedal naoko nahnevane.
„Aj môj oco si to myslí!" poznamenala som, hoci bola úplná hlúposť to vyťahovať.
„Aj tvoj oco si myslí, že by som radšej mohol ostať spať na stanici?" uškrnul sa a zdvihol jeden kufor. Na tom druhom som vystrčila rúčku a zvuk koliesok na posype preťal noc.
„Nie, myslí si, že som diktátor!" opravila som jeho nesprávnu mienku. Oco neskákal nadšením, že takmer neznámeho chalana ťahám k nemu do bytu, ale koniec koncov, už ho videl, presvedčil sa, že nie je nebezpečný a aj tak ho pravdepodobne v najbližšej vhodnej chvíli pošikuje domov.
„Navyše, keď už sme pri mojom ocovi," pokračovala som pokojnejším hlasom „pravdepodobne nás práve odniekiaľ pozoruje, takže...svoje prejavy náklonnosti si nechaj na..." zvyšok mojej vety umlčal bozkom.
„Ocinova princezná nechce mať problémy?" uškrnul sa pobavene. „Ocinova princezná je Lívia. Ja som jeho mačiatko!" opravila som ho pobúrene, že sa vôbec dopustil takejto chyby.
„Každopádne, dúfam, že rád spíš na gauči." neunúvala som sa mu povedať, že nás budú všetci moji rodičia pozorovať ako také zvieratká v teráriu.
„Nie je to ktoviečo, ale kvôli tebe to vydržím!" v jeho hlase znelo pobavenie. Neviem, kedy sa premenil na tohto sladkého veselého chlapca.
„Večera, spoločnosť, lôžko last minute, všetko celkom zadarmo a ešte sa sťažuj!" odfrkla som si.
„A ty si čo z toho?" podpichol ma a vo mne to zovrelo. Namiesto toho aby som povedala nejakú somarinu, prevrátila som očami. Nebola to dospelá reakcia, ale bola to tá najlepšia akej som sa mohla dopustiť.
„Ahoj," pozdravil môj oco a nespúšťajúc oči z Maroša otvoril kufor.
„...brý večer." zazubil sa môj spoločník. „Som vám naozaj vďačný, že u vás dnes môžem ostať." povedal úprimne a trochu rozpačito. Ani sa mu nedivím, ja by som na jeho mieste zhorela.
„Bol som trojnásobne prehlasovaný všetkými mojimi ženami." vzdychol si s poloúsmevom. Znelo to, akoby Marošova prítomnosť bola neuveriteľne zaťažujúcim faktorom. Úbohý chlapec na mňa vrhol panický pohľad, nevediac, že oco si z neho skrátka uťahuje. Dvadsaťminútová cesta pokojnou nočnou Bratislavou preňho musela byť hotovým utrpením. Ja som si to však užívala. Nikdy inokedy, než na Štedrý večer nie sú ulice také prázdne a magické. Všetky tie posprejované sivé ošumelé fasády a balkóny jeden ako druhý akoby dostali druhý dych, keď na ne dopadali žlté svetlá pouličných lámp a pestrofarebné svetielka stromčekov presvitajúce spoza žalúzií. Oco zastavil na červenej na semafóre, hoci šanca autonehody bola nulová. Takmer všetci už spia spánkom zadosťučinenia. Maminy s pocitom, že pripravili skvelú atmosféru, ocovia ktorí zisťujú, že rodina je to najdôležitejšie, deti ktoré videli plody svojho snaženia sa o ideálne správanie práve v tej či onej hračke. Neprestávala som hľadieť z okna auta ani vtedy, keď si so mnou Maroš preplietol prsty. Oči so uprela na indigové nebo na ktorom žiaril biely mesiac a na Zem sa pomaly začal sypať sneh. Najskôr po jemných vločkách a potom vo veľkých chumáčoch vaty.
„Aha, sneží!" poznamenala som nadšene.
„No zbohom!" vydýchol oco s Marošom naraz a prisahala by som, že sa ľady medzi nimi trochu roztopili. Zázraky sa asi fakt dejú.

„Táni?" oslovil ma oco stojac medzi dverami.
„Piate poschodie." poradila som Marošovi a celú pozornosť som presmerovala na oca, ktorý mal zjavne niečo dôležité na srdci.
„Mám pre teba ešte jeden darček...akosi som naňho pozabudol." zalovil vo vreckách bundy.
„Chcel som ti ho dať už ráno, ale v tom chaose a jedno s druhým..." naznačil nejasné gesto a podal mi zamatové červené vrecúško.
„Je to len taká maličkosť...že si to vydržala a..." táral. Možnože som to čudné bľabotanie nezdedila len po mame. Medzi prstami som zacítila čosi tvrdé a studené , čo som vytiahla na slabé svetlo. Na dlani sa mi trblietala strieborná korálka vykladaná malými kryštálikmi. Musela byť riadne drahá, nie ako tie farebné z umeleckých potrieb. Do očí mi vyhŕkli slzy a silno som oca objala.
„A za čo?" nechápala som. Nenapadalo mi nič nové, čo by som sa naučila.
„Tak...bola si s nami aj keď si nechcela..." začal.
„Ale mne s vami bolo úžasne!" bránila som sa. Tráviť čas s rodinou by nemalo byť výnimočné.
„Zaslúžiš si ju, mačiatko." pohladil ma po vlasoch a pozrel na mňa s malou dávkou nostalgie.
„Čo tak za spojenie dvoch rodín?" navrhla som obracajúc korálku v rukách. Na svetle sa ligotala.
Ako sneh.
Ako radosť v očiach pri smiechu.
Ako horské slnko.
Ako iskry odhodlania.
„Zimné dobrodružstvo?" navrhol oco. Nepovedala som mu, že slovo dobrodružstvo už nikto nepoužíva.
„Za najoriginálnejšie Vianoce!" rozžiarila som sa.
„Možno za to všetko." pokrčil plecami.
„Mali by sme ísť." podotkla som.
„Na tri..." prikrčil sa ako na štarte.
„Jedna..." začal, no nepovedal dva a už vyštartoval po schodoch hore.
„To máš za tie preteky na lyžiach!" jeho uchechtnutie sa odrážalo od stien. V dlani som zovrela vzácnu korálku a vystrelila som nahor.