Príliš Veľa Snehu

5.

„Bylo to otřesné!" skonštatovala Šárka a rázne kráčala po chodbe hotela. Ocovi a Bibe som oznámila, že si ideme pozrieť film a po tom Bibinom prešľape (aj po šiestich rokoch je spomínanie romantického života nevlastnej dcéry stále prešľap) nemohli nič namietať.
„Ale lepšie ako ráno, nie?" nadvihla som obočie a počkala som až odomkne dvere. Bývala na izbe so svojimi bratmi, ktorí boli aj napriek neskorej hodine vonku a blbli v snehu v osvetlenom areáli hotela.
„To jo!" prisvedčila a kývla hlavou na veľkú posteľ, aby som si urobila pohodlie. Cítila som sa trochu rozpačito, no poskladala som sivé tepláky aj zelenú mikinu a opatrne som ich položila na nočný stolík s malou lampičkou. Až potom som si sadla na posteľ a oprela som sa o stenu s vankúšom za chrbtom. Šárka bola o rok mladšia ako ja, no tento vekový rozdiel bol natoľko zanedbateľný, že som ho dokázala úplne ignorovať. Prisadla si ku mne a zapojila notebook do zástrčky, pričom nezabudla skonštatovať, že som to uklízela úplne zbytočne, pretože jej brat Honza to aj tak uvedie do predošlého stavu: Beznadějný binec.
„Na co se podíváme? Mm...Puberťačka, Millerovi, Spring Breakers..." vymenovávala filmy.
„Ty si asi hodně zaťažená na Emmu Roberts, čo?" uškrnula som sa.
„Nevím co to je zaťažená." pokrčila nosom, ale pokračovala, čím mi dala najavo, že podstatu mojej poznámky aj tak pochopila „S ní hrají vždcky takový pěkný kluci!" v jej očiach sa zjavilo zopár hviezdičiek zasnenia a spustila Puberťačku.
„Tenhleten miluju!" povedala ešte než začali úvodné titulky. Prehodila som si cez nohy prikrývku a zapozerala som sa do filmu.
„No né, ono je jich víc!" skonštatoval chlapec, celý obalený snehom, keď v strede nášho výbuchu smiechu vletel do izby. Jeho brat, o rok mladší no takmer identický sa zjavil za ním, o nič menej zasnežený a na podlahe sa začali tvoriť mláčky vody.
„Vlevo Honza, vpravo Lukáš!" povedala a ani nezdvihla pohľad od obrazovky. Venovala som im úsmev a pokračovala som v našej doterajšej činnosti. Šárkina mama sa tesne pred polnocou rozhodla, že kluci už měli dávno spát a tak ma s najväčšou slušnosťou poslala do svojej izby. Hlavu som mala plnú svojich predstáv, ako brázdim svahy na snowboarde a preskakujem z tyčky na lavicu a robím saltá cez mostíky, no tiež som sa už videla na invalidnom vozíku, s molitanovým golierom alebo s rukami a nohami v sadre, ako sŕkam rozmixovanú mrkvu cez slamku. No paráda! Vystresujem sa ešte skôr, ako sa na nejaký snowboard vôbec postavím! Násilím som sa prinútila zatvoriť obe oči, ale zaspať sa mi nedarilo. Myslela som na partiu snowboarďákov a na mňa, ako sa k nim pridávam a hoci boli tieto predstavy totálne naivné a rojkovské, akosi ma upokojovali až som nakoniec konečne zadriemala.

Ráno som však skoro zomrela od únavy. Nohy som mala ťažké a bolo naozaj namáhavé, tváriť sa veselo, keď mi Lívia zaklopkala na dvere, či môže vojsť.
„Jasné, poď dnu!" zamrmlala som, ešte stále pod perinou. Lívia, takto ráno strapatá a v modrom pyžamku s Elsou a Annou (ako inak), vyzerala ako malý anjelik, no keď na mňa vyskočila, nebolo to ktovieako nebesky príjemné. Blond vlásky jej padali na plecia a drobné ružové srdiečkové pery sa roztiahli do širokánskeho úsmevu. „Vstávaj inak zmeškáš raňajky!" Zamraučala som a načiahla som sa za mobilom na nočnom stolíku, aby som skontrolovala čas. Osem ráno?! Ona ma fakt budí o ôsmej?!
„Ale veď raňajky sú až o deviatej!" zamraučala som znova. A kurz snowboardingu pre začiatočníkov začína o desiatej ty ťava blbá, tak sa jej poďakuj a vstávaj! Vyhrabala som sa z postele a za Líviinho neustáleho trkotania som si umyla zuby, očesala vlasy a vyhrabala oblečenie na raňajky. Všetky moje mozgové závity sa zavarili, zakiaľ som uvažovala ako dostať svoju nevlastnú sestru z izby, aby som si mohla odskočiť na záchod a aby som sa mohla prezliecť, no to už ju zamestnal môj telefón. Skúšala sa ho odblokovať a po nepodarenom pokuse, myslím tým úplne každom pokuse, sa zachichotala.
„Ukáž, spravíme si selfie!" žmurkla som na ňu, pretože som babám aj tak slúbila nejaké fotky. A nemusím predsa hľadať nejakých vytrénovaných polonahých chlapov so Santovskými čiapkami, aby mi moje kamošky závideli, no nie? Lívia predviedla svoj mliečny chrup a ja som zaškúlila a po poslaní fotky Danke, Baši aj Jarovi som ocovej malej dcére zapla starého Fruit Ninju, aby mi dopriala desať minút v kúpeľni celkom osamote. Prezliekla som sa do hrubých tmavomodrých legín so vzorom snehových vločiek a do hrubej sivej mikiny s vreckami a pyžamo som si hodila na posteľ.
„No...ja som už na raňajky pripravená a čo ty?!" vzala som jej telefón z rúk na čo protestne zafučala a za ruku ma začala ťahať z mojej vlastnej izby. Na sedem rokov bola neuveriteľne prieberčivá. Sedela som v izbe, ktorú zdieľala so svojim bratom, písala som si s Bašou, ktorej sa esemeskovanie cez hodinu vždy prepieklo a striedavo som prikyvovala a hmkala na oblečenie ktoré mi ukazovala. Adrián ešte stále spal a ani moje ťukanie do mobilu ani jej detské šomranie nepretrhlo niť jeho snov. Po neuveriteľnej dobre, možnože po večnosti, hoci môj telefón naznačoval, že čas sa posunul len o dvadsaťsedem minút si Lívia vybrala ružové legíny a biely vianočný sveter so sobmi a požiadla ma, aby som jej zaplietla vlasy do presne takého istého vrkoča ako mám ja. Až potom sme mohli ísť na raňajky, nechávajúc jej brata spokojne spať.
„Livi, papaj poriadne!" Bibiana napomenula svoju dcéru a zastrčila jej za golier vreckovku. Ona si ju však nevšímala a ďalej sa prplala s natieraním bieleho sendvičového chleba ignorujúc, že jej veľhora Nutelly pomaly steká na gate.
„Videl som, že sa chystáš na kurz snowboardingu!" poznamenal oco nadšene, pretože som prejavila akú takú aktivitu, no aj s pochybnosťami.
„Hej," prikývla som a do úst som si vložila poriadne veľkú lyžičku vločiek s jogurtom, aby som mohla pokojne dlho prežúvať a nemusela pokračovať v danej téme, no oco sa nedal len tak ľahko zastaviť.
„Pôjdem s tebou do požičovňe, vybrať ti nejakú poriadnu dosku." zasmial sa na vlastnom vtipe a Adrián, ktorý sa eštelen rozospato zjavil v jedálni prevrátil očami. Už teraz ho chytá puberta?!
„A nebojíš sa?" pozrel na mňa spoza hrnčeku s kávou a odpil si. Hej bojím sa že si zlomím obe nohy a ho konca týždňa zomriem na bolesti.
„Nie," pokrčila som plecami. „Je to len kurz! Ak sa mi to nebude páčiť, tak sa proste budem naďalej lyžovať!" pri tejto odpovedi som naňho ani len nepozrela a potlačila som úsmev, keď som zistila, že mi Jaro odpísal na moju dlhú správu.
„Čáu!" Šárka ma ťapla po ramene a s bratmi za pätami si šla prisadnúť k rodičom. Venovala som jej úškrn a ďalej som ťukala do mobilu. Jarovi som predsa musela zdeliť, že zo mňa bude vychytená snowborďáčka!

★★★

„My name is Maroš, but if you don't know, how to pronounce it, you can call me M!" povedal mladík s polaryzovanými okuliarmi na čele a zaškeril sa. Takže to nebolo Em ako Em, ale Em ako eM! Je to Slovák! No ja sa snáď zastrelím! V skutočnosti to teda nebola žiadna vysnívaná partia, ale len ďalší kurz. Pokúsila som sa nenahodiť smutnú grimasu, no aspoň som pochopila, prečo bradatý chalan zo včerajška bratsky objal tohto chalna v bunde a prečo mu hovoril „Zbohom!" a prečo ryšavá Jan v rifliach nastúpila do červeného pikapu s rakúskou ešpézetkou a už sa na svahu neukázala.
„Povedzte niečo o sebe. Odkiaľ si?" rukou mávol na dievča stojace na kraji polkruhu, ktorý tvorili členovia doobedňajšieho kurzu, vrátane mňa. Mladá príťažlivá Nemka s nakrátko ostrihanými tmavými vlasmi a trochu líščím špicatým nosom ma ktovieako nezaujala a ani jej spoločník, ktorý sa predstavil ako Hann (nein Hans! Hann!) sa nezdal fascinujúci. Práve som sa zamýšlala nad tým či sú brat a sestra, alebo priatelia, alebo pár, keď sa Marošove oči upriamili na mňa.
„And...what about you?" Zamrzla som na mieste a v hlave som hľadala nejaké anglické frázy a zároveň som sa snažila presvedčiť samú seba, že odpovedať mu v našom rodnom jazyku by bola výstredne vyzerajúca blbosť, tak som len zašomrala, že sa volám Tatiana a žijem v Bratislave- v hlavnom meste Slovenska.
„Á! Rodáčka!" povedal veselo a všetky hlavy sa otočili naňho s nechápavým výrazom v očiach, tak sa radšej obrátil na vysokého vytiahnutého rakúskeho chlapca s angličtinou ešte mizernejšou, ako je tá moja a s čiapkou narazenou hlboko v očiach. Obaja sme sa uškrnuli a ja som ho mala odrazu oveľa, oveľa radšej.
„Je vedecky dokázané, že ľudia ktorí si dôverujú dosahujú vo svojich aktivitách väčšie úspechy." povedal a nemecké dievča sa zachichotalo. Potom nám všetkým povedal aby sme sa posadili a ukazoval nám, ako si správne zaviazať topánky, ako sa pripnúť do viazania (Good job Táňa!) a potom sme sa všetci snažili postaviť na nohy. A popravde- vôbec to nebolo také jednoduché ako v tých zidealizovaných filmoch, čo som cez víkend pozerala s mamou. Na nohy som vyskočila až na štvrtý krát a potom som sa zvalila dopredu ako taký nemotorný vorvaň vyvrhnutý z vody. Maroš začal vysvetlovať že moje center of gravity, nech to znamená čokoľvek, je zlé a potom mi názorne, bez toho, že by mi pomohol ukazoval ako sa otočiť na chrbát bez toho aby som si vyhodila koleno z kĺbu. Cítila som sa pritom ako idiot a bezmocný chrobák zároveň a snažila som sa ignorovať chichot nemeckých Úžasňákových a vlastne všetkých čo sledovali môj krvilačný boj s vlastným nemotorným telom. Na moje veľké šťastie však potom všetkým prikázal spadnúť a otočiť sa tak ako som to ja spravila celkom sama a moje sebavedomie sa opäť trochu pozviechalo. Maroš potom opäť čosi zarozkazoval, no nevedela som si preložiť ani jediné slovo, tak som robila to, čo robili ostatní. Vyzula som sa a vlečúc požičaný snowboard za sebou som sa začala nemotorne šplhať po nizučkom detskom kopci, aby som následne za kriku rozkazov niekoľkokrát nemotorne spadla, s jačaním si spravila totálnu medzinárodnú hanbu v podobe príliš prudkej otočky a aby som sa štverala hore a padala zase nadol ďalšiu hodinu.
„To je totálne nahovno!" uľavila som si, pretože nikto z prítomných, podobne dotlčených ľudí mi aj tak nerozumel.
„Nebuď pesimista!" povedal Maroš a sadol si do nášho medzinárodného kolečka šomrania. „Vieš, že 80% všetkých konverzácií v skupine tvorí sťažovanie sa?" nadhodil s veselým úškrnom. Otvorila som ústa, že mu odvrknem niečo drzé ale zarazila som sa. Nič o ňom neviem a technicky je môj šéf takže som si to radšej nedovolila. Ty padavka!
„And... what about you Maroš?" nadhodila som trochu hlasnejšie.
„Nechcem hovoriť svoje špinavé tajomstvá !" zazubil sa a vyšvihol sa na nohy, aby nám oznámil, že pokračujeme. Na moment som zauvažovala, že sa na to skrátka totálne vykašlem a pôjem si so Šárkou zalyžovať, ale prekonala som sa a tak som sa radšej učila brzdiť. Myslím, že brzdenie je v mnohých športoch tou najdôležitejšou súčasťou tréningu.
„Dobre, nehýb sa príliš rýchlo..." líščia Nemka sa pevne držala Marošových lakťov a zamyslene mraštila tenké obočie. Veľmi sa snažila udržať na snowboarde, no ľavú nohu posunula nadol príliš rýchlo a s vysokým zaškriekaním sa zvalila na zem, zraziac svojho inštruktora z nôh.
„Sorry M! I'm so sorry!" začala sa náhlivo ospravedlňovať pomedzi somárske híkanie svojho spoločníka. Uškrnula som sa, pretože mi to šlo, s neskrývaním nadšením priznávam, o dosť lepšie, no potom som si so zahanbením spomenula na svoj chrobáčí pád na začiatku a tak som sa opatrne, pridŕžajúc sa jeho lakťov rovnako ako líška Eliza, zosunula nadol.
„Výborne," prikývol a venoval pozornosť na Emo Rakušáka ako som si ho nazvala v hlave. Na meno Gheorgh- presne takto sa predstavil, no asi to malo byť Gregor- som si nedokázala zvyknúť. Po tom, čo sa spustil aj posledný člen ranného kurzu, nás Maroš rozpustil, nezabudol vyhlásiť, že nás chce všetkých vidieť na poobedňajšej lekcii (aspoň myslím, polovičke slov som nerozumela) a potom sa pustil do reči s Nemeckým párom.