Príliš Veľa Snehu

18.

Biba by pokojne tromfla akéhokoľvek generála armády. Vojaci by jej zobali z rúk. Obula si svoje strieborné snehule a lyžiarsku bundu a na hlavu si profesiaonálne natiahla vlnenú čiapku s chlpatým gongolcom. Pred ňou sme ako jej malá rota stáli my, ochotní dobrovoľníci s lopatami, rýľmi, hrablami a s inými nástrojmi a boli sme pripravený počúvať jej rozkazy. Drkotali mi zuby, hoci som ich mala schované za kockovaným šálom a v rukách som kŕčovito zvierala lopatu na sneh. Biba najskôr zakričala čosi po nemecky a štyria ľudia sa pomaly vybrali smerom k parkovisku. Potom povedala niečo po anglicky a ďalší traja odišli nazad do bočnej prístavby na náradie. Potom zase povedala niečo po nemecky a Maroš si napravil čiapku, aby spokojne a bez prekážok mohol odísť smerom k ceste. Nasledovala som ho so spýtavým pohľadom.
„Si...." povedala som smerom k svojej nevlastnej matke s rýľom prehodeným cez plece.
„...bláznivá? Viem, oco mi hovoril." uškrnula sa, hoci som to vôbec nechcela povedať. „Ale nemohli sme tam predsa len tak sedieť! Moja dcérka potrebuje mať Vianoce! A ty tiež!" povedala rozhodne a pomaly mi vysvetlila, že najskôr šla za riaditeľom, aby požiadala o požičanie vybavenia chaty. Jemu to bolo srdečne jedno a unavene jej povedal, že nič, nie je na jeho zodpovednosť. Viem si predstaviť Bibu, ako si odfrkla nad jeho nezainteresanosťou a ako volá svoje kamošky z wellnessu, aby sa chopili lopát. Za náš polonemecký zástup sa opäť pridali traja anglicky hovoriaci hostia- jeden z nich vyzeral ako hipster z plagátu na Lidl chlieb a ďalší dvaja ako manželský pár, čo je spolu už príliš dlho. Všetci traja mali zájdené plechové vedrá, ktoré boli až povrch naplnené popolom a ako sa predierali snehom, sivý prach sa sypal na čistú belobu. Na moje prekvapenie za nimi utekal Adrián a motykou v ruke. Rozopnutá bunda mu viala a gongolec na čiapke pri jeho nemotorných skokoch lietal zo strany na stranu.
„Omažite sa zapni!" zrevala naňho Biba a potom pokojne pokračovala o tom, ako ona bude mať Vianoce a na nejaký snech serie. Povedala to presne takto, nerodičovsky.
„Nemám síce signál, ale poslala som mejl kamoške, aby zavolala mojej mame, aby šla k nám do bytu a pomaly začala s varením. Do stredy večera to hádam stihne." pokrčila Biba plecami a na perách sa jej zjavil malý úškrn. Zjavne bola veľmi odhodlaná a prehru nepripúšťala. No...to sa jej musí uznať. Ide proti počasiu a tento boj ešte nikto z ľudskej rasy nevyhral. Z neba sa stále valilo množstvo bielych chumáčikov, no už nie s takou intenzitou, ako včera cez deň. Večer som k nebu vyslala tichú motlitbu, za nejaké rozumné riešenie a niekto tam hore ma ma zjavne rád. Nielenže obmedzil sneh, ale poslal proroka- macochu, ktorá sa zahnala rýľom na bielu kopu siahajúcu až kamsi k môjmu pásu.
„Tvoja druhá...rodič je fakt číslo." poznamenal Maroš šokovane a potom nohou v čiernej topánke s hrubou podrážkou silno pridupol rýľ, ktorý sa horko ťažko do polovice zabodol do stuhnutého snehu. Už len tie kanady pôsobili také ťažké a rýľ dosť nebezpečný, ale keď to aj s vypätím síl vyzeralo takto...čo je toto za pohromu?! Biba kázala Adriánovi prinisť z búdy na náradie dva kužele, ktorými označil okraje cesty, ktorú sme mali odpratať. Niekoľko metrov široká medzera sa zdala ako nekonečná vzdialenosť. Po celej jej dĺžke stáli dvojice z ktorej jeden narúšal hrubú vrstvu bielej hmoty a ten druhý malé množstvo sypkého snehu lopatou hádzal preč. Za okraje, na veľké kopy...kam sa dalo, len aby nezavadzal. Bola to veľmi pomalá a nemáhavá práca. Sneh bol ťažký a bolo ho...jednoducho ho bolo príliš veľa. Už po niekoľkých lopatách som bola pod šiestimi vrstavmi spotená a pálili ma svaly na rukách. Z mojej aktívnej prázdinovej dovolenky sa totiž vykľulo vyvaľovanie pri filmoch a postupné nedobrovoľné zamilúvanie sa do vlastného supersladkého inštruktora. Ten s fučaním trieskal do snehu s lícami červenými od mrázu aj námahy. Postupovali sme slimačím tempom, dalo by sa povedať, že po centimetroch, no nesmierne ma nadchlo, keď som videla, že sa k nám postupne začínajú pridávať aj ďalší ľudia z hotela. Lívia a ešte jedno malé dievča, ktoré čosi džavotalo v jazyku, ktorému moja sestra nemala šancu rozumieť, behali naokolo a kotúľali menšie gule so snehu, len aby ich potom s námahou stavali na kopu vedľa jedného z neónovo oranžových kužeľov. Adrián sa veľmi dospelácky mračil a s očividnou námahou motykou sekal do tvrdej ľadovej krusty na povrchu. „Nikam sa nedovolám!" horekoval môj otec, keď sa nachvíľku zastavil, aby tisíci krát skontroloval mobil. Biba mu zastrčila dlhý koniec šálu za golier a nasadila mu na hlavu kapucňu.
„Niečo vymyslíme!" uistila ho, ako malého chlapca. Poobzerala som sa po všetkých tých ľuďoch, čo sa nepoznali, ale jeden za druhého bojovali so všetkou silou a energiou. A ono to naozaj fungovalo. Pomaly sme vytvárali hrboľatý tunel medzi meter vysokou snehovou prikrývkou. Pod podrážkami čižiem mi vŕzgal sneh aj popol, ktorý lopatkou rozsýpala poľská verzia Eda Sheerana. Ryšavý chlapík sa na prácu naozaj sústreďoval a než sa posunul ďalej, čosi s chechtaním povedal Marošovi. Ten ho tľapol rukou v rukavici po hlave, až mu takmer zhodil čiapku a tiež sa zarehotal. Nachvíľku sa oprel o rýl, aby si oddýchol a ja som využila jeho pozornosť, aby som čosi poznamenala. Nevydržím byť dlho ticho.
„Aj tak je to bláznivé." pokrútila som hlavou.
„Čo myslíš, Tánička?" venoval mi unavený úsmev.
„Pozri sa na to....nepripadá ti to ako z gýčového vianočného amerického filmu?" Poobzeral sa
„Možno sa ešte stále dejú zázraky." Nemohla som si pomôcť a musela som sa usmiať.
„AK sa nám podarí toto, určite sa ti podarí dostať sa do stredy večera až na východ!" ubezpečila som ho. Na moment som si tým bola na sto percent istá. Máme čas ešte celý zajtrajšok a ak v stredu ráno, fakt strašne skoro vyrazí....
„To by bolo super. Je vidieť, že si plná dobrých vlastností, pretože len tí čo majú kladné črty dokážu svet vidieť pozitívne." poučil ma a opäť sa chopil rýľa. Ja som sa aj naďalej opierala o lopatu a spokojne som sa naňho usmievala.
„Čo je?" nechápal.
„Tento mudrujúci Maroš mi chýbal!" Skrehnuté ruky som omotala okolo drevenej rúčky lopaty a podobrala som malú bielu kôpku snehu. Už som ich musela chodiť odhadzovať ďalej, lebo priestor dookola bol plný ľudí a popola a všetkého.
„Mimochodom, dobrovoľníci sú výrazne spokojnejší so svojim životom." pokračoval ďalej vo svojich faktoch, keď videl, ako sa s tým lopotím. Zase som sa šťastne usmiala. Už dlho som nebola z ničoho taká nadšená ako práve z toho pocitu spolupatričnosti, ktorý nás všetkých spájal. Všetci sme bojovali za jeden cieľ. Hrali za jeden tím, ako hovorí Baška.
„Povedz mi, že som cvok...ale baví ma to." pokúšala som sa nabrať druhý dych, keď som nemotore lopatou podkopla hrudu snehu.
„To je preto, lebo si zaneprázdnená. Keď je človek v návale práce, nemá čas uvažovať nad negatívami života a tak je šťastný." Vzdychla som si.
„Hm, negatíva života. Ako napríklad to, že moja malá sestra zistí, že Ježiško jej darčeky nenosí." zamrmlala som.
„Čo? To už? Ale to nemôže!" zachmúril sa Maroš. „Ja som si to myslel až do jedenástich!" Uškrnula som sa.
„Ako hovorí Biba, niečo vymyslíme!" povedala som rozhodne a znovu som nabrala hromadu snehu na lopatu s novou energiou ju odhadzujúc preč.