Príliš Veľa Snehu

24.

„Pripravený?" oco sa na nás otočil no jeho oči mali celkom iný výraz než vtedy, keď sa nás to pýtal pred týždňom. Teraz to bol vážny pohľad a existovala len jedna správna odpoveď.
„Áno." povedala som za nás všetkých. Bolo načase vypadnúť, aby sme stihli skutočné Vianoce. Lívia s dospelým výrazom zamávala hotelu a kolesá ocovho SUV zašmykovali na tenkej vrstve zmrznutého snehu. Zadržala som dych a vyslala som k nebu tichú modlitbu za dobrú cestu. A potom ďalšiu za to, aby to celé dobre dopadlo. S ocovou- mojou- rodinou, s mamou, s babkou, s mojimi priateľkami a v neposlednej rade s Marošom. Nevedela som na čom som a to mi v žalúdku spôsobovalo nepríjemné pálenie, ale nechcela som na to myslieť. Nechcela som si kaziť Vianoce, pretože po Bibinej záchrannej snežnej akcii som začínala svet vidieť v svetlých farbách. Keď dokázala prekonať počasie, už nie je hádam nič nemožné.

Do Bratislavy sme došli okolo pol šiestej a ja som bola zmätene očarená tým, že zrazu vidím všetky názvy a nápisy v slovenčine. Ulice boli vysvietené a v oknách boli vidieť lesklé stromčeky všetkých možných farieb. Bola som taká rada, že už sme doma, že mi nevadili ani otrasné grafity na ošarpaných budovách a ani gýčoví lacní Santovia čo ich mali ľudia na balkónoch.
„Páááni, kde je všetok sneh?" začudoval sa Aďo. Zobudil sa až dve ulice pred ich bytovkou a nechápal v akej situácii sme sa to ocitli. Ja som mala totálne stiahnutý žalúdok a nevedela som si predstaviť nadchádzajúci večer. Proste nie, moja fantázia na to nestačila.
„Tánička nejde domov?" čudovala sa Lívia.
„No vieš..." začala Biba, no ja som ju perušila.
„Ale idem." venovala som svojej malej sestre úsmev a dopriala som si hlboký nádych. Omotala som si šál okolo tváre a nasadila som si Marošovu bordovú čiapku. Vystúpili sme a ja som nenápadne prezvonila mamu, čo bolo znamenie pre zapalovanie sviečok a aranžovanie darčekov pod stromčekom.
„Mali by sme vziať kufre!" navrhol Adrián rýchlo, keď videl, že jeho sestra už takmer stlačila zvonček. Pravdepodobne vedela, že babka bude doma. Alebo skrátka zazvonila ako každé malé dieťa čo rado stláča gombíky. V jej detskej tváričke sa odzrkadlovala netrpezlivosť, pretože sa -ako každé malé dieťa- tešila na darčeky. Nemohli sme jej to zazlievať, bolo to veľmi predvídateľné. Bez rapotania si vzala svoj kufrík a podupkávala v hnedej čvachtanici. Biba z vrecka bundy vytiahla kľúče a mrkla na mňa. Opäť som skontrolovala mobil a vydýchla som si, keď mi mama poslala esemesku smajlíka, čo bolo naše ultimátne znamenie pre „všetko je v poriadku". Prikývla som a Biba spokojne zasunula kľúč do zámky. Vyviezli sme sa na piate poschodie a pred dverami sme všetci trochu zaváhali. Bibina mama zjavne počula naše plahočenie s kuframi a tak radostne otvorila dvere dokorán. „Babi!" Lívia sa jej vrhla okolo krku a potom jej nedočkavo nazrela ponad plece.
„Bol tu už Ježiško?!" vyzvedala dychtivo.
„Akurát ste sa obišli!" zvolala moja mama z kuchyne a môj oco zakryl úškrn. Aj mne to hovorievala, keď som bola vo veku svojej sestry. Adriaán prevrátil oči, no povzbudivo potľapkal drobca po hlave.
„Aká bola cesta?" mama si utrela ruky do fajnovej modrej utierky. Nie takej ako máme doma my. My máme doma len staromódne kvietkované a polka z nich je prepálená.
„Strašná!" vzdychla si Biba unavene a hodila si zimnú bundu na vešiak.
„Aspoňže neboli plné cesty." dodal oco. Bolo to pochopiteľné, pretože na Vianoce sedí každý doma.
„Dúfam, že ste hladní!" Bibina babka si zložila zásteru -nevedela som, že na svete ešte existujú ľudia čo nosia zástery- a popohnala nás k stolu. Ešte som sa ani nestihla vyzuť, už mi vešala šál a usmievala sa na mňa, akoby som aj ja bola jej vnučkou. Akosi ma to miatlo, necítila som sa príliš dobre.
„Panebože, medovníky!" vydýchol Aďo a s vyvalenými očami sa pozeral na štyri taniere rôznych vianočných dobrôt. Moja mama bola istým druhom mýtickej bytosti, čo sa pečenia drobného pečiva týka.
„Najskôr večera!" babka mu capla po ruke a postrčila ho k voľnej stoličke. Namosúrene pokrčil nosom posadil sa, prehodiac mikinu cez opierku.
„Punč?" opýtala sa mama váhavo. V ruke držala malý nerezový hrniec a vyzerala podobne zmätene ako ja. Všetci tvrdia, že sa podobáme a ja som si celý doterajší život myslela, že sa musím zmeniť, pretože nie je správne, aby v tomto svete exitovala dve generácie po sebe rovnaká osoba, no teraz keď sa na ňu pozerám, dúfam skôr v to, že preberiem jej dobré vlastnosti. Je Štedrý večer a ona je v byte ktorý patrí jej exmanželovi a jeho žene, urobila večeru pre sedem ľudí namiesto pre dvoch a napriek tomu sa dokáže tváriť bezstarostne. Je síce trochu strnulá, ale to môže byť pokojne spôsobené tým, že Bibinu kuchyňu dnes používala prvý raz a čo to nevedela nájsť. Posadila som sa oproti mame, ktorá si odhrnula z tváre hnedé vlasy, čo jej vykĺzli z drdolu a venovala som jej úsmev. Je moja hrdinka!
„Najskôr sa predsa pomodlíme!" babka karhavo zazrela na oca, ktorý len len, že si neodpil z pohára. Oco sa zahanbene prežehnal a potom sme rozpačito predniesli modlitbu. Lívia nepoznala všetky slová a Adrián sa v Zdravase zakoktal, ale vonkoncom to bolo akosi zvláštne...magické. Už dlho som nezažila sviatky v kompletnej rodine a teraz....teraz som vo viac ako kompletnej rodine.
„Vďaka ti Pane, za tvoju pomoc a tiež za to, že sme sa dnes všetci mohli zhromaždiť okolo tohto stola. Buď našim hosťom. Amen." zakončil oco.
„Amen." zopakovali sme pokorne. Jasné, že Biba bola hlavným organizátorom akcie na záchranu Vianoc, ale ani na moment som nepochybovala, že by sa to celé zaobišlo bez Božej pomoci. Večera bola zvláštna, rozpačitá a trochu chaotická -Lívia rozliala Kofolu, mama ani babka si nevedeli spomenúť, kam dali druhú misu šalátu a rozhovory občas viazli- no vonkoncom sa nestalo nič, čo by nebolo svojim spôsobom krásne.
„Počúvaj, postavili sme si táááákeho snehuliaka," Lívia sa s plnými ústami otočila na moju mamu a z vidličky jej kúsok zemiaku padol na nohavice „mal tri metre a bol krásny!" rozplývala sa. Mama sa blahosklonne usmievala a snažila sa jej sviatočnou zlatou vreckovkou utrieť večeru z kolena. Bola som príšerne hladná, no pokúšala som sa krotiť, aby mi zostalo dosť miesta na linecké srdiečka a vanilkové rožteky, no aj tak som sa po vyprázdnení taniera cítila ako taká veľryba. Ešte sme chvíľku posedávali okolo stola, no Líviine pokopávanie do nôh stoličky nám naznačilo že je čas na jej obľúbenú aktivitu. Ja sama som sa cítila trochu ukrivdene, pretože som musela mame prezradiť, kde skrývam darčeky (druhý šuflík odspodu, tam kde obvykle skrývam veci ktoré mi niekto daroval, ale sú príliš škaredé na to, aby som ich nosila) a tak si teraz budem musieť vymyslieť nové prešibané miesto. Možno som na celé divadielko okolo darčekov už trochu pristará, no pohľad na vysvietený stromček a kopu lesklých darčekov mi spôsoboval akúsi detskú radosť. Zlaté gule sa leskli v žiare bielych svetielok a za oknami v tme svietili stovky okienok na činžiakoch, za ktorých sklami sa pravdepodobne odohrávalo čosi podobné. Lívia sa nadšene nadýchla a pohľadom požiadala mamu a oca o povolenie. Ja sa mojom mamou sme si zatiaľ sadli na tmavú sedačku. Ja som nemusla nič hovoriť, len som sa hlavou oprela o jej rameno a vdychovala som jej upokojujúco známu vôňu.
„Ako bolo?" opýtala sa ma po chvíli, keď jej moja sestra priniesla jeden balíček zabalený v zlatom papieri. Bolo vidieť, že bol odo mňa, pretože mal naboku mimoriadne škaredo nalepenú izolepu. Obracala ho v rukách a čakala na moju odpoveď.
„Lepšie ako som čakala." usmiala som sa.
„Myslela som, že to bola snehová pohroma." čudovala sa mama.
„Veď bola." prisvedčila som s úsmevom a ona sa uškrnula. Vedela, že tento týždeň nebol dobrý len vďaka lyžovaniu, ale aj vďaka...neviem, tým malým momentom ktoré robia život krajším. Onedlho sa aj mne dostal do rúk balíček v červenom papieri a ja som prekvapene zažmurkala. Myslela som si, že báječná rodinná lyžovačka je mojim darčekom. Lívia bola akýmsi vianočným pomocníkom a darčeky adresovala ich majiteľom rekordnou rýchlosťou. Vonkoncom bolo jedno, kto čo dostal a či sa mu tým splnili očakávania. Ja som sa cítila skvele, že som sa dostala domov, že moja malá sestra bude o rok dlhšie veriť na Ježiška a že sme tu všetci spolu, hoci je to divné.
Znie to ako klišé, ale je to pravda. Pekné veci môžu byť klišé, nie je to zakázané.
„A čo ten tvoj snowboardový chalan?" opýtala sa mama, keď už som stosedemdesiaty siedmy krát kontrolovala mobil.
„Mami!" zatiahla som podráždene.
„Myslíš si, že som sa s Bibianou bavila len o ozdobách a kde schovávajú náhradné kľúče?" žmurkla na mňa. „Teraz sme tvoje mamy obe!"
Nikdy by som si nepomyslela, že túto vetu budem niekedy v živote počuť a už vôbec som nečakala, že ma tak zvláštne vyplaší.
„Božemôj!" zatiahla som.
„Neviem čo s ním je!" zahryzla som si do pery. Bolo jasné, že som bola do Maroša veľmi detinsky buchnutá, no nevedela som, že mi na ňom skutočne záleží. Ktovie kde je teraz.
„Prečo si ho nepozvala k nám? Už aj tak je to dosť čudná kombinácia." porozhliadla sa po obývačke a ja som súhlasne prikývla.
„Vôbec mi to nenapadlo!" vyhŕkla som a vduchu som si strelila. Naozaj mi to ani len nezišlo na um! Ja som taká hlupaňa!
„Ešte stále máš čas napraviť to!" pohladila ma po vlasoch a ja som sa zamyslene pozrela do zeme. Nebolo by to príliš čudné?!
„O čom sa bavia moje dve dievčatá?!" oco si k nám prisadol s hrnčekom čaju a vopchal si do úst kúsok maminho úchvatného lineckého pečiva.
„O ničom!" odpovedali sme stereo a obe sme sa postavili z gauča. Mama šla naložiť umývačku a ja som pozbierala potrhané kúsky baliaceho papiera. Rukou som s láskou prešla po novom svetríku.
Nič sexi, ale potešil ma najviac. Malé dievčatá ako ja nie sú sexi, sú zlaté.
„Mami?" zvolala som cez izbu a Biba sa na mňa taktiež otočila. „Myslíš, že by som mohla?"
„O tom nepochybujem!" jej hlas tlmili pootvorené dvere. Hovorila to s istotou, hoci to nebol náš byt.
„Biba, potrebujem odvoz." otočila som sa na svojho druhého ženského rodiča.
„Veď je noc." poznamenala úzkostlivo. Bola to pravda. Už bola hlboká noc- Lívia už zaliezla do postele a Aďo pri novej hre ospalo žmúril. Čakala som, že čochvíľa spadne nosom do zvyškov baliaceho papiera.
„Ja viem." zahryzla som si do pery. „Ale Maroš predsa nemôže na Vianoce nocovať na stanici." priznala som svoje postranné úmysly. Biba zakryla úškrn. Stavím sa, že si vduchu povedala čosi ako „Vedela som to!" Navonok však pokrčila plecami a zvlnila obočie
„Ja nemôžem, pila som." podotkla. Hej, pol pohárika vína som si všimla a nechcela som riskovať, že by dostala pokutu na Štedrý deň. Je to málo pravdepodobné, ale nie nemožné.
„Ja ťa vezmem." ponúkol sa oco. Zaváhala som. Pripadala som si čudne. Bolo to celé veľmi prehnané, no prekonala som sa a vytočila som Marošove číslo. Zdvihol mi to hlasným veľavýznamným zívnutím „Veselé Vianoce Tánička." Zamrmlala som čosi na pozdrav. Pod drobnohľadom všetkých svojich rodičov, ktorých bolo viac ako dosť, som sa cítila mimoriadne trápne.
„Kedy ti prichádza vlak do Blavy?" vyzvedala som.
„Okolo štvrť na dvanásť, prečo?" opäť si zívol. Tiež sa mi nutkalo zívnuť si.
„Počkám ťa tam."
„Nie, preboha!" vyhŕkol a ja som si nebola istá, či ma nechce vidieť, alebo či sa len proste snaží prejaviť ako gentleman, ktorý nechce dievča v noci pustiť samé na strašidelnú stanicu. O to strašidelnejšiu, keď hovoríme o tmavej bratislavskej hororovej budove.
„Čo?" nechápala som a zamračila som sa. Biba pomaly začala vytáčať číslo na políciu, aby ho vysťahovali z krajiny.
„Nemôžeš sa o mňa starať! Tak budem pár hodín na stanici a potom pôjdem na ďalší vlak. Veď sa nič nedeje."
„Neštvi ma! Hovorila som, že po teba s ocom prídem!" povedala som nahnevane aj keď som si bola istá, že som nič také nepovedala.
„Táni....." vzdychol si. „Bože, veď ma vaši vyhodia z dverí!" zasmial sa.
„Naši to navrhli!" poznamenala som, hoci to asi vyznelo, že ja ho u nás nechcem ale naši áno. Teraz som bola príliš unavená na to, aby som rozvážnejšie vyberala slová.
„Táni..." znova zaprotestoval.
„Niečo som povedala!" zatiahla som napálene. Nevravel, že sa nelúčime?! To, že budem na stanici s termoskou a šalátom nebolo v mojich očiach vôbec nemožné. Mama sa uškrnula a oco vyvalil oči. Maroš sa na druhej strane linky ticho zasmial. „Už sa ťa nemôžem dočkať!" Zložila som a s rukami vbok som sa pozrela na všetkých rodičov. Líca mi horeli. Prvý raz si privádzam nejakého chalana.
Je noc.
Štedrý večer.
Nie je môj frajer.
Neviem ani jeho priezvisko.
A má prespať v byte v ktorom ani nežijem.
„Nejaké hlúpe komentáre?" nadhodila som. Dopredu som si chcela odbiť trápne momenty, aby potom žiaden z nich nevyvádzal. Mama vyprskla do smiechu a pokrútila hlavou.
„Ty si strašný diktátor, dcéra moja." podotkol oco veľmi formálne a ihravo si odkašľal.
„Biba?" podvihla som obočie. Od nej sa zatiaľ nedostavilo žiadnej reakcie. Našpúlila pery a zamyslne cmukla. „Idem nájsť nejakú deku."

***
Krásne Vianoce!!!!!! + ❤

Užite si čas so svojimi rodinami- malými, veľkými, neúplnymi, bláznivými,  impulzívnymi, perfektnými...

LastUnicorn ❤