Príliš Veľa Snehu

8.

„Poďme stavať snehuliaka!" zvolala Lívia hneď po tom, ako prehltla posledný kúsočok vianočky s medom.
„Livka, za hodinu sa ideš lyžovať. Hanna hovorila, že vás dnes čaká väčší kopec." povedala Biba jemne a zo sivého roláku si oprášila neviditeľnú nečistotu. Dlhé blond vlasy mala zapletené v zložitm drdole, na ktoré by normálny smrteľník potreboval aspoň šesť rúk. Lívia sa najskôr zarmútila, že ani dnes si nepostaví žiadneho Olafa, no potom si uvedomila, že veľký kopec je vlastne úžasná novinka.
„Mám lepší nápad!" zvolal oco minimálne rovnako nadšene ako jeho dcéra a Aďo zhrozene vyvalil oči.
„No aký?" oprela som sa lakťami o stôl a spomenula som si, že som ešte chcela mame poslať ememesku s výhľadom z môjho okna.
„Pôjdeme sa lyžovať všetci!" poobzeral a po našich pochybovačných tvárach.
„Myslím, že to nie je dobrý nápad." poznamenala Biba, keď zbadala Adriánov smrtiaci pohľad.
„Čo tak poobede?" navrhla som s obrovitánskym premáhaním a oco mi venoval úsmev.
Ak sa za toto nedostanem do neba tak už fakt neviem!
„Poobede by sme mohli!" prikývla jeho žena spokojne a pohladila svoju nadskakujúcu dcéru po hlave. Zhlboka som sa nadýchla a prinútila som sa k úsmevu.
A budem tam mať najlepšie miesto!

Po raňajkách som sa šla ešte raz rozlúčiť so Šárkou a s jej malými bratmi a nezabudla som jej pripomenúť, aby mi napísala hneď ako príde domov. Potom som sa rýchlo prezliekla do oteplovačiek a bundy a s prilbou pod pažou som si zašla po topánky a snowboard. Hoci bol ešte len štvrtok, za tie dva dni mi fakt prirástol k srdcu. Zvažovala som, či mi ho chlapík z požičovne vrámci predvianočnej štedrosti nedaruje. Možno by som sa mohla zatváriť ako nešťastné nepochopené chudobné dieťa. No to ťažko, keď si môžem dovoliť bývať v takomto paláci. Sadla som si na vrch nejmenej strmého kopca a počas obúvania som s Gabi a Elizou sledovala akéhosi fúzatého snežného muža, čo venčil dvoch psov. Husky a obrovský malamut sa jašili v snehu ako šteňatá a muž v zelenom svetri s vianočným motívom na nich niečo kričal, no rozjašené psy si ho vôbec nevšímali.
„Och, už ide!" odfrkla si Gabi a na ruky s fialovými gelovými nechtami si natiahla biele rukavice s kožušinou. Uškrnula som sa na Maroša v červenej inštruktorskej bunde, ktorý začal tárať čosi po anglicky. Moja hlava si to odmietala preložiť a oľutovala som to až vtedy, keď sa na mňa zvyšok skupiny zaškeril a všetci vyskočili na nohy.
„Čo si im povedal?" vyletela som rozčertene, hoci to možno nebolo nič zlé.
„Že sa mi niekto uprostred noci sťažoval, že nebol dosť unavený, pretože sme málo trénovali." pripol sa k vlastnému snowboardu a skontroloval mi viazanie.
„Ja som sa predsa nesťažovala!" pobúrene som rozhodila rukami a spadla som na zadok. Gregor ku mne vystrel svoju dlhú chudú ruku, aby mi pomohol vstať.

„Dobrá práca, Eliza!" zakričal na Nemeckú Líšku a ona vystrčila palec hore na znak vďaky. Potom sa spustil Hann a urobil jeden veľký elegantný oblúčik a to bez toho, aby niekoho zrazil. Fajn, Maroš bol asi vážne dobrý inštruktor. Potom sa spustila Gabi, ktorá pri prvom zakolísaní zajačala zamávala rukami a zletela tvárou nadol. Jej nová kamoška jej pribehla na pomoc, ťahajúc snowboard pripnutý k jednej nohe za sebou. Gregor bez zaváhania vyskočil a pri prudko zarezanom oblúku ani nežmurkol. Zabrzdil vedľa Hanna, napravil si čiapku a uhol sa vlne závisti, ktorú sme po ňom aj s babami vyslali a to všetko bez toho, aby prejavil akúkoľvek emóciu.
„Skvelé!" Maroš nadšene zahulákal a pozrel na mňa. Bola som na rade. Nadýchla som sa a pomaličky som nechala svoj snowboard skĺznuť z roviny. Pokrčiť sa v kolenách. Hlava hore. Jemne zaltačiť na zadnú hranu. Prudko som zabočila. Jemne! Dopekla Táňa, jemne! Pritalčila som na prednú a zahla som k obom úspešným chlapom. Na zadnú hranu. Pritlač na zadnú! Celú svoju váhu som preniesla na dosku a moja myseľ sa sústredila na to, aby som efektne zabrzdila a vytrela tomu mladému východniarovi zrak. Možno preto som si nevšimla, že Hann a Gregor sú už tesne pri mne a tak som ich s vysokým zapišťaním zmietla k zemi.
„Celkom fajn!" zakričal potláčajúc posmešný úškľabok, počkal, až sa spustí Robert a až potom sa dokonalým pohybom zviezol k nám. Bolo neuveriteľne fascinujúce sledovať jeho profesionálne pohyby a napriek tomu, že sa len ledabolo skĺzol po mizernom detskom svahu, nemohla som z neho spustiť oči. V hlave som si znova prehrávala ten okamih, keď mi preletel nad hlavou a ja som ho len sledovala so zatajeným dychom.
„Okej, poďme na to!" zvolal a prebrala som sa z omámenia s tým, že znova neviem, čo máme robiť a tak som nasledovala Gabin chrbát v bielej vetrovke naspäť na kopec.
„Unavená?" rýpol do mňa, keď som celá červená a spotená zmorene ťahala snowboard smerom k hotelu. Kopec som vyšliapala aspoň tridsaťkrát a bez pádu som vydržala presne osemnásť sekúnd. Môj rekord je deväť pádov za jeden zošup. Páni ja som taká drevená!
„Nemysli si, že zo mňa niečo vytiahneš!" fučala som a podvihla som si prilbu, čo mi skĺzla do očí.
„Dostanem z teba úplne všetko! Len si počkaj na poobedie!" kývol hlavou na dievča v čiapke s brmbolcom a opätoval jej úsmev, no potom sa opäť otočil na mňa.
„Dnes poobede nie," pokrútila som hlavou a pokúsila som sa dvihnúť si snowboard na rameno, aby som ho nemusela ťahať po zemi. Prekvapene zažmurkal.
„Dúfam, že nie si naštvaná, že si z teba uťahujem!" ešte raz šokovane žmurkol. Keby som ho nechala v neistote, Baša by si so mnou istotne spirituálne tľapla a povedala by mi niečo v zmysle 'páči sa mi tvoj štýl, žena', no to som nemohla spraviť. Uzol v mojom žalúdku už síce rozmrzol, no stále sa nerozviazal.
„To som radšej nepočula. Nie, mám na práci niečo iné. Iné povinnosti, chápeš." mávla som rukou nadávajúc si, že som nesklapla už dve vety dozadu. No aspoň som vedela, že som to ešte stále ja. Ja čo trepem v krízových situáciách úplne hlúposti. Maroš len prikývol a s ďalším inštruktorom, ryšavých mužom, čo sa veľmi vzialene -možno s trošku prižmúrenými očami- podobal na Eda Sheerana sa pobrali kamsi preč. Výťahom som sa vyviezla do svojej izby a ešte než som si vyzliekla zimné oblečenie, skontrolovala som si mobil. Okrem esemesky od mami a od Danky som nemala nič nové. Žiadny Jaro mi nenapísal! No super! Namrzene som zo seba strhla bundu aj oteplovačky a termo prádlo som si prehodila cez stoličku. Natiahla som si svoje milované vločkové legíny a sivú mikinu a pod posteľou som pátrala po papučiach. Síce som sa chcela správať pekne a tráviť s ocom a jeho rodinou viac času, no rozhodne som ich nechcela trpieť celé dni aj noci. To by som nezvládla. Nie som predsa masochista. Prečesala som si vlhké vlasy a rýchlo som si ich zviazala gumičkou. Potom som sa s nevôlou pobrala do izby svojich súrodencov, vyzvihnúť svoju nevlastnú sestru v tmavomodrej mikine s Olafom (siedma vec s témou Ľadového kráľovstva) a spolu sme šli na obed. Dnes objednávala ona a pre všetkých vybrala cesnakovú polievku a grilované kura, čo bola zvláštna kombinácia, ale na sedemročné decko pomerne rozumná. Pokojne to mohla byť miska pudingu a vafle s čokoládou. A aspoň nás nanvštívia upíry.
„O týždeň príde Ježiško!" informovala ma natešene. „Áno?" usmiala som sa nad jej detskou naivitou, keď začala horlivo prikyvovať.
„A písala si mu, čo chceš?" vyzvedala som podopierajúc si hlavu rukou.
„Hi Tania," pozdravil sa mi Gregor ticho a tak som mu venovala slabý úsmev, no stredobodom mojej pozornosti zostávala stále Lívia.
„Hej," naklonila sa ku mne a očami švihla na obe strany, aby ju nedajbože niekto nezačul „pýtala som si Olafa. A tiež bieleho koňa s čiernou hrivou, ale bojím sa, že mi ho neprinesie!" v jej detskej tváričke sa zračili pochybnosti.
Tiež som očami skontrolovala prostredie a premáhajúc chichot som sa spýtala „A prečo?"
Lívia vyvalila oči a zašepkala „Nezmestí sa do obývačky!"
„O čom to tu vy dve debatíte?" Biba si sadla na stoličku oproti a zalistovala v menu.
„O ničom!" jej dcéra nahodila nevinne nonšalanstný výraz.
„Už je objednané," venovala som jej rýchly pohľad a úpenlivo som prosila, aby sa tu objavil oco a ja som sa s ňou nemusela rozprávať.
„Ako ide snowboarding?" vyzvedala, odhŕňajúc si nezbedný prameň vlasov z čela.
„Nič moc a tebe ako ide rýchly zjazd?" spýtala som sa s neuveriteľne predstieraným záujom. Za tento herecký výkon by som mala dostať Oscara.
„Boli to len dva kurzy!" odfrkla nespokojne.
„Teraz si musím nájsť niečo iné. Asi tiež skúsim snowboarding." zazubila sa. „Mohli by sme byť v rovnakom kurze!" dodala nadšene. Nie! Nemôže mi vziať jedinú vec, ktorú tu môžem robiť celkom sama!
„Nemyslím si. Majú tu viac kurzov pre úplnych začiatočníkov!" vyhlásila som rozhodne. Asi by aj tak bola lepšia ako ja. Prirodzene.
„Aha," pokrčila nosom a podoprela si hlavu dlaňou.
„To dnešné lyžovanie platí?" spýtala sa pre istotu a rozhliadla sa, či neuvidí aj mužských členov rodiny.
„Jasné že hej," prinútila som sa k ďalšiemu úsmevu. Nemala by som to preháňať, ešte zistí, že sa pretvarujem.
„A nebude vadiť ak vynecháš poobedňajší kurz?" uprela na mňa modré oči podmaľované hnedou ceruzkou.
„Komu by to vadilo?" nahodila som flegmatický výraz a upravila som si tmavé vlasy.
„Tebe." pokrčila plecami „Jemu." potlačila poloúsmev. „Neviem, tak všeobecne."
Zhlboka som sa nadýchla a napočítala som do desať. Ona si zjavne myslí, že na kurzy chodím iba kvôli supermladému a supersympatickému inštruktorovi a nie kvôli vlastnej potrebe tráviť s ňou a jej deťmi čo najmenej času. Nad Marošom som inak ako nad „Hey, let's go!" inštruktorom ani neuvažovala a navyše mám frajera. Teda skoro mám. Raz budem mať! A ak sa neprestane správať ako moja kamoška, stopnem si psí záprah a okamžite odídem!
„Nie, nikomu to vadiť nebude. Navyše....chcem vidieť ako sa budete tváriť, až vás všetkých na svahu obehnem!" samoľúbo som sa zaškerila a namotala som si jeden zvlnený pramienok vlasov na prst.
„No to som zvedavý!" odfrkol si Adrián, ktorý mal síce tričko s krátkym rukávom, ale na hlave baranicu s ušankou.
„Teba zjavme neobliekala mama, však?" spýtal sa oco, ktorý sa zjavil tesne za ním a kožušina čiapky zakryla to, ako jeho syn prevrátil očami. Biba im obom naznačila nech sa ukludnia a potom sme sa pustili do jedla.