Príliš Veľa Snehu

4.

(Vopred sa ospravedlňujem za svoju mizernú češtinu)

Keď som bola ešte decko, oco mi za každú vec čo som zvládla priniesol jeden korálik z obchodu s umeleckými potrebami. Znie to smiešne, ale tie koráliky boli naozaj úžasné. Také tie veľké sklenené, čo sa dali vplietať do vlasov (čo som v detstve samozrejme nevedela a tak som ich navliekala na šnúrku). Alebo guľaté porcelánové s miniatúrnimi kvietkami a bodkami a špirálkami. Niektoré sa trblietali a iné menili farbu na slnku ale všetky boli znamením toho, že som niečo zvládla.
Prvé vrtanie zubu- perleťový valček.
Prvé státie na korčuliach na ľad- modrý sklený korálik s kovovými končekmi. Oco vždy vedel, akú výzvu som zvládla a aká farebná guľôčka bude túto métu úspechu symbolizovať. Keby ma videl teraz, z vrecka by ťahal ďalší korálik zaznamenávajúci moju odvahu. Asi nejakú bielu guľôčku s vlnovkami. Stála som na vrchole svahu, kam ma pred pár minútami vyviezla kotva a pozerala som nadol v snahe okamžite nevyvrhnúť obsah svojho žalúdka. Cesta nadol bola zvrchu oveľa strmšia ako sa zdala. Okolo mňa presvišťal chlapec v modrej prilbe a čosi zakričal na svojho kamaráta v krikľavo zelenej vetrovke. Naprázdno som prehltla a zahanbila som sa. Ako to, že nejakí malí fagani sú lepší ako ja?! S hnevom prúdiacim mojimi žilami som sa čo najsilnejšie odrazila. Lyže pekne k sebe, nepluhovať... pripomínala som si v hlave keď som sa po pár sekundách rozbehla. Vzduch mi svišťal okolo uší a svet okolo mňa sa rozmazal do jednej súvislej bielej šmuhy. Zhlboka som sa nadýchla a zarezala som do snehu rýchly oblúčik. A potom ďalší. A doľava. A doprava. Tvár sa mi skrivila do premrznutého úsmevu a moje telo prerývalo vzduch posiaty drobnými vločkami. Cítila som sa ako bohyňa celého svahu, čo tam po nejakých krpatých pojašených chlapcoch.
„Doprde....áááá!" zajačalo dievča, ktoré bolo ešte pred pár stotinami po mojej pravej ruke a náhle ma sprava zrazilo na zem a s krikom sme sa obe šmýkali dole svahom. Ja dúfajúc v to, aby som si nezlomila nohu/ruku/lyžu a ona aktívne jačiac, akoby ju sťahovali z kože. Keď sme obe zastavili, mala som sneh úplne všade a obe nohy ma pálili z toľkej snahy, udržať ich aspoň chvíľku v polohe, ktorá bránila všetkým fraktúram . Pozviechala som sa na nohy a znova som zaúpela. Toľko modrín ako za poslednú minútu som ešte nikdy neutrpela.
„Žiješ?" opýtala som sa dievčiny ležiacej na zemi a rýchlo som si v hlave hľadala anglický výraz pre „záchranka", civiac na jej vykrútené telo.
„Jóóó...." zamrnčala a potom smrkla. Paličkou som si odopla lyže a potom odopla aj tie jej a kľakla som si k nej do snehu.
„Určite?" dovolila som si ešte jednu otázku, pretože bolo skvelé objaviť človeka, ktorý hovorí, mne aspoň trochu známym jazykom. Vlastne som to chcela aj trochu využiť, pretože som sa nemohla baviť s nikým okrem oca (čo som nechcela), Bibiany (čo bolo hádam ešte horšie), Aďa (zoznam spoločných tém bolo obmedzený na počet mínus tri) a Lívie (celkom prijateľné, ale človeka to rýchlo omrzí).
„Jó!" pomaličky a opatrne sa pozviechala na nohy. Potom akoby ju zasiahol blesk a chytila ma za ramená, čo ma trochu šokovalo, no ona akoby si to ani nevšimla a začala rýchlo splietať jedno cez druhé.
„Promiň mi to! Vážne se omlouvám! Je mi to líto! Ách! Promíííň!" vypadla, že sa čochvíľa rozplače.
„Dobre, však nič sa mi nestalo!" upokojovala som ju rovnako horlivo a keď už bola celá červená a oči sa jej leskli tak som bez rozmýšlania panicky vyprskla
„Ukľudni sa prosímťa!" Dievča konečne zavrelo ústa plné svojich ospravedlnení a rýchlo zažmurkala. Potom sme obe mlčali, ja hrdá na to, že je ticho a ona asi šokovaná. Otvorila ústa, ale ja som rýchlo vyhŕkla
„Ak sa chceš ospravedlniť, tak ani nepokračuj!" Nebola to predsa len jej chyba. Keby som sa nesprávala ako majster sveta v slalome, tak by som si všimla, že sa do mňa niekto chystá napáliť a asi by som sa tomu snažila zabrániť.
„Nechci!" ohradila sa rýchlo a odhrnula si z tváre mokré vlasy. Potom akoby zamrzla a následne zhíkla. „Moje přilba! A čepice!" zase sa zatvárila hrozne zúfalo.
„Veď sa spusť znova a zober si ju! Akej bola farby?" zamračila som sa neurčito hovoriac o jednom, či o druhom.
„Já nemůžu! Neumím zabrzdit!" zahryzla si do pery a jej oči sa opäť zaleskli. Zostala som mierne šokovaná, čo za samovraha, by sa spúšťal strmhlav dole kopcom bez toho, aby vedel zabrzdiť.
„Vieš čo, zveziem sa ti po to!" povedala som a odpichla som sa paličkami. S roztrasenými kolenami som sa spustila naspäť ku kotve a vyviezla som sa na vrchol kopca. To dievča musí byť nenormálne! Opatrne so sa rozbehla s očami prilepenými k snehu pod mojimi lyžami, sledujúc, či sa ku mne niekto nepribližuje. Ďalší podobný karambol si rozhodne dokážem odpustiť. Robila som veľké a pomalé oblúčiky, aby som nevynechala ani centimeter plochy a až v polovičke kopca som uvidela tmavosivú prilbu s natrhnutým remienkom a o pár metrov ďalej červenú čiapku s bielym nórskym vzorom. Oprášila som ju od snehu a šmahom som sa spustila k českej dievčine stojacej naboku svahu s lyžami a paličkami ešte stále na zemi.
„Šťastie, že ešte žiješ!" napravila som si vlastnú čiapku a druhou rukou som jej podala jej zimné vybavenie.
„Díky!" krivo sa usmiala. „Ta čepice sice není moje, ale je podobná. Také jsem měla rudou." pokrčila plecami a nasadila si ju na hlavu akoby nič.
„Prečo lyžuješ keď to nevieš?! Veď si najmi nejakého inštruktora!" poradila som jej, možno trošku ostro.
„Nechci. Cítila bych se trapně!" nasadila si aj prilbu.
„Nič to nie je!" mávla som na ňu rukou, hoci vlastne neviem aký je to pocit.
Lyžovať ma učil oco.
Korčulovať mama.
Bicyklovať oco.
Plávať mama. Mama! Musím sa jej ozvať! Včera som jej síce napísala esemesku, ale len veľmi strohú, pretože som bola unavená z toľkého predstieraného nezáujmu o všetko čo sa dialo okolo mňa, že som už okolo desiatej zaľahla do svojej úžasne mäkkej vanilkovej postele a odplávala som do ríše snov.
„Je to příšerné! Moji bratři mají sotva dvanáct a jde jim to skvěle!" sťažovala sa.
„Moja sestra dnes začala a tiež jej to ide skvele!" poznamenala som vynechajúc slovo nevlastná a urečnená a tiež som zatajila, že vlastne vôbec neviem ako jej to ide, pretože som ju od rána nevidela. Opäť ma ovalil pocit zahanbenia. Hneď po raňajkách som sa vrhla na menšie svahy a svoju nevlastnú rodinu som si vôbec nevšímala a spomenula som si na nich až teraz, keď mi tu nejaká česká holka rozpráva o svojich bratoch. Super! Aspoň viem že moja „fajn, okej, v poho" taktika funguje. Znova sa zatvárila ako šteňa, ktoré niekto pokarhal, čo som ja vlastne urobila.
„Nechceš mě to naučit? Alespoň to brzdění?" Znova šteňací pohľad, ale už nie taký nešťastný, skôr taký, akým sa rozľamujú ľady a uzatvára mier. „Pak se přihlásím do kurzu pro začátečníky! Vážně!" dodala, keď videla môj pochybovačný výraz.
„Tak dobre," pokrčila som plecami. A čo, aj tak sa tu nemám s kým baviť.
„Šárka," povedala a zdvihla palice zo snehu.
„Táňa," opáčila som jej a pomaly som sa spustila dole, kričiac na ňu inštrukcie o brzední.