Príliš Veľa Snehu

14.

Bola nedeľa, tesne pred obedom a ja som netúžila po ničom inom ako po tom, aby už konečne prestalo snežiť, aby monštrózne veľké nebezpečné stroje upravili zjazdovky a aby som sa opäť mohla postaviť na lyže, alebo padnúť zo snowboardu alebo čokoľvek, čo by sa dalo spraviť na krásnom zasneženom svahu. Namiesto toho som však sedela za stolom a hrala som s Adriánom dámu. Ani jedného z nás to nebavilo, no ani on zjavne nemal náladu na pozeranie romantických filmov s anglickými titulkami, čo bolo okrem leňošenia v bazéne a hrania kariet jedna z mála vecí, čo sa tu ešte dalo robiť. Samozrejme, mohli sme konverzovať s ostatnými znudenými obyvateľmi hotela, no to bolo len naše zbožné želanie, pretože žiaden z nich nehovoril našim jazykom a na to, aby som z pamäte lovila anglické slovíčka som bola príliš demotivovaná. Jazyková bariéra bola tiež prekážkou pozerania televízie, ktorá mala všetky stanice v nemčine a pre hustú snehovú výchricu bolo nemožné naladiť čokoľvek pozerateľné. Vyradila som Aďovi ďalšiu figúrku a spokojne som ju pridala k tým ďalším. Zatiaľ som vyhrávala sedem štyri.
„Už to vraj trochu ustalo, takže idú pustiť pluhy a poobede snáď spustia vleky a možno dokonca otvoria nejaké kurzy!" povedal oco s nádejou v hlase a posadil sa k nám usrkávajúc z čaju. Zjavne sa tiež dosť nudil. Ani sa mu nečudujem. Ľadové kráľovstvo dnes zapínal už druhý krát.
„To by bolo super!" poznamnela som hľadiac na čiernych a bielych panáčikov a uvažujúc, ako porazím svojho nevlastného brata.
„Už aby prestalo snežiť!" prišla k nám aj Biba a nadviazala na tému nenávisť voči typickému zimnému počasiu. Ja osobne som mala sneh rada, veľmi rada, len som skrátka nemala čo robiť. Keby som bola doma a vonku by bola snehová kalamita, určite by sme sa s babami šli jašiť a guľovať a sácať sa do závejov a potom by sme Peťu museli ťahať z nejakej šlamastiky, pretože by určite zaútočila na nejakého cudzieho pekného chlapca a Danka by pravdepodobne čosi stratila ako to má vo zvyku a všetky štyri by sme asi chytili zápať plúc. A s mamou by sme určite hľadali na internete nejaký návod na kreatívne nízkorozpočtové kŕmidlo pre úbohé zmrznuté sýkorky a potom by sme ho aj tak nevdeli pripevniť na parapet zvonku. Smutne som pokrčila nosom. Ktovie ako sa má mama. Jasné, esemeskujeme si ako šialené a bola vonku aj so svojim Milanom, aj keď stále nechce priznať, že je to jej frajer. Páni, poriadne blbé, že aj mama má frajera a ja nie. Vyhodila som posledného Adriánovho panáčika a on sa s fučaním zvalil na stoličku.
„Dnes chcem na obed pizzu!" vyhlásila Lívia keď sa zjavila pri stole. Podala mi dve modré gumičky a požiadala ma o vrkoč aký má Elza. Posadila sa mi na kolená a nechala ma útrpne rozmýšlať ako z jej zlatožltých lokní spravím účes hodný ľadovej kráľovnej.
„Dobre," pokývala Biba hlavou a jej vlastné blond vlasy jej skĺzli cez rameno. „A akú?"
Lívia sa zamyslela nakláňajúc hlavu nabok, čo nebola ideálna pozícia pre pletenie vrkoča. „So šunkou. A s kukuricou. A so slaninkou. A možno s hráškom." vymenovávala, akoby mala žalúdok väčší ako šteniatko čivavi.
„S hráškom?" zamračil sa oco.
„Hrášok sa na pizzu nedáva!" zamrmlal Adrián. Pozrela som sa na Líviu sediacu na mojich kolenách a vzala som medzi prsty ďalší pramienok jej vlasov s obrovskou snahou o priberanný vrkoč cez stred hlavy, usmievajúc sa sama pre seba. Ja som bola ocovou obyčajnou bratislavskou dcérou z prvého manželstva. Adrián bol Bibiným prvorodeným synom s blond ofinou padajúcou do čela a ich gény sa spájali do toho malého hyperaktívneho stvorenia mrviaceho sa na mojich kolenách.
„Ale ja na ňu chcem hrášok!" trvala na svojom.
„Dobre, tak bude hrášok!" pokývala Biba rezignovane hlavou a zamávala na našu čašníčku aj so svojou neobvyklou požiadavkou.
„Ale ja nechcem hrášok!" oponoval Adrián.
„Veď na polke bude a na polke nebude!" upokojoval ho oco. Počas tejto drobnej strukovinovej hádky mi do oka padol Maroš sediaci vzadu pri jednom zo stolov spolu s Dan a s kópiou Eda Sheerana. Možno by poobede zašiel von. Predstavila som si ako ho ja, malé dievča, volám na vychádzku zasneženou krajinou a zahanbila som sa. Ale na druhej strane, možno tiež nemá čo robiť. Viem, že Gabi, Hann a aj líška Eliza včera odišli, pretože ma Gabi srdcervúco vyobjímala na rozlúčku. Vraj mali rezervovaný pobyť až do pondelka, ale pochybujú, že dovtedy otvoria ešte nejaké kurzy a že vonku to už aj tak vyzerá dosť nebezpečne pre jazdu autom tak to nebudú riskovať ešte o niekoľko dní dlhšie. Potom pohodila svojimi dlhočiznými odfarbenými vlasmi a zapla si bielu bundu až po krk.
„Auf Wiedersehen!" zamávala mi od dverí a zmizla. Oprela som sa lakťom o stôl a podoprela som si hlavu, sledujúc jediného človeka v okolí, ktorý hovorí mojim jazykom a zároveň nie sme príbuzní.
„Nevyzerá to dobre!" poznamenal oco a pozrel von oknom s urtarosteným výrazom v očiach.
„Je to len sneh!" ubezpečila som ho a prižmúrenými očmai.
„Myslím, že to nebude až také zlé. Veď o necelé tri dni odchádzame." poznamenala Biba a mňa trochu pichlo pri srdci. Znova som hodila očkom po Marošovi ako niečo odpovedá Dan a uvedomila som si, že už ho nikdy neuvidím. Možno by som si mohla vypýtať facebook. Alebo číslo. Znova ma obliala vlna rozpačitosti pri predstave ako z neho ťahám číslo. Ale zase som si dodala odvahy, pretože som si vypýtala číslo aj od Šárky a s tou si denne napíšem niekoľko správ. Tmavovlasá čašníčka nám s prekvapeným pohľadom priniesla pizzu, ktorá bola naozaj sčasti posypaná zeleným hrachom a neisto sa dívala do svojich poznámok, akoby nevedela, či to fakt napísala a dala pripraviť. Oco ju po nemecky ubezpečil, že je to celkom v poriadku a na dôvažok ukázal na svoju najmladšiu dcéru, ktorá si už lovila jeden horúci trojuholník so štedrou dávkou zelených gulôčok.
„Fúkaj si!" varovala ju Biba decentne ukrajujúc z jedného trojuholníku ani za mak poznačeného hrachom. Pridala som sa k všeobecnému jedeniu a s každým sústom som si pridávala odvahu. O tri dni odchádzam a určite nechcem prežiť sedemdesiat dva hodín v prítomnosti svojej rodiny. Síce sme s Bibou uzmierené a Lívia je super, ale na ďalší deň pri kartách a šachu fakt nemám. Navyše, ešte stále neviem, či je Maroš zadaný a ak to nezistím, tak ma Baša rozdupe na prach a Danka ten prach bezcitne rozfúkne po okolí.

★★★

„Čau, nejdeš von?" posadila som sa na jeden studený schod nedočkavo očakávajúc odpoveď. Sivomodrý korálik za odvahu. Povedala som si, že ak sa spýtam, tak budem maximálne vyzerať ako taká otravná idiotka, ale ak sa nespýtam tak budem vážne odkázaná na Líviu a to sa mi nechcelo. Ďalšie Ľadové kráľovstvo už neprežijem. Maroš odtrhol svoj pohľad od tabletu a venoval mi úškrn.
„Už som si myslel, že sa ani nespýtaš!" Vyskočil na nohy a potiahol ma za ruku hore, ťahajúc ma smerom k mojej izbe. „Počkaj...čo robíš?" prekvapene som zažmurkala stojac pred dverami a hľadala som kľúče vo vrecku teplákov.
„Idem ťa počkať." zatvoril za mnou a bez najmenších rozpakov sa hodil na moju rozhádzanú posteľ s tmavomodrými prikrývkami. Lakťom odsunul moje pyžamo a jednou rukou si podložil hlavu. Úplne prirodzene, akoby celé dni nerobil nič iné len vylihoval v mojej posteli.
„Môžeš toto ako inštruktor robiť?" vzala som si zo stoličky legíny a skontrolovala som, či už sú uschnuté. Hoci boli zvrchu nepremokavé, pot sali ako divé.
„Už tri dni ma neplatia. Nemôžu nič urobiť, dokonca ani v prípade, že by si sa šla sťažovať na obťažovanie." víťazoslávne na mňa žmurkol a palcom roloval obrazovku.
„A kebyže to spravím?" opýtala som sa spoza dverí kúpeľne. Aj keď ma nemohol vidieť, pri vyzliekaní nohavíc som sa cítila, akoby som stála priamo pred ním. Líca mi horeli a v duchu som si nadávala do trapiek.
„A spravíš?" opýtal sa posmešne z izby.
„Samozrejme!" zasmiala som sa a znova som si natiahla džínsy, zastrkávajúc si ich okraje do hrubých sivých ponožiek. Netúžim po tom, dotknúť sa chodidlami ani jedinej vločky.
„Máš oveľa lepšiu wifi ako ja! Budem chodiť hrávať k tebe!" informoval ma so smiechom. Vyšla som z kúpeľne a na tričko som si obliekla košelu a následne aj sveter.
„Si ako cibula!" poznamenal s úškrnom.
„Prestaň!" capla som ho rukavicami a zachichotala som sa. Zistila som, že ak nepoviem viac ako päť slov tak je malá pravdepodobnosť strápniť sa. Teda, menšia. Aspoň nebľabocem ako inokedy. Zapla som si bundu až po krk a zastrčila som si okraje rukavíc do rukávov. Mala som na sebe aspoň jedenásť vrstiev a bola som pripravená čeliť počasiu aj tomuto chalanovi. Ak ma hodí do snehu, som pripravená!
„Zabudla si na šál!" spod chrbta si vytiahol zhužvanú guču a podal mi ju.
„To si spravil naschvál!" zavrčala som, stiahla som si doteraz dokonale zastrčené rukavice a rozopla som si bundu druhou rukou si omotávajúc šál okolo krku.
„Samozrejme a čo si si myslela?!" zasmial sa. Prešla som do chodby a pustila som sa do šnurovania čižiem. Boli skvelé a trvalo mi dosť dlho, než som si ich od mami vyžobrala, takže som sa snažila, aby sa do nich nedostal žiaden sneh. Ani troška.
„Nemáš čiapku!" pripomenul mi v chodbe, keď si našuchol červené papuče. Bola fuška obúvať si čižmy, keď som sa sotva hýbala.
„Ja viem!" už som ho vystrkávala z izby pripravená podpichovať ho rovnako ako on mňa. Zbehli sme po schodisku o poschodie nižšie a Maroš vylovil z vrecka teplákov kľúčik od izby.
„Vítam ťa v mojom prechodnom bydlisku. Aj by som ti povedal, aby si si ten bordel nevšímala, ale je to nemožné!" priznal úprimne. Celú podlahu pokrývali kopy mikín a nohavíc, zjavne roztridené podľa nejakej zvláštnej schémy, ktorú som ja nepoznala.
„Bordelár!" pokrútila som hlavou, v duchu sa tešiac z toho, že moja taktika pod päť slov naozaj funguje. Prevliekol si cez hlavu sveter a mne sa na moment naskytol pohľad na jeho ploché brucho. So sklamaním som zistila, že sa na ňom nenachádzajú žiadne tehličky, no aj tak som sa uškrnula. Peťa by ho už dávno vyzliekala a ja som sa naopak obávala o to, či bude mať dosť vrstiev a nezmrzne. Po toľkých dňoch s Líviou som zjavne nadobudla materinské city.
„Pokojne sa dívaj, príjmam aj obdivné vzdychy." ušknul sa zaregistrujúc môj pohľad a obliekol si mikinu. Uhladil si rozstrapatené vlasy a načiahol sa po bunde.
„Meriam ti čas!" povedala som namiesto skrývania zahanbenia.
„Trvá mi to sedemkrát kratšie ako tebe!" vopchal si rukavice do vrecka a natiahol mi bordovú čiapku, čím sa môj svet ponoril do tmy. Napravila som si ju na správne miesto a s otázkou v očiach som sa naňho zahľadela.
„Keby ti toto zmrzlo!" poťukal mi prstom po čele, čo bolo viac ako nepríjemné „Nebola by s tebou žiadna rozumná reč!" jemne ma vytisol z izby a zamkol za sebou dvere.