Príliš Veľa Snehu

13.

Ďalšie ráno pri raňajkách som sedela ako na ihlách s napätím, či sa dnes otvárajú kurzy. Nedokázala som si to zistiť sama, pretože okrem Guten Tag som z nemčiny stále neovládala ani slovo a tak som musela čakať na oca, alebo na Bibu. Poobzerala som sa po ľuďoch v jedálni a nádej začala ustupovať. Pri pohľade z mojej izby som síce videla obrovské páperové vločky vznášajúce sa k zemi, no dúfala som, že to je len sneh padajúci z podobločnice okna z poschodia nadomnou a nie tá fujavica, ktorá trvá už druhý deň. Netušila som, čo mám celý jeden deň robiť bez toho, aby som si oblula lyžiarky, alebo topánky na snowboard, tak fakt neviem, čo budem robiť ďalšie štyri dni, ak sa Perinbaba rýchlo nespamätá a okamžite neprestane. Páni, ešte štyri dni!
„Takže dnes zase nič!" vzdychol si oco, keď si sadol k svojej rannej káve a Biba nespokojne pokrčila nosom. Vedela som, že sa chcela prihlásiť na zoskoky na lyžiach, čo je podľa mňa veľmi nebezpečné a tiež nevhodné vzhľadom na to, že je štyridsitanička a matka dvoch nedospelých detí. Nespokojne som zafučala a podoprela som si bradu dlaňou, bubnujúc si prstami po líci.
Čo. Mám. Dopekla. Celý. Deň. Robiť?! Ách, škoda, že tu nie je Šárka! Pozrela som sa na svojich súrodencov a na počudovanie ich to nijak neznepokojilo. Ani trochu to s nimi nepohlo!
„Čo budeš dnes robiť?" opýtala sa Biba so záujmom, akoby som nebodaj mohla robiť niečo zaujímavé, napríklad to čo včera (nič) a nabodla si na vidličku kúsok vajíčka.
„Ešte neviem," pokrčila som plecami.
„Nechceš so mnou ísť o bazéna? Baby z Linzu dnes odchádzajú a hodila by sa mi spoločnosť!" prežúvala s úsmevom. Znelo to, akoby som bola druhá možnosť po babách z Linzu takže som najskôr zmraštila obočie, aby si to uvedomila a potom som povedala pravdu.
„Vieš, veľmi rada by som šla, ale nemám tu plavky!" Neuvedomila si to a s úsmevom pokračovala
„Ale veď ti požičiam! Mám tu dvoje a tie jedny sú mi aj tak trochu tesné, takže pre teba budú akurát!" nonšalantne zatočila vidličkou vo vzduchu a ja som zaškrípala zubami za to, že som použila slovné spojenie „veľmi rada by som šla". To, že som minimálne o dvanásť centimetrov menšia a tiež aspoň o pátnásť kíl ľahšia ju zjavne vôbec netrápilo. Pozrela som sa na oca, nech to zverstvo spôsobené predstieranou láskou okamžite zastaví, no on sa len usmial a prikývol očami mi naznačujúc, že mám byť totálne nadšená.
„To by bolo od teba...veľmi milé! Ďakujem!" precedila som cez stŕpnutý úsmev a odolala som pokušeniu obúchať si hlavu o stôl.

Do spŕch pred bazénom som šla ako nemotorná hus v o číslo menších žabkách (požičaných) a v o dve čísla väčších plavkách (taktiež požičaných) no snažila som sa tváriť celkom prirozdene. Lívia vedľa mňa spokojne hopkala s molitanovým plavákom pod pažou a nechala na seba dopadlať kvapky studenej vody. Ja som sa naopak snažila uskakovať spod mrazivého dotyku a tiež som prosila, vlastne som silou svojej vôle nútila, plavky aby zostali na svojom mieste. Vždy som bola drobná, nie ako nejaký trpaslík, ale len tak normálne dievčensky a mama vždy smeje, že mi až do dvadsaťpäťky nikto nepredá pivo bez občianskeho, pretože u nej to tak bolo tiež. Vlastne som celkom ako ona. Aspoň vzhľadom. A hoci Peťa hovorí že čo je malé to je zlaté (zlaté, nie sexi, dokelu!), má to istú nevýhodu a to požičiavanie oblečenia od vyšších osôb. Samozrejme, vo frajerovom tričku namiesto pyžama by som možno bola zlatá, ale v bikinách od macochy som vyzerala ako také malé nevyvinuté chúdiatko, ktoré nedokáže odhadnúť svoju veľkosť.
„Ukážem ti ako skáčem do vody, hej?" vytešovala sa Lívia a z mokrých blond vláskov jej stekali pramienky vody.
„Jasné," vliezla som do bazéna za Bibou a na moje veľké šťastie som zistila, že voda ma príjemnú teplotu, ktorú môžem označiť ako primerane horúca. Bolo to super upokojujúce po troch dňoch strávených vkuse v mraze. Biba sa na mňa zaškerila a napravila si košíčky tmavomodrých bikýn, oveľa vyplnenejšie, než tie moje.
„To bolo super!" pochválila som Líviu a ona opäť vyliezla von, aby mi mohla predviesť ďalší excelentný skok, i keď som si bola celkom istá, že som niekde videla tabuľku, že je zakázané skákať do vody. Potom sme len tak v tichu sedeli, striedavo sa usmievajúc na tú malú princeznú, ktorá sa snažila zaujať našu pozornosť.
„Viem, že so mnou nechceš tráviť čas." povedala odrazu Biba a mnou takmer myklo.
„To nie je pravda!" povedala som namiesto „Odkiaľ to vieš?!" ako som pôvodne chcela.
„Ale je," smutne na mňa pozrela a potom pokračovala „ale nehnevám sa na teba!" ubezpečila ma rýchlo, keď uvidela môj výraz tváre.
„Tiež som s druhým mužom svojej mami príliš nevychádzala," pokrčila plecami a rozvýrila vodu okolo seba. Prekvapene som na ňu zažmurkala a ona pokračovala
„Presne viem ako sa cítiš! Nevieš o čom sa máš so mnou rozprávať a pritom...." ak povie, že by sme mohli byť kamarátky tak sa postavím a odídem. „pritom by sme mohli pretrkotať celé hodiny! Ja nemám potrebu ťa vychovávať, predsa nechcem nahradiť tvoju mamu! Rozumieš mi? Veď som tiež len človek! Bože a tie tvoje pohľady, ako by si si najradšej obúchala hlavu o stenu, keď pri obede poviem niečo detinské!" rozpačito sa zachichotala a ja som vybuchla do smiechu. Presne viem, ktoré pohľady myslí.
„Ale pochop, si prvá sedemnásťročná dcéra, ktorú mám!" ohradila sa s úškrnom
„Páni, až v tom veku bude Lívia!" pozrela sa na svoju dcéru, ktorá sa potápala pod vodu, jednou rukou sa bezpečne pridŕžajúc plávacej dosky.
„A chcem vedieť čo ťa trápi a na čo myslíš a s kým chodíš a aké sú tvoje kamošky a..." nadýchla sa, že bude pokračovať, no prerušila som ju.
„Si super Biba." vydýchla som a venovala som jej hanblivý úsmev. Cítila som sa čudne, no akosi....zvláštne dobre. Akoby sa plot medzi nami znížil. Keď povedala, že nechce nahradiť moju mamu, všetko napätie zo mňa opadlo.
„Snažím sa!" uškrnula sa a ja som jej úškrn opätovala.
„Ja viem." povedala som s očami upretými na Líviu ako čosi zanietene rozpráva staršiemu manželskému páru. Bola som si celkom istá, že jej nerozumejú ani slovo, no toto bol príliš trápny a zároveň príliš skvelý okamih na to, aby som sa na Bibu fakt pozrela.
„Môžeme byť kamošky!" navrhla som po chvílľe s obrovským duševným premáhaním.
„To by bolo skvelé!" vydýchla si a potom sa šiblasky zaškerila „A keď už sme kamošky, mohla by si mi povedať o tom svojom frajerovi. Smiem vedieť niečo čo nevie oco, či nie?" Trochu pobavene som prevrátila očami. Eštelen som ju prijala do rodiny, už by chela vedieť moje špinavé tajomstvá.
„No....nie je tak celkom môj frajer...ale mohol by byť!" začala som trochu rozpačito. „Volá sa Jaro s chodí do toho istého ročníku ako ja...." myslím že sme takto v horúcej vode presedeli aspoň tri hodiny. Dozvedela som sa, ako sa s ocom zoznámili a ako strašne neznáša, keď necháva po celom dome hrnčeky a ako vždy stráca kľúče (jedna z čŕt na ktoré sa vždy sťažovala aj mama) a ako si jej kamoška Nina vzala akéhosi španielskeho zajačika a tiež sme riešili aké šaty chcem na stužkovú, hoci ju budem mať až o trištvrte roka a pomedzi to všetko sme sa strašne veľa smiali a sledovali Líviu a ja som sa cítila tak skvele, ako ešte nikdy, keď som bola so svojou macochou, ktorá zrejme vôbec nebola taká zlá ako macocha z Popolušky a ani ako tá zo Snehulienky. Predpokladám, že nepožiada žiadneho poľovníka, aby jej priniesol moje srdce vo vyrezávanej skrinke. Určite sme vyzerali ako naozajstná mama s dcérou a mne prišlo ľúto, že tu nie je moja pravá mama a aj som sa jej s tým zdôverila, no Biba ma surovo neutopila ako som predpokladala, len poznamenala, že by sme si niekedy mohli spraviť výlet aj s mamou, že možno aj z nich budú kamošky.
„O tom dosť pochybujem. Vzala si si jej manžela!" pripomenula som jej skepticky a obe sme opäť vybuchli do smiechu, hoci z môjho pohľadu to bola skôr tragická skutočnosť. Keď sme vyšli z wellnessu zababušené v županoch, stretli sme už spomínaného bývalého aj aktuálneho manžela a jeho syna ako sa chystajú vojsť do pánskych šatní. Obe sme držali Líviu za ruku a ona sa medzi nami húpla nahlas sa sťažujúc, že sa jej mokré ruky šmýkajú.
„Je tá voda nebodaj zázračná?!" zamračil sa oco nechápavo do našich čerstvo spriateľených tvárí. Adrián prevrátil oči v štýle „môj otec je najtrápnejší na svete". Všetky tri sme ho obišli s rovnakým pohľadom a stratili sme sa v hoteli.