Príliš Veľa Snehu

20.

Celý deň bol veľmi, veľmi bláznivý. Jednostaj niekto z nás odbiehal s mojim mobilom hore na povalu, aby zatelefonoval mame ohľadom niečoho, na čo si Biba spomenula. Väčšinou som to bola ja, alebo predtým spomínaná blonďavá aktérka, no niekoľkokrát si schodisko vyšliapal aj oco a raz dokonca Adrián, ktorý mame sprisahanecky prezradil, kde sú skryté jeho drobné darčeky. Mama mi počas telefonátov niekoľkokrát pripomenula, že mojim vianočným darčekom od nej bude kredit a tiež si overovala informácie zo zoznamu, ktorý si vraj napísala. Na moje prekvapenie vôbec neznela panovačne ani nervózne, ako by som očakávala od ženy, ktorá sa má postarať o domácnosť druhej manželky jej bývalého. Brala to naozaj v pohode. Viem to- cítila som to z jej hlasu. Bola hlavne rada, že sa dostaneme domov a na ostatných okolnostiach jej nezáležalo. Maroš sa už ani nedivil, keď si ktokoľvek z našej rodiny prišiel vypýtať jeho kľúče a odovzdane sa podieľal na všetkom k čomu bol situáciou donútený. Toto všetko sa pravdaže dialo poza chrbát mojej malej sestry, ktorá sa stále trápila tým, čo by sa stalo, keby ju Ježiško nenašiel. Zatiaľ to bolo jednoduché, pretože vo všeobecnom chaose bolo dosť ľahké vytratiť sa, hlavne, keď sa stále zabávala so svojou rakúskou kamarátkou, ktorá jej ešte stále nerozumela. Odhadzovala som kopy snehu s elánom hodným človeka hrajúceho v reklame na záhradné vybavenie a vôbec som sa nestarala o také veci, ako je balenie, alebo uvažovanie, čo sa stane, ak sa predsalen nedostaneme domov. Odmietala som pripustiť túto alternatívu.
„A čo vlastne budeš robiť ty?" opýtala som sa svojho spoločníka.
„Neviem. Skúsim sa nejako dostať na Oravu. Mám tam tuším strýka a tetu a nejakú ďalšiu rodinu." pokrčil Maroš plecami. Bolo na ňom vidieť, že daná téma sa mu nechce rozoberať, pretože by vo mne mohla vzbudiť ľútosť, čo sa aj stalo, ale snažila som sa to nedať najavo.
„A ako sa tam chceš dostať?" vyzvedala som.
„Leo sa tiež pokúsi dostať domov takže sa nastrkám k nemu do auta. Myslím, že s tým nebude mať problém." zamračil sa, pretože odvalil zo zamrznutej kopy oveľa menej snehu ako chcel. Na moment som sa zamyslela nad tým, kto je asi Leo, ale pravdepodobne tým myslel Eda Sheerana.
„Aha...a čo na to vaši?" zaujímalo ma to. Ak nechcel, aby mi ho bolo ľúto, tak bolo neskoro. Stokrát mohol byť nezávyslým  zábavným, sympatickým, milým a pekným snowboardistom, ale bolo vidieť, že odlúčenie od rodiny ho neteší.
„Volal som s ocom. Nie je ktovieako nadšený...ale asi im to nevadí, veď sa aj tak dostanem domov skôr, akoby som tu mal počkať až do skončenia tejto pohromy." venoval mi pohľad.
„Myslím, že keby nebolo Biby, tak by sa to tu ani nepohlo a všetci by iba čakali na zázrak!" uškrnul sa.
„Hej," tiež som sa uškrnula „tá jej impulzívnosť!" vyhľadala som ju medzi ľuďmi s náčiním, ako práve čosi prikazuje manželskému páru, čo je spolu už príliš dlho. Onedlho sa k nám prirútila naťahujúc bez jediného slova ruku. Maroš jej so vzdychom podal služobné kľúče a ona sa opäť vrátila k páru, ktorý sa onedlho aj s kľúčami stratil v hoteli.
„Dúfam, že sa mi do večera vrátia, inak nemám kde spať!" zamrmlal pobavene.
„Môžeš u mňa." ponúkla som sa a až potom som si uvedomila, ako hlúpo to znelo. Peťa by sa od smiechu váľala po podlahe.
„Beriem." uškrnul sa. Môj návrh ho očividne nepobúril, ani nevyviedol z miery. Ktovie či mu to hovorievajú aj iné dievčatá. Zaváhala som.
„A ako sa to vyvýja u vás?" pýtal sa na situáciu v Bratislave.
„Ani sa nepýtaj! Celý deň niekto obvoláva mamu a diriguje ju, čo a ako má zajtra urobiť!" mávla som rukou a nabrala som na lopatu sneh.
„Páni, obe tvoje mamy sa dokážu dohodnúť?!" neveril.
„Zázraky sa dejú!" usmiala som sa
„Takže už zajtra budeš pekne doma papkať medovníky a na svojho zlatého inštruktora Maroška zabudneš?" podpichol ma. Odpovedala som mu samoľúbym úsmevom. Keby som povedala niečo nahlas, bola by to garantovaná stupidita.
„To nemyslíš vážne!" pobúrene pustil rýľ na zem a dal si ruky v bok. „A ja som si myslel, že hneď ako v novom semestri nastúpim do Blavy na výšku, tak budem mať peknú závideniahodnú priateľku priamo v hlavnom meste!" Premáhala som sa, aby som nedala najavo, ako ma jeho akože nedbalé komplimenty tešia a analyzovala som aký typ priateľky myslí.
„Neboj sa, budeš." povedala som po chvíľke a prinútila som sa zostať pri technike piatich slov, aby som zase nepovedala niečo hlúpe.
„Ty na môj srdcervúci monológ odpovieš len 'budeš'?!" naoko pobúrene zalapal po dychu. Pozrela som mu do predstierane nahnevanej tváre. Hej, ešte stále bol dosť pekný, aby hral v reklame na Jägermeistera.
„To som nepovedala!" bránila som sa.
„Ale áno! Ach, netušil som, že si taká bezcitná!" povedal ranene , premáhajúc úškrn.
„Mal by si byť herec, nie psychológ." poznamenala som.
„Však?!" zasmial sa akoby sa nesnažil vyvolať žiadnu pohromu a pokračoval v neúnavnom mlátení do stvrdnutej snehovej pokrievky.