Príliš Veľa Snehu

3.

„Pripravení?" otočil sa na nás oco, než vyštartoval spred bytovky v ktorej bývam s mamou. Pred odchodom som ju poriadne vyobjímala a ona mi nezabudla povedať, aby som sa nepolámala a aby som jej volala. Momentálne som sedela na pravom zadnom sedadle, civela som na zátylok ocovej ženy a cítila som sa mizerne.
„Áno!" zahučali jedenásť ročný Aďo a jeho sedem ročná sestra Lívia naraz.
Nie. Moja nálada sa po ich nadšenom výkriku ešte zhoršila a nad hlavou sa mi usadili tmavé mračná.
„Táni?" oco sa na mňa otočil a venoval mi úsmev. V jeho tvári bolo vidieť potešenie, že idem s nimi.
„Jasné!" pokúsila som sa o nadšený tón a potlačila som nutkanie vytrhať si všetky vlasy.
„Tak super! Ďalšia zastávka...zasnežené svahy!" zaujúkala Bibiana a oco vyštartoval. Tlmene som si vzdychla, čelom som sa oprela o studené sklo a okolitú krajinu som nechala skrytú za mojimi zatvorenými viečkami. Aj napriek neustálemu kecaniu mojich nevlastných súrodencov som onedlho zaspala a zobudila som sa až na jednej rakúskej pumpe, keď sa Lívia nemotorne vymotávala z detskej sedačky a trafila ma bezpečnostným pásom, ktorý sotva odopla. Sykla som od bolesti, pošúchala som si boľavé miesto na odhalenom predlaktí a vystúpila som z auta. Viezli sme sa ešte len tri hodiny a ja som mala pocit, že sme museli byť minimálne v Luxembursku a nie len v susednej krajine, vzdialenej od môjho bydliska sotva niekoľko desiatok kilometrov. Vystúpila som z auta a rýchlo som si navliekla kabát. Na vécku sa tlačilo minimálne osem ďalších žien- štyridsitaničky v softshelových bundách a farebných legínach sa rozprávali po nemecky a ja som zaváhala, či bol dobrý nápad ísť do krajiny, kde sa rozpráva jazykom z ktorého neovládam ani jedno jediné slovo. A to mám za to, že som tak strašne bojovala za právo zvoliť si za druhý jazyk španielčinu.
„Všetko okej?" opýtala sa Bibiana, ktorá práve vyšla z kabínky a upútala na seba pozornosť všetkých žian svojou slovenčinou. Normálne som na nich videla, ako žiarlia na jej vysokú štíhlu postavu, krásne strieborné snehule a kabát s kožušinovým golierikom. A tiež jej dlhé, prirodzené svetlé vlasy stiahnuté do copu trčiaceho spod čiapky. Zašomrala som súhlas a stratila som sa za bielymi dverami. Cesta trvala ešte asi dve a pol hodiny a ja som sa zatiaľ takmer zbláznila. Za oknom sa mihali dlhočizné, ťažko čitateľné rakúske názvy miest a dedín, ktoré sa Adrián snažil prečítať a oco ho zakaždým trpezlivo opravil. Lívia sa vytešovala nad každým snehuliakom a neustále sa ponad mňa nakláňala, aby lepšie videla. Všetci vyzerali ako jedna veľká šťastná rodina, len ja som bola ten sedemnásť ročný votrelec, čo za celú cestu nepovedal iného slova než áno a nie, no akoby si to nikto iný nevšimol. Lívia mi občas niečo povedala, no nevyžadujúc odpoveď sa otočila na niekoho iného a spokojne pokračovala v táraní. Modlila som sa, aby som sa nervovo nezrútila z toľkej radosti, čo sa koncentrovala v celom aute.
„Ešte táto zákruta..." začal otec natešene a trhol volantom doľava, čo bolo nesmierne nebezpečné a ešte aj hlúpe, no u jeho detí, s výnimkou mňa, to vyvolalo smiech. Cez čelné sklo sme mali dokonalý výhľad na obrovský, absolútne mega úžasne vyzerajúci hotel, celý obložený drevom so zasneženými jedľami a kopou áut s bielymi čiapočkami parkujúcimi rovno pod ním. Vyrazilo mi to dych. Normálne som cítila teplo sálajúce z veľkého kamenného krbu vnútri v hale (takéto hotely predsa mávajú krb, či nie?) a nohy, ako sa mi zabárajú do mäkkého červeného koberca vedľa postele s dreveným rámom. Lívia natešene zaujúkala, hoci podľa môjho názoru vôbec netušila čo sa tu deje, nevediac, ako veľmi sa bude biť s lyžami a ako veľmi nepríjemné je, keď vám do nohavíc vlezie sneh.
„A budem mať sám izbu?" opýtal sa Aďo so žiariacmi očami.
„Nie, budeš mať izbu s Líviou. Len Táňa bude mať svoju vlastnú izbu." Bibiana mi venovala chápavý pohľad a ja som ju za to začala nenávidieť ešte viac. Stále mi nedala možnosť povedať na ňu niečo naozaj zlé, aj keď by som veľmi chcela.
„Nevymeníš si ju?!" zaúpel Adrián zazerajúc na svoju malú sestru, ktorá si jeho hnev ani nevšimla a začala si pospevovať pesničku z Ľadového kráľovstva. Z množstva informácií, ktoré mi jej sedemročný mozog zdelil som sa dozvedela aj to, že to je jej obľúbená rozprávka, že ju má na dévedéčku a že si ju spolu musíme pozrieť, čo bol ďalší z dôvodov, prečo sa mi chcelo zomrieť. Nemohli byť na mňa skrátka hnusní a zlí?! Prečo sa musia správať pekne, keď ich chcem neznášať?!
„Hm...." akože som sa zamyslela a v Aďových očiach sa zaleskla nádej. „Nie!" zatvárila som sa povznesene a oco s Bibiánou vybuchli do smiechu.
„Choď nás prihlásiť a ja zatiaľ vytiahnem kufre," oco žmurkol Bibu, ktorá už aj s kabelkou vyliezala s auta a otočil sa na nás. „Tak čo na to hovoríte?" povedal a prečítal celý názov lyžiarskeho strediska. Zaregistrovala som niekoľko š...ale mohli to byť aj sh, alebo sch a tiež nejaké ie a ei. Tí Rakušáci mali parádne čudný jazyk, kto sa v ňom mal vyznať?! „Paráda!" Aďo zaboxoval pesťami vo vzduchu a Lívia sa zachichotala.
„A čo ty, mačiatko?" pozrel na mňa a mňa pichlo pri srdci. Keď sa naši rozviedli, zakázala som mu hovoriť mi tak, no vždy keď sa mu naskytne príležitosť osloví ma práve touto detskou prezývkou a rozpitve staré rany. Jasné, odvtedy som už prešla prvými krámami, punkovým obdobým, prvou trápnou pusou a puberou, ale aj tak ma to vždy dostane.
„Je to fajn," prikývla som bez náznaku úsmevu, dusiac v sebe všetku radosť ktorú vo mne vyvolávali ľudia s lyžami na pleciach, čo sa chystali na svhy črtajúce sa okolo celého hotela. Biba sa vrátila s hrsťou kartičiek, ktoré sme si mali pripnúť ako hostia na kufre a spoločne sme sa pustili do vyťahovania batožiby a výstroje. Lívia si spokojne skackala vo svojich snehulách s Elsou a Annou, ťahajúc tmavomodrý kufor s motýlikmi, zatiaľ čo ja som sa snažila nezabiť sa na zľadovatelej ceste. Nadýchla som sa čistého vzduchu a zovrela som rúčku kufra, ktorý hrkotal ako o život. Vošla som do vestibulu hotela a sánka mi padla až po leštenú tmavohnedú podlahu.
„Guten Tag," pozdravil muž v hrubom saku a podržal krídlo dverí, aby nezramovalo Bibu a jej veľký brodový kufor so zámkom.
„Aj vám," zašomrala som, hoci som vôbec netušila, čo hovoril. Dúfam, že sa ma nič nepýtal. Otec ma potisol dovnútra a než som sa spamätala z vysokého stropu, stien s kamenným a dreveným obkladom a obrovského krbu v ktorom pukotal oheň, už mi podával kľúče.
„Druhé poschodie!" žmurkol na mňa počas toho, ako som doslova civela do plafónu a obdivovala obrovský luster visiaci priamo nad hromadou kresiel a pohoviek, na ktorých sa rozvaľovali rôzni iný hostia. Viezla som sa výťahom s kopou ľudí čo rozpávali inými jazykmi ako ja. Zachytila som všade prítomnú nemčinu, angličtinu a zopár českých slov, no nedokázala som určiť z ktorých úst vyšli. Izba osemdesiat dva. Čižmy mi vŕzgali na drevenej podlahe a ja som sa snažila splynúť s prostredím. Kde som sa tu vzala? Čo robím v tomto luxusnom úžasnom hoteli so šťastnou rodinou môjho oca?! Otočila som kľúčom v zámke, zatvorila som za sebou dvere a až potom som si prezrela izbu a zalapala som po dychu. Nebola veľká, no bola skvelá. Malá predsieň s botníkom a zrkadlom, veľká posteľ s tmavomodrou prikrývkou, tmavý nábytok a malá kúpeľňa s umývadlom, kde boli kohútiky v tvare ruží. Obraz ako vystrihnutý z Vianočného vydania časopisu o bývaní a ja uprostred toho ako taký obyčajný bratislavský narušiteľ záberu. Vyzliekla som si bundu a zavesila som si ju na háčik. Pozrela som sa na seba do zrkadla v drevenom ráme a upravila som si vlasy rozstrapatené od čiapky. Až potom som sa so zapišťaním hodila na posteľ. Neviem ako to tí rakušáci dokázali, ale voňala po vanilke. Počula som zaklopanie a strhla som sa.
„To som jááá!" zapišťala Biba, akoby sme boli nedajbože kamošky a potichúčky vošla dnu. „Neboj sa, nebudem ťa chodiť otravovať, len som chcela vedieť, či vyhovuje." oprela sa o zárubňu dverí dlhý vrkoč jej skĺzol cez rameno. Ona by do katalógu pasovala oveľa lepšie.
„Hej, vyhovuje," pokrčila som plecom štýlom „keď už nie je nič lepšie, tak postačí" a svoje nadšenie som si nechávala vo vnútri.
„To som rada, chystáme sa na olovrant, tak keby si sa chcela pridať..." pokrčila plecami a pozrela na dvere. Najradšej by som si prekrížila ruky na hrudi a trucovala tu celých sedem dní, ale môj žalúdok by asi začal prostetovať, tak som sa naoko veľmi neochotne postavila a zašomrala som, že okej keď to musí byť. Do večere som sa stihla vybaliť do brutálnej vyrezávanej dvojkrídlovej skrine so zrkadlom na vnútornej strane a stihla som aj dlhú horúcu sprchu spojenú s nekonečným fénovaním, po ktorom mi vlasy ostali ako tmavá slama, takže som si ich celú cestu výťahom uhládzala rukami, akoby to nebodaj pomáhalo. Vyslúžila som si len nechápavé pohľady svojich spolucestujúcich. Prešla som krížom cez halu a zastavila som sa pri rozpise kurzov na zajtra. Aj napriek obrovskému množstvu hostí boli rozpisy takmer prázdne, ak teda nerátam kurzy pre začiatočníkov, kde už svietilo meno mojej nevlastnej sestry.
„That was great!" počula som zarevanie jedného z členov partie, čo sa vovalila do pokojnej haly ako taká veľká voda. Všade okolo nich bol sneh, čo opadal z lyží a snowboardov a všetci sa hurónsky rehotali nedbajúc na ostatných v hale, čo len civeli do rozpisu, prípadne sa rozvaľovali na kanapách pod lustrom.
„Yeah! I love your style Jan!" povedal mladík v čiapke a s okuliarmi ešte stále na očiach a dlaňou capol dievča po ružovej prilbe.
„Ooooh Em! Thank you!" zatiahla takou zlou angličtinou, až by som sa najradšej obesila a striasla si sneh z ryšavých vlasov.
„Vieš akú mám izbu? Obrovskú!" povedala Lívia, ktorá sa odkialsi zjavila. Zjavne si vo svojej malej makovici dala predsavzatie, že som naozaj jej sestra a tak sa tak hodlala správať, hoci nechápem prečo.
„To je super," prikývla som. Nemôžem byť predsa zlá na decko s dvomi vrkočmi a v tričku so snehuliakom.
„To je Olaf!" informovala ma, keď si všimla ako civiem na jej oblečenie. Ja som síce len uvažovala, koľko vecí s témou Frozen ešte uvidím, no aspoň sa sama od seba zase rozkecala a ja som nemusela prežívať trápne ticho.
„Nepostavíme si takého? Stráááášne by som chcela Olafa, čo by sa so mnou hral! Nie ako Aďo!" zamračila sa a pokrčila drobným noštekom ťahajúc ma za ruku do jedálne. Mala silu ako tank a ako tak pozerám, dosť sa tu za tých pár hodín aklimatizovala. Prechádzala sa tu, akoby jej to tu patrilo.
„A neroztopil by sa?" nadhodila som.
„Mal by so sebou ventilátor!" prevrátila očkami a dotiahla ma až k stolu, pri ktorom už sedel oco a o niečom plynulou nemčinou trkotal s čašníkom s parádnou tmavou bradou končiacou až pri snehobielych gombíkoch jeho košele. To mi opäť pripomína aké strašné je prísť do krajiny, kde ľuďom nerozumieť ani pol slova. A tie názvy! Každé slovo tu má aspoň dvanásť písmen!
„Objednal som nám na dnes veľkú pizzu, nevadí?" spýtal sa oco veselo, akoby som bola ešte stále jeho dcérou. Teoreticky som ňou bola, ale už ma tak nemohol nazývať. Teraz bola Lívia, ešte stále rozprávajúca o Olafovi, jeho dieťaťom číslo jedna.
„V pohode," pokrčila som plecami a sama so sebou som uzavrela dohodu, že mu nič obsiažnejšie ako „fajn, dobre a v pohode" nepoviem.
„Zapísala som sa na rýchly zjazd!" pochválila sa Bibiana ešte než sa jej zadok dotkol poťahu na stoličke.
„No Pán Boh ochraňuj všetkých naokolo!" zasmial sa oco a jeho žena ho ťapla po ramene. V žalúdku sa mi spravil ďalší uzol. Ak to takto dokonale a sentimentálne bude vyzerať vždy, tak sa asi zabijem. Naprázdno som prehltla. Musím spraviť všetko pre to, aby som s nimi nemusela tráviť toľko času!

***
Všetci čo to zvládli prečítať až sem: Hoci som pôvodne chcela písať všetky dialógy medzi cuzdincami v angličtine....nebudeme sa tu s tým trápiť! :D Takže som ich (s vínimkou niektorých čo sú úplne easy) proste napísala kurzívou!!! Bude to tak jednoduchšie.
Enjoy :*
Last Unicorn ❤