Príliš Veľa Snehu

11.

„Miluje Ľadové kráľovstvo," preložila som Gregorovi to, čo práve povedala moja nevlastná sestra. Skepticky podvihol obočie. Zrejme sa mu nepozdávalo, že som jej dlhočizný a veľmi rýchly monológ zhrnula jednou vetou, hoci bola veľmi výstižná. Pokýval hlavou a odpovedal jej čosi, čo som si v hlave opäť musela preložiť.
„Vraví, že aj jeho sestra má rada tú rozprávku," pozrela som na Líviu, ktorá sa rozchichotala a čakala som, že dokonca začne skákať radosťou, no našťastie sa to nestalo. Sedeli sme vo vestibule hotela, pretože sme fakticky nemali čo robiť. Ranné kurzy zrušili kvôli tomu, že vonku ešte stále snežilo, čo bolo podľa mňa veľmi prehnané optrenie. Veď je to len sneh! Navyše....sme v horskej chate. Je priam potrebné aby tu v zime poriadne snežilo!
„Povedz mu, že..." Lívia opäť spustila dlhočizný monológ a ja som si vzdychla a zakryla som jej ústa rukou.
„Nechcete si zahrať karty?" z vrecka na mikine som vytiahla balíček sedmy. Znelo to iracionálne. Ona sama nechápala mnohé hry a vysvetliť Gregorovi pravidlá lámavou angličtinou by bolo nad moje sily.
„Zahrajte si vežu." poradila som jej, keď drobnými rúčkami vytiahla všetky karty z krabičky. Bola to jedna z hier, ktoré rada hrávala s ocom. V zásade to bolo stavanie vežičky z kariet až dokým nespadla a napriek jej miniatúrnym nemotorným prstíkom jej to išlo skvele. Dokázala sa dostať až na štvrté poschodie zatiaľ čo ja s Aďom sme zosmolili ledva jednu vežičku.
„Dobre," prikývla až jej nadskočili vlasy a pustila sa do stavania. Vzdychla som si a s mobilom som sa pobrala do jedálne, ktorá bola momenálne prázdna. Chcela som zavolať mame a možno aj Danke, ale pohľad von oknom ma nadobro priklincoval. Za veľkými oknami nebolo vidieť vôbec nič. Nič. Absolútne nič. Len belobu, v ktorej sa na dve či tri sekundy zjavovali záblesky vonkajšišeho sveta, skrytého pod bielou prikrívkou ničoho. Otočila som sa tomu výjavu chrbtom a vytočila som mamine číslo. Zdvihla to až po siedmych zazvoneniach.
„Úch, ahoj!" zafučala a ja som aj na diaľku vedela, že sa nadrapuje s niečim ťažkým. Možno aj s niečim, čo vážilo viac ako ona.
„Mami? Ahoj. Prosím ťa, čo stváraš?" tón môjho hlasu bol možno trochu karhavý, na to že namiesto sedenia v škole a poobedňajšieho upratovania som sa zabávala civením na sneh.
„Bola som kúpiť vianočný stromček, tan starý akosi...opadal." poznamenala.
„Ako mohol opadať, keď bol umelý?" nechápavo som zmraštila obočie, čo ona samozrejme nemohla vedieť. Bolo mi ľúto, že tam s ňou nie som a nebavím sa na jej „šikovnosti".
„To je predsa jedno! Hlavne že teraz máme nový!" odsekla ostro
„A prečo sa ma na to vypytuješ?! Veď mi povedz ako sa máš!" napomenula ma. Dokázala ma vychovávať aj z inej krajiny. Typické!
„Je to super." povedala som jemne, aby to neznelo príliš nadšene. Niežeby naši mali medzi sebou porozvodové rozbroje, ale dokázala som sa vžiť do toho, ako by sa asi mama cítila, keby som jej povedala, že bývam v paláci, jazdím si tu na lyžiach ako kráľovná svahu a môj inštruktor snowboardingu je milý, vždy ochotne ma obskakujúci fešný Slovák.
„Chodím na kurzy snowboardingu." dodala som. Zareagovala presne tak ako som očakávala.
„Preboha! Dúfam, že sa domov vrátiš celá dolámaná!" vyhŕkla vystrašene. Vzdychla som si a chcela som jej ešte niečo povedať. Že bola chyba nechodiť na nemčinu. Že ocova malé dcéra je super zlatá. Niečo také. Ale prerušilo ma cinknutie a jej panický podtón.
„Budem musieť vystupovať. Maj sa slniečko a zase mi zavolaj. Alebo napíš!" dodala dosť nahlas. Super, takže celý autobus/ trolejbus/električka vie o mojom živote. Strčila som mobil do vrecka riflí a šla som si k baru objednať horúcu čokoládu.
„Bitte," žena v stredných rokoch v čiernej zástere mi šálku podala s takým nadšením, že sa divím, že čokoláda v momente neozelenela a nepremenila sa na močiarne bahno. Posadila som sa k jednému z okien a opatrne som pochlipkávala sladkú dobrotu odpisujúc Danke na správy. Samozrejme som jej vytárala aj niečo o Marošovi, samozrejme trochu prikrášlene, aby mi závidela a ona, ako správna kamoška mi zaplnila mobil desiatkami prekvapených, zamilovaných aj drzých smajlíkov, no potom sa musela odpojiť, pretože mali matiku a tú ona veľmi nechápe, takže z nej nechce byť ešte hlúpejšia. Uškrnula som sa a dopriala som si poriadny glg čokolády.
„Čokoláda v tele spúšťa rovnaké mechanizmy, aké pociťujeme pri zaľúbení sa." poznamenal s úškrnom pred niekoľkými sekundami spomínaný chlapec, keď prechádzal okolo mňa. Napriek tomu, že som sa neuveriteľne hmatateľne nudila, nechcela som ho naháňať pre pár zábavne strávených chvíľ, akoby celý môj život závisel len na ňom, tak som sa vrátila k Lívii, ktorá vo vežovaní porážala Gregora.
„Chceš čokoládu?" opýtala som sa a uvažovala som, ako by som ju mohla motivovať, aby sme šli robiť čosi zábavnejšie. Aj keď so sedemročným deckom sa človek priveľmi nezabaví. A chcela som tiež zachrániť Gregora, pretože, aj keď to nijak nedal najavo, trávenie času s mojou sestrou ho veľmi nenadchýňalo.
„Áno, ďakujem!" nadšene si vzala môj poloprázdny hrnček a odpila si. Zostali jej čokoládové fúzy, no ona si to nevšimla a pustila sa do stavania tretieho poschodia kartového hradu.
„Oco?" zastavila som oca, ktorý taktiež mieril do jedálne, asi po rovnakú vec ako ja. Keď sa človek raz napil tejto čokolády, stal sa na nej závislým.
„Hm?" venovaľ mi pohľad.
„Nemôžme sa ísť napríklad....neviem, sánkovať?" nadhodila som. Šárka mi tu pekelne chýbala. Odkedy odišla (čo na tom, že sme tu boli spolu len dva dni) všetko musím robiť s Líviou a to je dosť otrava.
„Myslím, že nie je dobrý nápad, ísť teraz von, keď tak...." zmĺkol a započúval sa do niečoho, čo som ja nedokázala zachytiť. Ignorujúc ma prešiel k stene, na ktorej bol rozpis kurzov -prázdny- a započúval sa. Aj iný hostia sa priblížili k danej stene, všetci sa mračili na malý reproduktor, len ja som stále nechápala o čo tu ide. Obvykle tu celé dni potichu hralo akési rádio a nikomu to nikdy neprekážalo, takže ma zamračení ľudia naokolo vyvádzali z miery. Oco mi venoval znepokojený pohľad.
„Čo sa stalo?" vyzvedala som keď sa uvoľnilo napätie vo vzduchu a všetci sa opäť správali normálne.
„Cez noc má opäť nastať fujavica a zvyšuje sa riziko lavín." podotkol nervózne. Prevrátila som očami a naznačila som mu, či to myslí vážne, veď je to len sneh a že to u nás v Blave hlásia po každých dvoch centimetroch bieleho páperia. Nechápem čo všetci panikárčia, veď to nie je morová epidémia. Je to len sneh!

Poobedie som trávila pozeraním filmov s anglickými titulkami, pretože iné tu Biba ani nemá. Viem že je multilinguálna, ale musí to dávať tak veľmi najavo?! Keď prídem v utorok domov, tak budem hovoriť plynule po anglicky. A budem poznať všetky nemecké frázy pre čašníkov. Namosúrene som vzdychla a vypla som One day. Stráááášne som sa nudila. Dokonca som nemohla ísť ani do wellnessu a to lebo 1/ nemám plavky pretože 2/v lyžiarskom stredisku sa zriedkakedy nachádza bazén. A tiež preto, lebo tam bola aj Biba a Adrián. A asi aj Eliza s Gabi a Hann. Pri všetkých týchto ľuďoch by som sa musela pokúšať o zdvorilostnú konverzáciu a to nemám v potrebe. Vzala som si teda knižku s veľmi ironickým názvom Nech sneží a dlaňou som strčila do dverí vedúcich na schodisko. Samozrejme, mohla som zostať v mojej skvelej vanilkovej posteli, pod prikrývkou, ale po štyroch hodinách som mala ponorkovú chorobu a chcela som byť kdekoľvek inde, len nech už nemusím pozerať na čistučké biele steny a na krásnu drevenú skriňu.
„Ale!" zaškeril sa Maroš, keď som od ľaku nadkočila. Mohlo ma napadnúť, že bude niekde tu, ale aj tak ma to prekvapilo. Vyzerá, že si s každým má čo povedať, tak nechápem, prečo sa zašíva na studenom schodisku.
„Čo ty tu?" posadila som sa o schod vyššie, aby sme sa netlačili tak ako včera. Nemusím hovoriť, že knižku som ani neotvorila. Zhasol tablet a položil si ho vedľa dopitého hrnčeka čokolády.
„Vychutnávam si chvíle, za ktoré mi neplatia!" povedal nahnevane. „Tak gemblím," pokrčil plecami.
„A cítiš sa zamilovane!" naklonila som k nemu jeho vlastný hrnček.
Zasmial sa „Hej, to tiež!" Zamyslene som si ho premerala pohľadom. Áno, ešte stále by mohol hrať v reklame na Jägermeistra.
„Nikdy by som si nepomyslel, že to ako skvelý snowboardový inštruktor poviem," zatváril sa, akože ide povedať to najúžasnejšie vyhlásenia na svete a ja, nehodná, môžem byť šťastná, že som pri tom, no prerušila som ho.
„Ty si tuším trochu narcis, pán budúci skvelý psychológ!" potlačila som úškrn.
„Proste som si vedomý svojich kvalít!" zatiahol namosúrene, že som prerušila jeho epický moment.
„Nikdy som si nemyslel, že to poviem, ale ten sneh ma fakt sere!" Povedal to presne takto.
„Ja mám sneh rada." pokrčila som plecami a ukázala som mu prebal svojej knižky. Odfrkol si a vyšklbol mi ju z rúk, aby si prečítal jej obsah. O pár minút, ktoré som samozrejme strávila nehoráznym civením na každý centimeter jeho osoby (mal chválihodne pásikované fialové ponožky) mi ju opäť podal.
„Romantické príbehy, ktoré sa nikdy nestali ani nestanú. Nereálne situácie, ktoré keby si ich prežila na vlastnej koži, tak by ti neprišli vtipné ako fiktívnym osobám na týchto stranách!" povedal veľmi profesionálnym hlasom. „Ako tvoj psychológ ti radím, aby si sa nezapodievala takýmito totálnymi sračkami a šla robiť niečo zmysluplné!" Pobúrene som naňho zazrela. To že ho neplatia ho asi dosť vytáčalo.
„Zjavne si mal málo čokolády, keď nedokážeš precítiť zamilovaný román." postavila som sa na odchod, dotknuto sa zastávajúc svojej knižky.
„Som chlap," položil si ruku na srdce „ja nedokážem precítiť žiadny román! A inak, zamilovanie sa má podobné neurologické účinky ako šňupanie kokaínu. " S jednou rukou okolo mojich ramien a s druhou ešte stále na srdci. Ktovie prečo, vôbec som nepomyslela na Jara, ale skôr na to, ako ho donútiť, ísť robiť nejakú zmysluplnú činnosť so mnou. Za posledné dva dni som si ho veľmi obľúbila a nemyslím, že to bolo len preto, lebo v okruhu tridsať kilometrov nie je okrem oca a jeho rodiny nikto, kto hovorí rovnakým jazykom. Jednoducho sa mi zdal taký...správne ujetý. Potom sa zohol po svoj tablet, hrnček nechávajúc na schodoch a obaja sme vyšli na chodbu na druhom poschodí.
„Poďme von!" navrhla som, keďže sme sa nebezpečne približovali k dverám mojej izby a mne sa rozhodne nechcelo vracať k tlmočeniu Lívie ani k pozeraniu všetkých existujúcich anglických romantických filmov.
„No, nikto nám to nezakázal," pokrčil plecami, stisol mi rameno a za dozvuku slov, že sa o desať minút vidíme pred vchodom nastúpil do výťahu. Sama pre seba som sa usmiala a rýchlo som sa začala obliekať.