Príliš Veľa Snehu

17.

V pondelok som meškala na raňajky. Zmyslela som si, že sa súrne potrebujem ozmývať, čo bola síce pravda, no nepredpokladala som, že maximálna intenzita hotelového fénu dosahovala stupeň „malilinkatá". Potom ma samozrejme čakalo ešte zdĺhavé rozčesávanie už uschnutých chuchvalcov, počas ktorého som si neustále nadávala, že som si vlasy najskôr neprečesala a až potom nefénovala. No a nakoniec som musela hľadať čistý sveter, pretože počas toho zdĺhavého fénovania mi vlhké vlasy namočili aj kus golieru, ktorý ma nepríjemne chladil na krku. Skrátka....celé zle. Keď som zbehla po schodisku dolu, v jedálni vládlo mŕtvolné ticho. Všetci napäto počúvali akéhosi muža, ktorý stál vpredu pred barovým pultom a čosi rečnil po nemecky. Ani po takom skvelom týždni sa mi tento jazyk nezapáčil a ešte stále mi pripomínal šušlavé chrochtanie. Zlatá španielčina! Pripadala som si, akoby som neskoro prišla na hodinu, takže som sa radšej rýchlo potichu šuchla na svoje miesto medzi Bibou a Líviou a uprela som na toho človeka, čo nahrádzal pána profesora, oči s takou intenzitou, akoby som nedajbože vedela o čom melie. Keď dohovoril -trvalo to tak dlho, že mi z toho cieleného civenia takmer vyschla sietnica- miestnosťou sa rozľahol znepokojený šum. Biba s ocom si vymenili nervózny pohľad.
„Čo sa stalo?" opýtala som sa a vzkypel vo mne nepokoj.
„V noci padla slabá lavína a zasypala príjazdovú cestu, takže sa nedá vyjsť z parkoviska." povedal oco a opäť si s Bibou vymenil pohľad. Pomrvila som sa. Musela som stihnúť Vianoce s mojou mamou!
„Ale veď to nič nie je, odpratať nejaký bordel z cesty, či nie?" povedala som naschváľ zľahčujúcim tónom, no podvedome som tušila, že oco ešte nepovedal celú pravdu.
„Hej, to je pravda. Bolo by to jednoduché, ak by cesta po úbočí kopca, cesta sem do hotela, nebola neprejazdná." povedal pozerajúc pomimo mňa. Vystrašene som vydýchla.
„Chceš tým povedať, že sme tu zostali uväznení?" povedala som to možno o trochu hlasnejšie ako som mala, takže sa na nás otočilo zopár podobne namrzených ľudí. Upokojoval ma len fakt, že mi nerozumejú.
„No...v podstate." vydýchol oco rezignovane. Na moju dramatizáciu bol dávno zvyknutý.
„Čo to znamená?" opýtala sa Lívia a nechápavo a odhrnula si z tváre zlatisté vlasy. Páni...ktovie ako dlho tu budeme trčať. Poobzerala som sa po ostatných. Moja mama pravdepodobne oslávi Vianoce osamote. Vlastne ich asi vôbec neoslávi. Budem jej musieť čo najskôr zavolať, nech k sebe dovlečie Milana alebo babku, inak si to budem vyčítať až do Veľkej Noci. To bol však jeden z menších problémov. Ale kto vysvetlí Lívii, prečo jej Ježiško nič nepriniesol? A čo všetci ľudia naokolo. Prisahala by som, že tá zaneprázdnená platinová žienka práve telefonuje so svojim mužom, že dovolenka s kamoškami sa pretiahla a ich dospievajúci syn a predpubertálna dcéra sa budú musieť postarať o atmosféru. A tamten muž s kvalitne zostrihnutými vlasmi čo sa tak nepokojne hmýri hľadá výhovorku pre svoju ženu, ktorá si myslí, že je na služobnej ceste a on tu zatiaľ zostal uviaznutý so svojou milenkou. Niektorí ľudia v jedálni sa začali čosi vypytovať chlapíka, čo dostal za úlohu vyhlásenie tejto poplašnej správy. Naša rodina však upierala oči na vážne sa tváriacu Líviu, ktorá stále nedostala odpoveď na svoju otázku.
„Že vonku je príliš veľa snehu." vydýchol oco a postavil sa, aby si šiel poklábosiť s úbohým riaditeľom hotela, ktorý bol zasypaný otázkami podobne, ako bola cesta zasypaná snehom.
„A čo budeme teraz robiť?" opýtala som sa s neprítomným pohľadom, veľmi dobre si uvedomujúc, akú mentálnu úroveň tá otázka dosahovala. Biba si vzdychla a podoprela si päsťou bradu.
„Myslím, že budeme čakať, ako sa to vyvinie."

★★★

„Je to zlé." povedal Maroš keď sa cez dvere vtisol do mojej izby. Chcela som sa ísť pozrieť, či nie je na schodisku, no len čo som odomkla, bez zaklopania vtrhol dnu.
„Ako to myslíš zlé?" nechápala som. Samozrejme, bolo to celé veľmi, veľmi nafigu, pretože moja mama bude na Vinoce sama a s kamoškami sa nestretneme ešte skoro ráno, aby sme si vymenili darčeky, nehovoriac o babke a dedkovi, ktorým neprídem doniesť šalát ako to robím každý rok odkedy si pamätám. Oco s Bibou a ich zlatíčka nebudú mať nádherné Vianoce okolo zlatistého stromčeka, ktorý by moju malú sestru zabavil na celý deň a s Aďom si nepozrú ani jednu rozprávku. Lívia sa pravdepodobne dozvie, že to nie je Ježiško, kto jej doniesol obrovskú bábiku Elzy, o ktorej mi Biba hovorila, pretože ak by to bol on, priniesol by ju priamo sem, do hotela. Vôbec som si však nevedela predstaviť, čo asi prežíva Maroš. Okrem toho, že kvôli práci inštruktora prišiel o Vinoce so svojimi blízkymi, prišiel ešte aj o zamestnanie a to kvôli dôvodu, ktorý nemohol nijako ovplyvniť. Kvôli počasiu. Napriek tomu, že človek dokázal doletieť do vesmíru a transplantovať srdce, nemal schopnosť ovplyvniť túto sféru. Maroš bol na tom značne horšie ako ja.
„Tento rok sa vôbec nedostanem domov." zamrmlal nešťastne a hodil sa na moju tmavomodrú posteľ.
„Ach...to je mi ľúto." povedala som úprimne, ale znelo to veľmi...zvláštne. Čo môže človek na niečo takéto povedať?
„Neznášam sneh!" zamrmlal nahnevane.
„Ja tiež. Je tu príliš veľa snehu." prikývla som a sadla som si k nemu. Potebovala som zavolať mame. Potrebovala som zavolať Danke. No nikde som nemohla chytiť signál. Danke som aspoň mohla skajpovať, ale mamu ťažko nejak donútim zapnúť aspoň chat na Gmaile.
„Čo budeme robiť?" opýtal sa, neprítomne mi prstom kresliac po predlaktí. Na tele mi nabehli zimomriavky.
„Potrebujem chytiť signál." vyhŕkla som a Maroš mi konečne venovaľ pohľad.
„Tak si nasaď čiapku." vyskočil na nohy a zapol si mikinu, čo mal na sebe. Poslúchla som ho a nasadila som si jeho bordovú čiapku, podávajúc mu vlnený biely šál.
„Táni..." začal odporovať no venovala som mu prísny pohľad.
„Rob si čo chceš, ale zakiaľ si so mnou....nemrzni." Maroš mi venoval úsmev a vyšiel von z mojej izby. Počkal, kým zamknem a potom sme si to rýchlo šinuli po schodisku nahor. Keď sme vyšli na štvrté poschodie, myslela som si, že už sme na konci, no on z vrecka vytiahol čiernu šnúrku so zväzkom kľúčov a odomkol nízke kovové dvierka.
„To dúfam nejdeme na strechu?!" opýtala som sa s obavou.
„Nepochybuj o mne." podotkol sebavedome a vošiel do tmy. Nechcela som ísť za ním, no nechcela som ani zostať na schodisku, takže som sa donútila vstúpiť do podkrovia. O pár minút sa nad nami rozvietilo matné žlté svetlo.
„Čistí sa tu komín. Ten krb v hale nie je hračka." informoval ma.„A ak nechytíš signál tu, tak už nikde." Vytiahla som z vrecka mobil a snažila som sa netriasť od chladu čo mi opantal zmysly. Od nekonečných vrstiev snehu nás delila jedna vrstva dreva a šindlí.
„Dve paličky!" zapišťala som nadšene drkotajúc zubami. Vyhľadala som v zozname mamine číslo a okamžite som ťukla na ikonku volať. Mama sa ozvala už po troch zazvoneniach. „Ahoj Tánička, čo sa nelyžuješ? Uži si deň a nestaraj sa o svoju úbohú mamičku!" zažartovala, no ja som bez reakcie povedala, čo sa tu u nás deje. Odpoveďou mi bolo niekoľko sekundové mlčanie.
„Daj mi oca." povedala mama rázne.
„Nemôžem." zahryzla som si do pery.
„Prečo? Nehovor mi, že ho zasnežilo!" stále sa pokúšala vtipkovať, no v jej hlase bolo cítiť, že je napätá.
„Ide o to, že...ja som v podkroví hotela. Nikde inde totiž nechytám signál." povedala som pravdivo a uniklo mi vzdychnutie, že som taký zbabelec.
„Ale oco možno chytí." dodala som rýchlo, než na mňa mama stihla poslať vrtuľník plný psychiatrov.
„Táňa ty nie si normálna!" zarevala moja mama s panikou v hlase a Maroš opierajúci sa o komín sa uškrnul. Určite to počul.
„Mamíííí...neboj sa....nejak to vymyslím, ale zavolaj na Vianoce aspoň Milana, alebo...neviem babku s dedkom. Nechcem aby si bola sama!" povedala som pokúšajúc sa o srdcervúci tón.
„Ty sa o mňa vôbec nemáš strachovať! To ty si uviazla dakde na skale zavalená snehom v budove ľudí čo hovoria po nemecky!" jej panika by sa dala predávať v plastových fľašiach. Ťažko sa dalo usúdiť čo ju znepokojovalo viac- či snehová kalamita alebo rakúski hostia.
„Mami ja som okej! Je tu oco a jeho deti....a Biba a vôbec, ja to určite prežijem!" povedala som sebavedome a potom som ju donútila ukončiť hovor, sľúbujúc, že jej oco určite zavolá. Keď som si vopchala mobil nazad do vrecka, s úľavou som si vydýchla. „Nechceš byť aj ty psychológ? Dosť dobre ľuďmi manipuluješ." pochválil ma Maroš potľapkajúc ma po ramene.
„Poďme dole, je mi tu zima." povedala som namiesto odpovede a roztrasene som zliezla po schodoch naspäť do obývanej časti hotela, ktorá bola krásne vykúrená.

„Táni, máš signál?" vyzvedal oco hneď ako som sa výťahom zviezla späť na prízemie. Maroš mi bol celú dobu za pätami a už sa ani nesnažil predstierať svoju profesiu. Už bol len za môho nešťastného kamoša, ktorý sa na Vianoce nedostane domov.
„Nemám." pokrútila som hlavou a pohladila som Líviu, čo ma objala okolo nôh, po hlave.
„Potrebujem zavolať tvojej mame." zamrmlal.
„Už som s ňou hovorila. Je to okej." povedala som odhodlane, akoby to bola pravda.
„Tak máš, či nemáš signál?!" nechápal.
„Oci...prosímťa...nerieš takú blbosť!" zamietla som jeho spýtavý pohľad.
„Ide o to, že Biba sa chystá rozpútať revolúciu!" oco rozhodil rukami. Toto gesto malo zahŕňať všetko jeho zdesenie, frustráciu a žiadosť o pomoc. Pozrela som poza neho, kde moja nevlastná matka sedela na červenom gaučíku s jednou rukou prehodeou cez opierku a s nohami prekríženými v členkoch. Blonďavé vlasy mala v cope, na sebe mala vestu s imitáciou kože a vyzerala naozaj bojovne. Vedľa nej sedel pár, zladený v tmavomodrých svetroch Tommy Hilfiger a okolo bolo ešte niekoľko ľudí. Ryšavá žena sediaca v tureckom sede na zemi naslepo siahla za seba a za tričko potiahla svoje lezúce batoľa.
„Čo chce urobiť? Zviazať riaditeľa hotela a upiecť ho v kozube aby sme v prípade krízy mali čo jesť?" uškrnula som sa a Maroš sa odkašlaním pokúsil zakryť uchechtnutie.
„No mňa by to neprekvapilo!" oco si pošúchal čelo. Mal pravdu. Ani mňa by to neprekvapilo.
„Kde je Aďo?" opýtala sa Lívia, na ktorú sme všetci trochu pozabudli.
„Neviem láska, choď ho nájsť." oco ju ustarostene odstrčil a Lívia sa rozbehla do smerom k víťahu, cítiac sa ako Frodo vyslaný na misiu. Bolo to absolútne nevýchovné a nezodpovedné, že ju, ich oboch, nechal len tak behať sem tam.
„A čo plánuje?" vyzvedala som ďalej. Biba totiž vyzerala neuveriteľne odhodlane, tak, že by som čakala, že pozbiera predlžovačky z celého hotela a prefénuje si cestu až do bytu v Bratislave.
„Chce aby sme proste všetci išli von a ten sneh svojpomocne odhrnuli." oco ma uviedol do obrazu a jeho tón znel akoby hovoril o niečom naozaj šialenom. Mne sa to napríklad zdalo ako dobrý nápad.
„To znie celkom fajn. Dáva to zmysel." prehovoril Maroš nahlas, čo chcelo podľa mňa množstvo odvahy. Nemôžem povedať, že by ma nepotešilo, že aj v tomto máme rovnaký názor. Oco sa zamračene otočil chrbtom a vrátil sa k svojej revolučnej ženuške.
„Naštval sa na mňa? Nedá ti svoje rodičovské požehnanie?" uchechtol sa a zozadu ma jednou rukou objal okolo krku.
„Nie...v pohode. Určite dá." upokojujúco som ho potľapkala po predlaktí a prinútila som sa pomalšie dýchať.