Príliš Veľa Snehu

2.

V nedeľné ráno, deň pred odjazdom som sa s babami dohodla, že sa stretneme pred Euroveou a potom ešte zabehneme na vianočné trhy na punč s višňami a domácu štrúdlu. Baša potrebovala poradiť s darčekom pre frajera, Danka pre mamu a Peťa si chcela omrknúť toho skvelého poklaníka zo Zary, o ktorom sme týždeň predtým toľko básnili. „Nie je tu!" zatiahla Peťa až prehnane nešťastne a vrhla nenávistný pohľad na blond dievča s dvomi copmi, čo sa práve škerilo na zákazníka v hrubom kabáte, ktorý na pokladňu vyložil vlnený sveter. „No čo už," pokrčila som plecami a vopchala som si tmavosivú čiapku do tašky prehodenej cez plece.
„Ale porozhliadnuť sa tu môžeme," navrhla Danka pátrajúca po dokonalom náhrdelníku pre maminu. V jej hlave bola určitá predstava onenho šperku, no žiadna bižutéria ani reťazec obchodnov s módou ju nedokázali naplniť.
„Zase nič!" zafučala nespokojne aj druhá z mojich kamošiek. Jedna nenašla predavača, druhá darček a ja s Bašou sme nevedeli odhadnúť, ktorá na tom bola horšie. Ona už objavila čo chcela, károvanú košelu modro-červenej farby, ktorou u svojho miláčika nič nepokazí, takže sa jej návšteva všetkých obchodov zdala len ako príjemným spestrením víkendového predpoludnia. Obehali sme ešte zopár obchodov, kde sa okrem stoviek podokonalomdarčekupátrajúcich ľudí nevyskytovalo nič zaujimavé a potom sme sa vliekli na vianočné trhy, kde bolo minimálne rovnako veľa obyvateľstva. Väčšinu tvorili rodinky s deťmi, čo sa nadchýňali pri každom malovanom hrnčeku a soške anjelika, starí ľudia držiaci sa pod pažou a chlipkajúci horúci čaj z voskovaného pohára a tiež celé hory zahraničných turistov. Občas netuším, čo ich na trhy v hlavnom meste tak strašne ťahá. Ja som sa neustále obzerala a ošívala, aby som niekomu nestúpila na nohy, aby som vlasmi nešvihla do voňavej cigánskej človeka stojaceho za mnou a aby som nikomu z rúk nevyrazila nijaký gýčový keramický výrobok kúpený za enormnú sumu. V dave čiapok a kabátov všetkých farieb strihov a veľkostí sme hľadali „našich chlapov". Bašinho Riša, ktorý si ako jediný mohol dovoliť prívlastok „jej" a jeho kamošov Filipa, Jakuba, Borisa a Jara. Práve na Jara som tešila najviac. Moje sympatie si získal hneď prvou vetou, ktorú vyslovil po jednom totálne spackanom futbalovom zápase, a to „Hej čau, máš skvelé kolená!" čo možno nie je ktovieako romantické, ale ja som si minútu nato predstavila ako to s dekou prehodenou cez svoje skvelé kolená rozprávam našim očareným vnúčatám, takže na tom predsa muselo niečo byť! Nikdy sme si spolu skutočne nezačali, ale aj tak si myslím, že je medzi nami akési vzájomné niečo, čo ho občas prinúti mimovoľne mi stisnúť ruku a mňa to zase nabáda na časté pohľady, pri ktorých sa naše oči neraz stretnú.
„No čaute!" zatiala veselo Barbora a postavila sa na špičky, aby ju Rišo mohol pobozkať. Podľa mňa bol trošku zabrzdený a občas vyzeral, akoby vôbec nevnímal, čo sa okolo neho deje, ale v skutočnosti bol naozaj super chalan. Presne ten typ s ktorým sa v nedeľu predpoludním vyberiete na trápne trhy.
„Čo to bude dámy?" Jaro si napravil čiapku a venoval mi úsmev načo ma Danka nenápadne štuchla lakťom. Ako najlepšia kamoška to robí vždy, hoci si nie som istá, či je to ešte stále potrebné. Ale neprekáža mi to, asi by ma urazilo, keby niekedy vynechala svoj ostrý štuchanec. Nadiktovali sme svoje želania a už o pár minút sa s hrsťou bankoviek aj s Borisom predierali záplavou tradičných nakupujúcich.
„Takže ty si ideš pekne krásne predĺžiť prázdniny?" Jakub si uchlipol s čaju a s predstieraným hnevom zmraštil čelo.
„Zakiaľ si bude brázdiť zasnežené kopce, my budeme počítať nejaké blbé nerovnice!" prisvedčila rozčertená Peťa a prehodila si dlhý vrkoč dozadu.
„No pekne!" ku kope rozpálených pohľadov, čo na mne viseli sa pridal aj Jarov.
„No dobre však zabite ma za to!" vystrela som ruky na obranu. Nemôžem predsa za to, že mám rozvedených rodičov a zo toho jednu prajúcu matku a jedného snaživého otca!
Danka si skontrolovala hodinky a zhíkla „To už je toľko?!" Po veľmi rýchlej rozlúčke sa jej zelená bunda začala strácať v dave.
„No....asi to už nadnes ukončime," Baša našpúlila pery a zhužvala kelímok od čaju v dlani.
„Poď ma odprevadiť!" pozrela na svojho miláčika, ktorý poslušne prikývol. Všetci mi zaželali šťastnú cestu, nech sa nepolámem, že mi budú predhadzovať moje predvianočné ulievanie na oči a že mám poslať každý deň aspoň jednu fotku, aby vedeli, že ešte žijem. Peťa potom bežala na autobus, Jakub na trolejbus a Boris sa stratil pod Michalskou bránou. Jaro našiel moju dlaň v besprstej rukavici a pomaly sme kráčali cez plné námestie.
„Ako to, že sa ti to zase prepieklo? S kým budem trénovať?!" zamračil sa na mňa. Jeho futbalová závislosť ma síce hnevala, ale nie ak som bola jej súčasťou.
„Môžeš na mňa myslieť pri každom kliku a výskoku!" poradila som mu s úškrnom.
„No dobre ty jedna!" zaškeril sa aj on. „Niečo pre teba mám." rozopol si kabát a začal prehrabávať vnútorné vrecká, zakiaľ som ja panikárčila, že som mu, ja krava sporstá, nič nekúpila.
„Neber to ako vianočný darček, nie som veľmi kreatívny!" povedal len tak mimovoľne, ešte stále pátrajúc vo vreckách a moje rozpaky sa začali vytrácať. Podal mi perníkové srdiečko v celofáne, s bielym nápisom „pre moje srdiečko". Svoje líca, červené ako poleva na medovníku som na moment skryla v golieri kabátu a venovala som mu úsmev.
„Ách! Si neskutočný!" ovinula som mu ruky okolo krku a on ma stisol v objatí.
„Dúfam, že sa pred Vianocami ešte uvidíme," povedal a zahľadel sa na mňa. Prikývla som, možno až príliš horlivo. Pobozkaj ma! No tááák ty pako, pobozkaj ma!
„Tak si to uži! A napíš mi!" brnkol mi po nose a než sa otočil na odchod, venoval mi ďalší zo svojich úsmevov.