Príliš Veľa Snehu

15.

 Vyšla som von a uvedomila som si, ako vyzerá snežná apokalypsa. Vonku bol ozajstný biely koniec sveta. Sneh mi siahal až niekde ku kolenám a to som bola ešte len na parkovisku, ktoré bolo podľa všetkého odhrabané. Ocovo auto na sebe malo snehovú čiapočku vysokú ako moja malá nevlastná sestra. S miernym zdesením som bola zvedavá, čo objavím tam, kam sa pluhy nedostali.
„Fúúúha!" poznamenal Maroš s dokorán otvorenými očami a do tohto citoslovca zhrnul všetky moje chaosné myšlienky týkajúce sa snehu okolo nás. Súhlasne som pokývala hlavou a pozrela som sa na sivú oblohu z ktorej sa bez prestávky valili veľké mäkké chumáče a pomaličky zakrývali všetko a všade. Pomaly sme sa začali šplhať do mierneho svahu, na ktorom sa Lívia učila lyžovať. Nebol vôbec strmý no v týchto miestach mi sneh siahal do polovice stehien. Bolo to ako šplhať bahnom, akurát, že ma všetko začalo oziabať oveľa skôr. Džínsy zjavne neboli až taká dobrá voľba. No aspoňže som mala termoprádlo, ktoré nebolo tak ľahko poddajné.
„A oco hovoril, že poobede otvoria kurzy!" povedala som sklamane.
„Neotvoria ich minimálne do budúceho týždňa. Dnes hore uviazol jeden z pluhov." povedal Maroš pozerajúc kamsi za mňa. Vyvalila som oči. Je vôbec možné, aby snežný pluh uviazol v snehu? Je toto koniec sveta?!
„Nabehol na nejaký strom alebo čo a zasekol sa." povedal ako vysvetlenie, že to nebolo tak celkom len kvôli jemnej bielej prikrývke. Čudné aké sú tie škodoradostné biele fliačiky nebezpečné, keď sa spolčia s gravitáciou. Ďalej sme sa šplhali hore. Pod termoprádlom som mala vrstvičku potu a nad ním mi na džínsoch pomaly začala tvoriť inovať.
„Myslím, že by sme to mali skúsiť pomedzi stromy, tam bude menej snehu." navrhla som a Maroš ma rukavicou pohladkal po hlave v bordovej čiapke. Bolo to rovnako nepríjemné ako ťukanie po čele, no aj tak ma zaplavila horúčava. Mysli na Jara! Mysli na Jara!
„Vidíš, vravel som!" zabočili sme do lesa, no než sme sa tam prebrodili, takmer som padla od únavy. Vydychovala som veľké biele obláčiky a oprašovala som si sneh z rukavíc. Boli sme tesne pod stromami, takže nám tváre nezasypávali vločky, no bolo tu dosť snehu -všade bolo dosť snehu- na to, aby sme si doňho mohli sadnúť. Keď môj zadok urobil do záveja priehlbiknu, v hlave sa mi ozvalo mamine lamentovanie. Pravdepodobne som už teraz mala zarobené na zápal obličiek, prechladnutý močový mechúr a neplodnosť v tridsiatke.
„Niežeby som ťa chcel naštvať, ale ísť von asi nebolo dobré rozhodnutie." poznamenal Maroš a pochybovačne na mňa pozrel očakávajúc paľbu snehových gúľ. „Zo zlých rozhodnutí vznikajú dobré príbehy!" ohradila som sa a on na mňa znova pochybovačne pozrel.
„No...aspoň sme si zacvičili, čo znižuje riziko prechladnutia a chrípky hoci výsledky výskumov naznačujú, že na dĺžkú života má väčší vplyv kvalita vzťahov, než pravidelné cvičenie." povedal svojim poúčacím tónom a ja som sa musela uškrnúť.
„Odkaľ to vieš? Osemdesiat percent konverzácií v skupinách tvorí sťažovanie sa. Už vidina úspechu je motivujúca. Čokoláda vyvoláva pocit zamilovanosti..." zopakovala som niektoré z jeho predošlých vedeckých faktov. „Z internetu.Mimochodom, zamilovanie sa má podobné neurologické účinky, ako šňupanie kokaínu!" dodal ďalší do svojej bohatej zbierky, hoci ho už raz hovoril a zboku na mňa pyšne zahliadol.
„To dúfam nevieš z vlastnej skúsenosti!" povedala som skepticky.
„Mamka ti zakázala stretávať sa s feťákmi?" podpichol ma a ja som znova nadobudla pocit, že som len malé dievčatko a to aj napriek tomu, že bol len o dva roky starší.
„To hovoria všetky mamky, no nie?" pokrčila som plecami a začala som tvarovať dokonale okrúhlu snehovú guľu. Niežeby som sa chystala na nejakú pohybovú aktivitu, len som skrátka nevedela, čo s rukami. Maroš moju poznámku ignoroval a pokračoval v mudrovaní.
„Romantická láska je z biochemického hľadiska nerozlíšiteľná od závažnejších obsesívno-kompulzívnych porúch." Otvoril ústa, že ma ohúri ďalšími poznatkami o psychických poruchách ako je láska, no prerušila som ho.
„Týmto oblbuješ baby? Tvoja priateľka musí byť nadšená!" Irónia v mojom hlase bola priam hmatatená. Veľmi som sa snažila zakryť tú nedočkavú maskovanú otázku zisťujúcu čí nejaká priateľka existuje.
„Tá posledná náhodou bola!" povedal rovnako ironicky. „Vydržala s mojim mudrovaním presne dvadsaťtri dní. A potom ma začala ignorovať, akoby som nikdy neexistoval!" povedal so sklamaným, smutným a trochu nahnevaným podtónom. Cítila som sa trochu mimo a hlavou úplne neprítomne. A hlúpo, že som doňho takto zabrdla. Kto by si pomyslel, že je zatrpknutý a odkopnutý a že nemá úžasnú ...neviem asi nejakú atletickú frajerku s ktorou je zábava?!
„Prepáč." pípla som potichu a pokračovala som v modelovaní snehovej gule bez toho, aby som naňho pozrela.
„To je v poriadku. Všetci sme geneticky podmienení imitovať druhých a správať sa empaticky." povedal rovnako trpko a zároveň nezaujate, akoby to bolo už veľmi dávno a akoby to bolo niečo, na čo už bude len melancholicky a veľmi nerád spomínať.
„Ale nedeprimuj!" chcela som rázne vyskočiť na nohy, no ešte viac som zapadla do snehu. Keď som sa z neho vyhrabala, už som nepôsobila tak energicky, ako som zozačiatku plánovala.
„Nedeprimujem. A aby si vedela, depresia je následkom prílišného rozmýšľania. Naša myseľ vytvára aj také problémy, ktoré v skutočnosti neexistujú." povedal znalecky, akoby už teraz bol skvelým vyštudovaným psychológom. Podala som mu ruku, aby sa vyhrabal zo snehu a než sa pozviechal z bieleho väzenia, vpálila som mu do tváre svoju dokonalú okrúhlu guču. Síce som nechcela, ale zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé činy. Sneh sa mu rozprskol na tvári a na lícach vyštípaných od mrazu mu zostali kúsky snehu.
„Ja sa ti zdôverujem so svojimi životnými tragédiami a ty ma zmasakruješ?!" neveriacky vyvalil oči a už sa po mne načahoval. S jačaním som sa rozbehla do lesa, kde sneh nebol taký hlboký, no môj pokus o únik bol približne sedem a pol krát pomalší, než keby tam nebol žiaden sneh. Napravila som si požičanú čiapku a pokračovala som ďalej. Pot, ktorý počas kľudného sedenia v záveji stihol primrznúť sa opäť začal roztápať a mňa oblievala vlna horúčav s triedaná s vlnou triášok. Zabočila som a s víziou ďalšieho snehu som vybehla späť na svah, kde som sa okamžite zaborila do hrubej vrstvy bielej vaty. Obzrela som sa tak rýchlo, aby som si stihla všimnúť, že Maroš je len niekoľko metrov za mnou a potom som sa ďalej snažila brodiť nepoddajnými závejmi. Nohy som mala celkom premrznuté a ani hrubé sivé ponožky nezabránili chladu preniknúť do mojich nekresťansky drahých čižiem. Urobila som ešte niekoľko namáhavých krokov, zmorene som vyfúkla obláčik bieleho dymu a zabrzdila som, aby som sa vydýchala. Pocítila som náraz do chrbta zosilený omrzlinami prvého stupňa, ktoré sa šírili po celom mojom tele a obaja sme sa zrútili do hlbokého snehu, ktorý sa pod nami prepadol. Hoci ma všetko bolelo, začala som sa smiať a nemohla som prestať. Nad sebou som videla biele steny a časť môjho tela bola ešte stále zavalená mojím niekdajším inštruktorom snowboardingu. Pomrvila som sa a s pokusom o postavenie som skontrolovala, či som nestratila čiapku, no Maroš ma opäť priklincoval k zemi.
„Ak si myslíš, že sa z toho len tak ľahko dostaneš, tak sa mýliš. Nikto nezvládne viac vecí naraz!" povedal, taktiež unavene fučiac.
„To bol ďalší z tvojich vedeckých faktov?!" opýtala som sa so šialeným úškrnom.
„Skôr vecné konštatovanie!" tiež sa uškrnul, no z jeho úst stále vychádzal obláčik dymu.
„Tak by si mal vedieť, že ja som žena...." nadýchla som sa „a my zvládame aj viac vecí naraz!" dokončila som so škaredým zazeraním. Moje mokré končeky vlasov sa začali pokrývať belobou. Znovu som sa pokúsila vstať, no opäť mi to nedovolil. Nadvihol sa na dlaniach a svoju tvár mal nad tou mojou. Mysli na Jara! Dopekla Táňa, mysli na Jara a nie na toho chlapca, čo na tebe sedí a má pery len niekoľko centimetrov od tých tvojich!
„Nie! Ešte si mi nepovedala tvoju smutnú lovestory!" triumfálne podškrtol podmienky, za ktorých ma pustí na slobodu. Pomaly som prestávala voľne dýchať. Nechcem kritizovať, ale bol ťažký. Ťažký ako dospelý chlap v premočenom zimnom oblečení. Baby čo na pinterest pridávajú fotky, ako sa bijú a šantia so svojim frajerom, ktorý ich vrámci zábavy prisadol alebo zavalil sú nehorázne klamárky. Keď na vás niekto sedí, nie je to ani trochu príjemné.
„Okej, ale v tom prípade musím byť navrchu!" Svoju poslednú energiu som využila na to, aby som ho zo seba zhodila. Chcela som si naňho sadnúť rovnako bezočivo a drzo, ako to urobil on, no aj napriek nízkym teplotám, únave, tomu že on s tým začal a tiež faktu, že to bol asi najbližší kontakt s chlapcom, aký som kedy zažila, som nedokázala prekonať svoj ostych, tak som sa posadila vedľa neho, opierajúc sa oňho ramenom.
„Dôvody mi dúfam vysvetlíš počas dlhého rozprávania plného trápnych nechutných detialov!" uchechtol sa a ja doňho tvrdo štuchla.
„Ale no tak Táňa!" dobiedzal stále.
„Volá sa...vlastne to je jedno. Je super. Milý, chápavý, páčim sa mu," začala som hovoriť o svojom budúcom možnom chlapcovi, no už som nemala nutkavú potrebu červenať sa a dostať infarkt ako kedysi.
„Ale je gej!" zakončil s nadšeným úškrnom, akoby to z mojich slov jasne vyplývalo.
„Nie je gej! Je normálny. Akože normálne na dievčatá!" povedala som predtým, než by si mohlo urobiť nesprávne unáhlené závery a vynadala som si za to, že opäť trepem dve na tri. Tie moje prekliate gény!
„A v čom je teda problém?" opýtal sa, ešte stále sa uškŕňajúc. Chcela som mu odvrknúť niečo drzé a cynické, ideálne pod päť slov, no nespravila som to.
„Je strašne zabrzdený! Stále sa tvári...ach! A nedokážem ho donútiť ani k tomu, aby ma pobozkal!" zamrmlala som zahanbene, mysliac na naše posledné stretnutie. V duchu som narátala do desať a až potom som pozrela na Maroša. Prekvapene na mňa zažmurkal
„A to prečo?" Rozčertene som prižmúrila oči a snažila som sa nemyslieť na to, ako ma oziabe zadok.
„Ty si chlap, ty by si to mal vedieť!" opáčila som mu.
„A ty si tá čo ho chce, takže by si mala urobiť prvý krok. Tak sa to hovorí, prvý krok pravda?" nepočkal na moju odpoveď, nadýchol sa, že bude pokračovať, no prerušila som ho.
„To my nerobíme!" povedala som akoby sme my baby bola nejaká samostatná etnické menšina a pripadala som si pri tom maximálne trápne.
„Prečo? Nie je to také ťažké!" mávol Maroš rukou a svižne vyskočil na nohy. Podal mi ruku a ja som sa tiež postavila, s nadšením a intenzitou podobnou kusu kameňa. Bola som zmrznutá a takéto témy ma v sedemnástich ešte stále privádzali do rozpakov, čo mi pripadalo ešte zahanbujúcejšie než všetko ostatné. Moje spolužiačky so svojim frajerom spia a ja sa nedokážem odhodlať ani na to, aby som ho pobozkala ako prvá!
„Normálne ho chtíš za ruku," stisol mi dlaň v rukavici a ja som bola neskutočne rada za mráz, ktorý mi líca vyštípal natoľko, že začervenanie už nebolo vidno.
„Potom sa naňho zadívaš," pozrel mi priamo do očí a mala som pocit, že sneh okolo mňa sa začne roztápať. Mysli na Jara! Mysli na Jara! Jeho iskrivé oči tým mojim nedali pokoj.
„Potom mu podvihneš bradu....vlastne v tvojom prípade..." na moment zamyslene pozrel pomimo, potom sa opäť zahľadel na mňa. Mysli na Jara!
„Potom k nemu priblížiš..." povedal potichu a takmer sme sa dotkli nosmi, keď zrazu prekvapene zažmurkal, premeral si ma pohľadom a s učiteľským úsmevom sa odtiahol.
„No a potom to už pôjde celkom ľahko!" Namiesto toho, aby som povedala niečo trápne, čo by som určie povedala, keby som sa odvážila otvoriť ústa, som sa tiež uškrnula a potlačila som sklamanie.
„Myslím, že už by sme mali ísť dnu!" nadhodil pozerajúc na nebo z ktorého sa ešte stále valili milióny vločiek.
„Asi hej. A po ceste mi môžeš hovoriť ďalšie z tvojich faktov!" povedala som a obaja sme sa začali pomaly a namáhovo postupovať nadol.
„Maximálny počet ľudí s ktorými dokážeme ako tak udržiavať priateľstvá je sto päťdesiat!" povedal, akoby sa pred chvíľkou nič nestalo. A možnože sa preňho nič nestalo, no vo mne to vyvolalo chaos. Búrku. Apokalypsu.
„Najobľúbenejšia pesnička je tvojou obľúbenou práve preto, že sa ti spája s nejakou významnou, emočne nabitou udalosťou. Podobne aj typ hudby, ktorý preferuješ, ovplyvňuje spôsob, akým vnímaš veci okolo seba. Takže podľa ma sú metalisti strašní pesimisti!" skonštatoval a venoval mi úškrn. Aj takýto zasnežený a omrznutý bol stále dosť sympatický a pekný na to, aby hral v rekalme na Jägermeistra. Asi mu to navrhnem. Až sa spamätám.
„Tvoja mysel sa tridsať percent celkového času len tak potuľuje." pokračoval v mudrovaní do ktorého hádzal ešte aj veľavýznamné gestá. Všade okolo nás sa ozývalo šušťanie snehu. Nohy som mala celkom premrznuté. Za golier mi padala jedna vločka z a druhou, no moja myseľ sa stále nepotuľovala a celú cestu smerom k chate sa mi v hlave mlela len jedna myšlienka. Nemysli na Maroša! Nemysli na Maroša! Nemysli na Maroša!