Príliš Veľa Snehu

10.

„Fajn, takže...." Maroš si zamyslene odchlipol z čaju a znova si ma premeral pohľadom. „Takže?" nadvihla som obočie, zvierajúc teplý hrnček v rukách.
„Dobre idem odhadom. Máš troch súrodencov. Dvoch bratov a jednu sestru- tú som už videl. Tvoji rodičia sa stále správajú ako práve zamilovaní," pokrčil nosom a ja som neuveriteľnými nadľudskými silami potlačila začervenanie.
„Otec je...niečo vysoko inteligentné...hm...profesor na univerzite a matka asi žena v domácnosti s kariérou internetovej fitnes blogerky alebo biznismenka, alebo niečo podobne úspešné." prikývol sám sebe, akoby sa chcel pochváliť za dobre vykonanú prácu. Uškrnula som sa, predstavujúc si mamu v upätom krémovom kostíme s Coffe to Go v jednej ruke, s drahým mobilom v druhej a s veľkou hranatou koženou kabelkou prehodenou cez predlaktie, ako jej vysoké opätky klopkajú po mačacích hlavách Obchodnej ulice, keď sa náhli na stretnutie so zástupcami firmy. Hej jasné, moja mama, čo cez víkend pred desiatou ani nevstáva a jej vášňou je pečenie.
„Bývaš..." znova si ma premeral pohľadom. „v slnkom zaliatom byte ladenom do bielej, čiernej a béžovej a v lete si bola na výmennom pobyte v Paríži, kde si sa zoznámila s úžasným...čo ja viem Pierrom, prežili ste zopár skvelých dní, alebo nie! Nocí, aby to bolo efektnejšie! A vašim si o tom stále nepovedala!" zazubil sa. Hlavou mi prebehol Jaro, ktorého nič na svete nedonúti aby ma pobozkal a ja som sa tiež zazubila
„O Pierrovi sa naši nikdy nedozvedia! Pokračuj!" Začínalo ma to baviť.
„Čo ešte...hmm?" zamračil sa. „Študuješ na súkromnom jazykovom gymnúziu a medzi snobskými detičkami si si našla len dve kamošky – Isabellu a hm, Angeliku. Keď zmaturuješ, pôjdeš odborne študovať francúzsky jazyk a potom budeš robiť buď letušku, alebo tlmočníčku. Koniec!" znova si veľavýznamne odpil z čaju a počkal, kým mu poviem, koľko získal bodov.
„Absolútne vôbec ani trochu si netrafil!" zasmiala som sa, opäť vyblafnúc totálnu blbosť.
„Nie? Tým otcom profesorom a Pierrom som si bol celkom istý!" zatváril sa sklamane.
„Nič také, oco je nudný programátor a Pierre je stále v Paríži, kde som nikdy nebola! A vlastne si netrafil vôbec nič!" trochu som sa sediac na schodoch pomrvila a odchlipla som si z hrnčeka.
„Teraz ja!" premerala som si ho pohľadom rovnako bezočivo, ako to robil on a otvorila som ústa
„Bývaš v dvojizbovom byte s mamou, alebo ocom. Máš psa, asi labradora menom...hm, Ben. Tvoja izba je v dezolátnom stave. Ľavý roh nad tvojou posteľou zateká a dvere pri každom pohybe zavŕzgajú. Zmaturoval si so samými jednotkami, ale potom sa s tebou rozišla tvoja dlhoročná priateľka...Lenka, áno Lenka. Buď sa s tebou rozišla, alebo je tehotná, to je jedno, každopádne ti to zruinovalo život, trochu si začal piť a asi si skúsil aj nejaké drogy, každopádne, vyhodili ťa z výšky tesne predtým ako si sa dostal na bakalára. Teraz pracuješ ako.....neviem, umývaš autá v nejakom zatuchnutom servise, v zime si privirábaš tým, že si inštruktor športu, ktorý ťa kedysi tak strašne bavil a každopádne stále nemôžeš uveriť, kedy sa skončili tvoje dobré roky a kedy si sa prepadol na totálne dno!" dokončila som pozerajúc do jeho veľkých prekvapených oči a uvedomujúc si, že slovo každopádne som použila viackrát, ako som mala v pláne.
„Počuj, ty si strašný pesimista!" podotkol.
„Nemám pravdu?" nadvihla som obočie, akože som celkom presvedčená o svojíich vymyslených katastrofálnych životných príbehoch.
„Nie tak celkom. Labrador sa volá Max. Bývam s rodičmi v domku v Bardejove. Lenka, áno, bola to naozaj Lenka," zatváril sa tak zasnene, až ma to zabolelo „to so mnou nevydržala ani do stužkovej a hoci som zmaturoval na takmer samé jednotky, z výšky som odišiel eštelen teraz v novembri. Nezvládol som to ani pol roka, nie to ešte tri roky, aby som vyštudoval na bakalára." pokčil plecami „Mimochodom, opäť sa tváriš, akože ťa to nezaujíma. Ani sa nečudujem. Chceme viac možností a informácií, než dokážeme spracovať a zvládnuť." Takmer ma usmrtil. Pozerala som na neho s vyvalenými očami, uvedomujúc si ako debilne musím vyzerať, no tento chlapec ma vážne dostal. A aj keď som veľmi chcela prejaviť zdesenie, ľútosť, čokoľvek, moja hlava sa zamestnávala tým, že som sa snažila vypočítať, koľko má rokov.
„A ty mi nič neprezradíš?" pochybovačne a možno aj trochu roztrpčene na mňa zazrel. Teraz bol prvák na výške, takže....má devätnásť?! Má eštelen devätnásť?! Alebo dvadsať?
„Rozvedení, žiadny súrodenci, mama je učiteľka matiky. Bývam v obyčajnom Petržalskom byte, všetci naokolo mňa majú úplne obyčajné mená a na celú túto lyžovačku som prišla pretože som zbabelec, ktorý ocovi nedokáže povedať, že s jeho ženou a deťmi nechce tráviť ani sekundu voľného času." nadýchla som sa, že mu ešte niečo vytáram, no on ma prerušil obdivným zahvízadaním, ktoré sa odrážalo od schodiska nad, aj pod nami.
„Dnes si zjavne veľmi unavená!" uškrnul sa. „Ale vyzerá to, že s nevlastnou sestrou máte dobrý vzťah!" dodal.
„Má sedem! S ňou sa nedá mať zlý vzťah! Okej, koniec kydania. Prečo si odišiel z výšky?" rýchlo som zmenila tému.
„Nebavilo ma to," pokrčil plecami.
„A tak si sa dal na inštruktora snowboardingu!" položila som práznu šálku na schod nado mnou a pocítila som jemné previnenie. Po tom, čo sme prišli dnu som si s Aďom a ocom zahrala partičku Farára a keď Biba nahnala Líviu do sprchy, rýchlo, než ma vôbec niekto zaregistroval, som sa vytratila na čaj s ovocím. Po ceste som stretla Maroša, taktiež s hrančekom čaju a ten sa mi nezabudol posťažovať, že už celých päťdesiat sedem minút nepočul ani slovo po slovensky a že má absťák a my si musíme pokecať.
„Samozrejme, pretože tým sa s tridsať päť eurami za jeden kurz, jeden mesiac v roku určite uživím!" prevrátil očami a pokrútil hlavou, čo ma uviedlo do rozpakov z pocitu, že som stále malé dievča, ktoré nevie ako to v živote chodí.
„A čo sa chystáš robiť potom?" pomrvila som sa a pritisla som si nohy k brade. Bola mi zima a nebolo to ktovieako pohodlné, ale predsalen mal v jednom pravdu. Na schodisku sa nezjavila ani duša.
„No slečna kariérna poradkyňa, idem na inú výšku. Už som aj prijatý a o päť rokov zo mňa bude skvelý psychológ, ktorý začína rozhovory vetou 'Tak, čo vás dnes trápi?'" uškrnul sa a tiež sa pomrvil.
„Zjavne rád počúvaš, ako sa ti ľudia sťažujú!" podpichla som ho. „Zvykám si. Budem sa tým živiť po zvyšok svojej existencie." Trpko zmraštil obočie. „Ty máš ešte sladký život dievčatka v predmaturitnom ročníku, tak si ho uži!" zatváril sa ako vetrom ošľahaný starý vlk.
„A to vieš zase odkiaľ?" namrzene som zafučala. Z vrecka nohavíc vytiahol zhužvaný papier s mojim menom, izbou, rokom narodenia, číslom z požičovne a s tromi fajočkami za absolvované kurzy.
„No paráda!" postavila som sa a rozčertene som doňho štuchla „Určite vieš aj farbu mojej zubnej kefky!" Postavil sa tiež a voľnou rukou si prehrabol vlasy.
„Prepokladám, že zelená!" Zlostne som zafučala a venovala som mu smrtonosný pohľad
„Si! Príšerný!" skonštatovala som a so smiechom som sa pobrala do izby.