Príliš Veľa Snehu

Epilóg

„Sedem tri!" zakričala som víťazoslávne a tľapla som si s Marošovým bratom Kamilom. Bol to ten, čo si myslí, že je umelec a odkedy som včera prišla, pracuje na tričku špeciáne pre mňa. Cítila som akúsi hrdosť, že ho robí ručne, na rozdiel od ostatných, ktoré necháva tlačiť strojovo.
„Si strašná!" zamrmlal Maroš a zvalil sa do trávy. Nikdy som mu nepovedala, že som dobrá vo futbale- chcela som aby to pocítil na vlastnej koži.

Keďže sme sa zoznámili pred Vianocami, v zime a obaja sme boli z rôznych kútov Slovenska, nevedeli sme ako to s nami bude a či nie sme len oblbnutí tou skvelou atmosférou a tak. Nečudo, že som bola strašne nervózna, keď som prvý raz šla na východ, len s ruksakom plným niekoľkých vecí a s chaosom v hlave. Nevedela som o čom mám rozprávať, dokonca aj pri ňom som sa občas zasekla. Žalúdok som mala celkom stiahnutý, no Marošova mama -o čosi staršia ako moja- bola nadšená. Zapriahla ma do varenia a okamžite som sa u nich musela udomácniť, pretože nemá rada, keď sa u nich niekto cíti nekomfortne a „nie ako doma". Zjavne mala rada, keď mala plný dom a tak mi pri umývaní riadov -ona umývala, ja som utierala, nostaligicky sa vracajúc do detstva- povedala, že mám prísť kedy sa mi zachce, pretože jej Maroš odrazu seká formu ako poslušný chlapec.
„Mami, prosímťa!" zamrmlal naštvane.
„Veď jej aspoň neklam! Lenivý je!" dodala sprishanecky, no dosť nahlas, aby to počul.
„Nie som!" oponoval.
„Ale si!" opáčila som mu.
„Je!" prisvedčila jeho mama.
„Je!" dodal aj jeho brat-umelec. V takomto duchu sa to ťahalo....dlho. Dlhšie ako som čakala. Cez jarné prádzniny sme si dali niekoľkodňovú turistiku s jeho najlepším kamošom Ajom a ja som vzala Danku a Peťu. Víkendy nám nie vždy vychádzali- hlavne mne nie, kvôli škole- ale snažili sme sa striedať Bratislavu a Bardejov a po pribudnutí prvej spoločnej fotky na facebook, to bolo niekedy v marci, si Jaro pravdepodobne uvedomil, že už nie som jeho srdiečko. Na jednej strane mi to bolo ľúto, ale upokojovala som sa tým, že zjavne to tak nemalo byť. Keby sme sa obaja viacej posnažili, mohlo to dopadnúť úplne inak, ale nestalo sa. Týmto tempom sme sa s Marošom pozvoľna prepracovali až k dnešku.

Mala som týždeň pred prázdninami a tešila som sa na leto ako ešte nikdy v živote. Mali sme kúpené lístky na jeden z českých hudobných festivalov, na ktorom sa mala ukázať aj Šárka a dvojmesačná sloboda v tomto prípade znela ako sen.

„Práveže ty si strašný!" tiež som sa hodila na zem a on sa nadomňa prevalil podopierajúc sa rukou. Vohnalo to do mňa riadnu dávku nostalgie, hlavne jeho váha, ktorá mi ani pod menej vrstvami oblečenia neumožňovala dýchať. Pritiahla som si ho keď sa naše pery spojili, obaja jeho bratia protestne zabučali.
„Scény len do osemnástky!" zvolal Palo, jeho brat študujci vo Švédsku. Maroš naňho vystrčil prostredník a odtiahol sa až o pár minút neskôr. Bolo to dobre, inak by som sa asi zadusila. Umrieť na bozk zase neznie až tak zle, ale...dúfala som, že sa nás vzťah neskončí smrťou. To by bolo priveľa!
„Máš dvadsať tri!" pripomenul mu Kamil.
„Ale v srdci som stále dieťa!" povedal ranene.
„Tak to ťa raním, ale deti nenosia bociany! Začína sa to nejako takto!" Kamil na nás mávol rukou a moja tvár splynula s červeným tričkom, čo som mala na sebe.
„Chalani! Božééé!" zatiahol Maroš s rehotom a posadil sa na trávnik vedľa mňa.
„Keď závidíte, tak aspoň záviďte menej debilne!" odbil ich pobavené úškrny.
„Aj tak je to úžasné!" povedala som znedazdajky.
„Čo myslíš, Tánička?" venoval mi úsmev. Bratia-nebratia, toto bola naša chvíľka.
„Nikdy sme sa nemuseli stretnúť, keby som nešla na tú lyžovačku. Keby som sa neprihlásila na kurz. Keby si si myslel, že som otravná. Keby nezačalo tak šialene snežiť!" Maroš ma zastavil pohľadom.
„Zázraky sa vážne dejú!" zakončil s úsmevom. Ticho medzi nami nebolo nikdy také krásne. Keby ma teraz požiadal o ruku, súhlasila by som bez jediného zaváhania.
„Úha, aký je romantický! Nemáš vreckovku Palo?" Kamil predstierane smrkol.
„Idioti." zašepkal Maroš s úsmevom a znova ma pobozkal.

***
Fú! Strašne ďakujem všetkým čo to dočítali až do konca!!!

A tiež svojim milunkým komentátorkám skalným hviezdičkovačom!!! ❤

Dúfam že vás nenaštval/ nesklamal ten presladený a predvídateľný happyend :)
(Hoci...nikdy nevieme ako to s Marošom a Táňou skončí!)

Dúfam, že ste si príbeh užili!

(Krásne a zázračné sviatky želá...)

...Last Unicorn  ❤❤❤