Príliš Veľa Snehu

21.

„Môžem?" váhavo som vkročila do miniatúrnej predsiene Marošovej izby. Bola som tu len raz a vtedy tu vládol hrozný bordel, čím nechcem tvrdiť, že teraz tu nevládol. Obozretne som prekročila dva páry topánok na snowboard, ktoré ma zvláštnym spôsobom fascinovali a priťahovali a papučou som prisunula jednu ešte stále mokrú kanadu k druhej. Predpokladám, že si ich vyzul niekedy po večeri, čo je len asi tridsaťpäť minút dozadu, pretože sme celé poobedie finišovali v odpratávaní. Parkovisko bolo prázne, autá krásne odhrabané, niekoté mali dokonca očistené čelné sklá. Príjazdovka síce nevyzerala ktovieako ale dalo sa po nej bezpečne prejsť. Nahromadený sneh utlačný po okrajoch ako prírodné mantinely budil dojem, že presne takto to má byť a ja som cítila zvláštny pocit hrdosti na svoju macochu, že dokázala všetkých rozhýbať a prinútiť k takýmto dychberúcim výkonom.
„Hej, jasné!" ozval sa po pár minútach. Počula som, že sa zbesilo venuje akejsi činnosti, ktorej presné tvary sa objavili až keď som sa dostala do jeho izby. Všade naokolo sa váľali kopy svetrov a mikín a čiapok a také množstvo zimného oblečenia aké sa dá vidieť možno len v obchode so športovými potrebami. Celá naša rodina nemá toľko zimných okuliarov, koľko ležalo na jeho stole.
„Fú, ty si sa teda rozbehol!" skonštatovala som, keď som uvidela dva obrovské otvorené kufre a na moment som sa potešila, pretože to, že sa balí by mohlo znamenať, že odchádza tak ako my. Táto myšlienka mi spôsobovala radosť aj smútok zároveň. Myslím, že sa to z psychologického hladiska volá ambivalencia. Aj by som mu to povedala, ale predpokladám, že ako budúci psychológ to dávno vie.
„No...a čo mám robiť. Práca žiadna a......tak." neurčito pokrčil plecami a začal svoje ledabolo -skôr mizerne- zložené tričká ukladať do jedného z dvoch batožinových gigantov.
„Počuj...prečo vlastne nesnowboarduješ ako...profesionálne?" ukazovákom som prešla po okraji jedných z okuliarov s oranžovým odleskom.
„Nie som až taký dobrý!" zamrmlal nespokojne.
„Podľa mňa si." pokrčila som ramenami a myslela som to úprimne. Nebola to jedna z tých osvedčených fráz, ktorú hovoríte, aby ste potešili svojich blízkych a aby ste im neublížili.
„Táni...čo ty vieš o snowboardovaní?!" venoval mi pohľad pri ktorom som sa opäť cítila ako decko. Dopekla!
„Navyše...keď som mal pätnásť dosť škaredo som si zlomil nohu....a nalomil panvu. A kľúčnu kosť." dodal o čosi miernejšie.
„Neriskoval by som invalidný vozík, nie som blázon!" rozhorúčene si prehrabol vlasy zisťujúc, že sa nedokáže pobaliť do vlastných kufrov.
„Roluj ich." poradila som mu bez toho, aby som reagovala na jeho predošlé vysvetlenia. Snažila som sa zachovať pokoj a hovoriť menej ako päť slov.
„Čo?" nechápal a konečne mi venoval aspoň minimálnu pozornosť.
„Tie tričká. Skús ich zrolovať, zaberú menšie miesto." kľakla som si k nemu na podlahu a názorne som mu predviedla čo tým myslím. Uškrnul sa pokrútil hlavou akoby nechápal, čo mi to napadlo. Mňa tento trik naučila mamina kamarátka Alica, keď som sa balila v siedmej triede do školy v prírode a nechcela som sa vzdať ani jedného zo svojich oblúbených tričiek. Mimochodom v tej dobe som mala príšerný vkus a fičala som na všetkom čo na sebe nalo hviezdičky. Šialené!
„Nedostaneš sa na Slovensko." opýtala som sa, no znelo to ako konštatovanie.
„Nedostanem sa na Slovensko." zopakoval a nespokojne vydýchol.
„Prečo?" vyzvedala som a posadila som sa do tureckého sedu prstami sa hrajúc so šnúrkami na mikine.
„Leo tade nemá trasu. Bolo by sebecké žiadať ho o to, aby si nadišiel o dvestoosemdesiat kilometrov." rozhodil rukami. Mal pravdu, to by fakt trochu prepískol. Nič som na to nepovedala, situácia to nevyžadovala.
„A čo teraz budeš robiť?" nadhodila som znova.
„Neviem Tánička." ohrnul pery. „Asi počkám kým sem na Nový rok príde nejaký autobus s Pražákmi a cestou naspäť sa nasáčkujem k vodičovi, aby ma hodil do nejakého väčšieho mesta a odtiaľ vlakom do Viedne a odtiaľ autobusom do Bratislavy a odtiaľ opäť vlakom do Bardejova." povedal znechutene. Už teraz som sa cítila vyčerpaná. Len cesta z Bratislavy do Bardejova trvá viac ako päť hodín vkuse vlakom čo by som ja neprežila.
„Veď umrieš nudou!" zaprotestovala som. Najradšej by som mu ponúkla odvoz domov, no obaja sme vedeli, že to nie je možné. Musel by ísť na streche a aj to by bolo riskantné, kvôli plastovej truhle so športovým vybavením.
„Na nudu sa nedá zomrieť!" zaprotestoval.
„Ale to si neužiješ ani Vianoce ani Silevester!" opäť som namietala. Hej, nemusela by som mu pripomínať, že jeho decembrové sviatky sú jedno veľké fiasko, ale tak trochu som dúfala, že v ňom podnietim myšlienku alternatívnych riešiení a nech jednoducho bez hanby nastúpi do prvého auta, čo bude zajtra z hotela odchádzať. Už dnes pár hostí odchádza, hoci je to v noci nebezpečné. Ursula však -vraj- tvrdila, že cesty po serpentínach by mali byť v celkom dobrom stave, aspoň tak hovorí jej brat. Kvôli tým nešťastníkom dúfam, že cestári v Raukúsku su zodpovednejší ako cestári na Slovensku.
„Vianoc ešte bude." mávol rukou „Aj Silvestrov. S kamošmi sa preda môžem opiť kedykoľvek!" uškrnul sa a do kufra vložil štôsik mikýn.
„A čo tu budeš dovtedy robiť?" nedala som mu pokoj. Predsa nemôže ostať celú večnosť v hoteli!
„Spať. Jesť. Pozerať seriály. Žialiť nad svojim tragickým osudom. A myslieť na teba." preplietol si prsty s tými mojimi a všetka energia čo mi ešte po celodennej práci ostala sa nahrnula do môjho srdca, aby spomalila jeho činnosť ktorej rýchlosť dosahovala nebezpečne vysoké hodnoty, takmer na hranici infarktu.
„Mimochodom, držanie za ruku s niekym koho máme radi dokáže zmierniť fyzickú bolesť, stres aj strach." vyhŕkol no potom sa na pár sekúnd zatváril akoby svoje podvedomie zaplnené faktami najradšej surovo prefackal. Uškrnula som sa venovala som mu úsmev. Ešte stále odolával predstave vynadať si do debilov.
„Pozri....zázraky sa dejú, možno ešte do zajtra čosi vymyslíme." povedala som nevedno či presvedčam seba alebo jeho.
„Táni, to je jedno!" vzdychol si, akoby sa mu túto tému naozaj nechcelo ďalej riešiť, no ja som sa rozhodla, že budem neoblomná.
„Nehraj sa na hrdinu!" napomenula som ho a on sa rezignovane odtiahol v obrannom geste.
„Mama ma zabije ak neprídem!" priznal.
„Si jej jediný syn?" zaškerila som sa.
„Nie, som jej najmladší syn. Ale dokázala pritiahnuť môjho brata zo Švédska, takže by to fakt nedopadlo dobre, keby som sa jej práve ja neukázal na oči. Vianoce sú jej obľúbené obdobie, pretože má šancu zase sa k nám správať ako k malým chlapcom a vychovávať nás a poučovať...." vysvetľoval. Zachichotala som sa a skúsila som sa vžiť do jeho kože, no nešlo to. Mama mala len mňa a ja som cítila životnú potrebu byť s ňou- bol to môj prejav ochrany, dôvery a lásky. Pozvoľna sme sa pustili do balenia jeho vecí, zatiaľ čo sme neprestávali rozprávať. Vzala som si na starosť jeho zimné vybavenie, ktoré som sa pokúšala čo najracionálnejšie napchať do jedného z kufrov a veru, nebolo toho málo. Inštruktor potrebuje obrovské množstvo búnd a mikín a čiapok a všetkého. Prebrali sme ako je vôbec možné, že taký mladý môže robiť inštruktora a zveril sa mi, že jeho zdravotný kurz trval asi jeden deň a tak sa pred každou lekciou modlí, aby sa nikto nezranil a že preto má len začiatočníkov ktorí to obvykle ani dlho nevydražia, alebo sú to deti, ktoré nie sú zase až také nachylné k zlomeninám ako by sa zdalo.
„Hej, ak máš deti ako ja, tak to máš ťažké." uchechtla som sa.
„Ty už nie si dieťa." podotkol a jeho pohľad v tomto momente vo mne vyvolal tornádo. Rozprávali sme sa o jeho bratoch- o tom čo študuje vo Švédsku aj o tom čo sa snaží rozbehnúť internetový obchod s oblečením.
„Myslí si, že je umelec." uškrnul sa Maroš a hodil na mňa jedno zo svojich zatiaľ nezabalených tričiek, čo robil jeho brat. Prezrela som si bielu grafiku na čiernej tkanine a uznanlivo som pokývala hlavou.
„On je umelec." tričko som úhľadne zložila a pridala k ostatným.
„Nie je." pokrútil hlavou, no potom sa usmial. „Ale bude rád, že sa ti páči. Určite ti také zoženiem." Mlčky sme pokračovali v práci až kým sme zase nezačali so siahodlhým dialógom o všetkom.
„Vždy si si so svojou nevlastnou mamou vychádzala takto dobre?" opýtal sa, nezdvíhajúc pohľad od svojich spodkov.
„Nie," zasmiala som sa „takto je to asi štyri dní!" Maroš vydal akýsi zvuk, čo mal vyjadrovať prekvapenie a obdiv zároveň.
„No hej, celé roky som ju ignorovala," zlomyseľne som sa zasmiala „ale som rada, že som jej dala šancu." Maroš ma uznanlivo potľapkal po ramene a venoval mi hrdý otcovský pohľad, no výnimočne som si nepripadala ako malé dievčatko. Strčila som do kufra už piate okuliare.
„Načo toho toľko máš?!" zatiahla som naoko pobúrene.
„Aby ti dlhšie trvalo, než to pobalíš. A teda preto, aby si tu bola dlhšie so mnou." povedal a pohodlne sa usadil na podlahu, chrbtom sa opierajúc o posteľ. Začínala som sa cítiť veľmi...neviem. Zneistela som. Bola som nervózna. A zmätená. Ak sa mu nepáčim, prečo to hovorí?! A ak sa mu páčim, prečo sa ešte o nič nepokúsil?! Pohoršene som naňho zazrela, no potláčala som úsmev. Pri ňom sa ľudia prirodzene musia usmievať, aspoň tak sa mi zdá. Odtrhli sme od seba pohľad a Maroš opäť začal rozprávať o Vianočných zvykoch v jeho rodine. „Moja sesternica robí najlepšie linecké na svete!" vyhlásil rozhodne.
„Pochybujem. Moju mamu nikto neprekoná." povedala som s presvedčením v hlase.
„No to určite!" odfrkol si.
„Akú veľkú rodinu vlastne máš?!" nechápala som.
„Keď rátam len užší okruh, je nás dvadsať dva. Dvadsať tri ak rátam aj neter čo sa má narodiť niekedy koncom februára." zamyslene sa pozrel do stropu a pomaly si na prstoch prerátal správnosť svojho výpočtu. Zapla som kufor s ktorým som sa, na rozdiel od neho, doteraz mordovala a s namáhavým fučaním som ho postavila k stene. S pocitom zadosťučinenia som si oprášila ruky vo veľavýznamnom geste.
„Šikulka!" pochválil ma Maroš a dlaňou potľapkal po mieste na podlahe vedľa seba, kam som sa následne posadila. Dotýkali sme sa len ramenami, lakťami a kolenami, tlačil ma zadok a v chlpatých ponožkách mi bolo príšerne teplo, ale tento moment by som nevymenila. Bol lepší ako iné, napriek tomu, ako nekomfortne som sa cítila.
„Si akási veselá, na to, že už by si mala byť doma a nie trčať tu ako ja." poznamenal.
„A možno som tu preto, aby si bol trochu veslý aj ty. Byť v spoločnosti šťastných ľudí urobí šťastným aj teba!" poučila som ho. Schválne som si všeta v noci googlila nejaké zaujímavé psychologické fakty.
„Vedel som to! Ty si vlastne chcela, aby sme tu uviazli!" zasmial sa, akože odhalil moje skryté úmysly.
„Vedel si to, pretože naše podvedmie vie vždy všetko ako prvé!" stále som udržiavala svoj učiteľský tón hlasu a pripadala som si neskutočne dôležito.
Maroš drzo švihol obočím „A čo ti tvoje podvedomie hovorí teraz?" Moje podvedomie horelo. Metalo sa. Otáčalo hore dole. Strácalo schopnosť vytvárať racionálne úvahy. Len som sa zaškerila a nič som nepovedala, pretože čokolvek by vyšlo z mojich úst, zničilo by túto správne nabitú atmosféru.
„No....je čas na nejaký dobrý klasický vianočný film!" postavil sa spomedzi stovky vecí na stole vyhrabal svoj všadeprítomný tablet. Odhrnul tmavočervenú prikrývku, usalašil sa v posteli a opäť dlaňou potľapkal miesto vedľa seba, aby som sa pridala. Na moment som zaváhala no potom som , samozrejme, neodolala. Moje líca museli mať odtieň ako nos soba Rudolfa, takže som sa zosunula nižšie.
„Mám Popolušku a S tebou mně baví svět." zamyslene sa zamračil a venoval mi pohľad. Momentálne som nedokázala ovládať svoje racionálne uvažovanie.
„Máš Popolušku?!" uniklo mi uchechtnutie.
„Samozrejme." nechápal, čo ma na tom prekvapilo.
„Tú ale nechcem!" rýchlo som ťukla na prehrávanie S tebou mně baví svět a ako sa ukázalo, vybrala som si dobre, pretože tento film nás dokáza rozosmiať aj napriek tomu, že sme ho obaja videli minimálne miliónkrát. Marošov rehot mi rezonoval v celom tele.
„Ach, asi chcem šesť detí!" uškrnul sa na obrazovku.
„Pri tvojej obrovskej rodine ma to ani neprekvapuje!" odfrkla som si.
„Ty nemáš veľká rodinu?" stopol film.
„Moja rodina je opak veľkého. Som ja a mama. Koniec. Aha a mamina sestra Miša, ktorú som videla naposledy pred tromi rokmi, keď sa jej narodil prvý syn." našpúlila som pery v zamyslenom pohľade.
„Ako sa volá?" rukou ma objal okolo ramien.
„Kto?" na moment som stratila niť vlastných myšlienok.
„Ten syn!" prevrátil očami.
„Aha...vlastne ne...asi Adam." snažila som sa zatváriť tak, aby som vyjadrila pokrčenie plecami. Ešte chvíľku si ma zvláštne premeriaval pohľadom a potom opäť pustil film. Boli sme na časti, kde sa všetci snažia sánkovať na čomkoľvek.
„Toto by som si chcela vyskúšať!" zachichotala som sa.
„Hej, tiež som o tom vždy sníval!" oči sa mu rozžiarili.
„Niekedy to určite spravíme!" dodal. Pri konci filmu som už takmer spala a to, že som ešte pri zmysloch som si uvedomovala len preto, lebo Maroš odložil tablet na nočný stolík a voľnou rukou ma objal okolo pása pričom si hlavu položil na moje rameno.
„Dobrú noc, Tánička." zamrmlal do mojich vlasov. Pravdepodobne som mu odpovedala čosi súhlasné, ale nie som si istá, pretože som niekoľko sekúnd na to odplávala do ríše snov.