Príliš Veľa Snehu

23.

Strkala som si do kufra spotené termoprádlo a starý sveter. Bolo čosi okolo dvanástej a my sme sa chystali vyštartovať domov. Konečne. Rozhodla som sa, že všetko čo sa mi na tejto lyžovačke nepáčilo, nechám v tomto hoteli a jednoducho na to zabudnem. Nechcela som zabudnúť na všetko- predsa som sa skamarátila s Bibou, zoznámila so Šárkou a vypila sto litrov tej božskej čokolády. Obzvlášť na tú nechcem zabudnúť! Vzdychla som si. Na internete som čítala, že náš mozog spracováva odmietnutie ako fyzickú bolesť a mňa momentálne bolelo úplne všetko, no možno to bolo z namáhavej práce. Prevliekla som si cez hlavu košeľu a pokrčila som nosom nad tým, že je to vážne posledný čistý kúsok oblečenia, čo so sebou mám. Už nemám dokonca ani čisté ponožky. Považovala som to za jasné znamenie, že je najvyšší čas vypadnúť. Treba zmeniť prostredie, vrátiť sa k mojej skutočnej rodine, opäť sa zasmiať s mojimi kamarátkami a vrátiť sa k sneniu o Jarovi. Prišlo mi to ako najbezpečenejšie riešenie. Už po sedemtisíci krát za posledné dve hodiny som si pripomenula, že na Marošovi nezáleží, pretože sa poznáme sotva týždeň a navyše sa nič nestalo. Hej, hovorila som si to, ale vedela som, že to nie je pravda. Rozčesala som si pomotané vlasy a odbehla som do kúpeľne, aby som si na tvár naniesla aspoň nejaký mejkap. Pár minút som zhrozene pozerala na obrovskú vyrážku na čele a keď ani po siedmych vrstvách krycieho krému nezmizla, prehodila som si pár prameňov vlasov na druhú stranu, aby som akné zakryla. Čo to používam za mizerný mejkap?! Zažmúrila som na drobné písmenká na tube, ale namiesto toho, aby som sa trápila s lúštením, som ju hodila do bočného vrecka príručnej tašky. Ozvalo sa tiché a rýchle zaklopanie na dvere a ja som automaticky predpokladala, že je to Livka.
„No poď!" zakričala som jej a už som na mobile hľadala fruit ninju, než sa dobalím a poprezerám každý kút svojej izby, či som nič nezabudla. Na moje obrovské prekvapenie to však vôbec nebola moja malá nevlastná sestra. Mobil mi takmer vypadol z ruky, no aj tak som sa donútila nasadiť chladnú tvár. Prekrížila som si ruky na hrudi, nevedno či preto, aby som predviedela odmietavý postoj alebo aby som zakryla ako sa trasú.
„Čo chceš?" neuhnúť pohľadom ma vyčerpalo takmer na smrť.
„Táni..." Maroš porazenecky otvoril ústa, potom ich zatvoril, pokrútil hlavou a opäť ich otvoril. Takto nejako zmätene som sa pri ňom cítila vždy, aspoň zakúsi aké to je. Nevydala som zo seba ani hláska a očný kontakt ma začínal bolieť.
„Ja..." opäť výstup s otváraním a zatváraním úst a s krútením hlavou. Potlačila som potrebu odfrknúť si. Iba by som to celé zhoršila. Predsa nemôže za to, že sa doňho zbláznilo malé dievča! Táto myšlienka ma začala zvnútra rozkladať.
„Ja..." skúsil to znovu no potom zúfalo rozhodil rukami. Opäť som s ním v duchu súcitila. Pokývala som hlavou akože chápem, no neprestala som sa mračiť, aby som mu naznačila, že mal odísť a nejatriť mi pošramotené ego ešte viac. Namiesto toho mi však veľmi rázne chytil tvár do dlaní a pobozkal ma. Oveľa menej nežne ako ja jeho. Jednou rukou mi zašiel do vlasov, na ktoré ma na sto percent nejakú úchylku a na líci som cítila jeho strnisko. Spustila som som ruky k telu a mobil mi naozaj vypadol z dlane- jeho strastipnú cestu na zem však našťastie pribrzdilo veko môjho kufra. Jednou rukou som sa mu dotkla ramena a s dlaňou na mojich krížoch si ma pritiahol bližšie. Už neútočil na moje pery, len ma pevne objímal. Zmätene som pozerala poza jeho plece. Jednu ruku som mala uväznenú v jeho objatí, pritisnutú k telu a druhou som ho ešte stále držala za rameno.
„Prepáč, v rozlúčkach som naozaj strašný!" zašepkal mi do vlasov.
„Úplne otrasný idiot!" dodal a palcom, ktorým sa dotýkal mojej ľavej lopatky, ma pohladkal. Pod košeľou mi nabehla husia koža a všetky moje chabo vybudované barikády proti Marošovi sa zosypali ako Líviin domček z karát.
„Si najhorší, najhorší inštruktor akého som kedy mala!" vmietla som mu do tváre a silno som pritisla svoje pery k tým jeho. S malou dušou ale oveľa väčšou istotou.
„Klamárka!" zasmial sa a opäť ma silne stisol v objatí.
„Myslíš, že sa ešte niekedy uvidíme?" vypadne to mňa a okamžite to oľutujem.
„Dokážem ti to odprisahať!" vážne na mňa pozrel. „Navyše....ešte dnes sa dostanem do Bratislavy a ak chceš, môžeš ma o polnoci čakať na stanici!" uškrnul sa.
„Hej spolu s bezdomovcami!" pokrčila som nosom nezisťujúc ako a s kým sa dostane do správnej krajiny.
„Tvoja láska teda dokáže prekonávať prekážky!" uškrnul sa a opäť si zamotal prsty do mojich vlasov.
„Kto tu hovoril niečo o láske?" poznamenala som výsmešne, no môj chichot udusil v ďalšom drsnom bozku.
„Dobre, vzdávam sa!" lopatkami som narazila na stenu a odtisla som ho od seba. „Budem na stanici s dekou a termoskou a so zemiakovým šalátom!" Maroš sa uškrnul a pokrútil hlavou. Zmizol, v chodbe a a vrátil sa s mojimi papučami v ruke.
„Nie aby si si niečo zabudla!"
Pokrčila som nosom „Nemal si to robiť."
Podvihol jedno obočie. Asi nechápal čo myslím. Či prvotné odmietnutie, následný bozk alebo to, že mi priniesol papuče čo som si zabudla. Ja som tiež nevdela čo presne myslím. Asi nič z toho, alebo možno všetko.
„Ja viem." povedal napokon a pobozkal ma na čelo.
„Nelúčim sa s tebou!" varoval ma s vážnym pohľadom, hoci už bol pomaly vonku z mojej izby. Otočila som sa mu chrbtom, aby som zalovila vo svojej príručnej taške po očnej linke a ešte než sa mi stratil z dohľadu, napísala som mu na predlaktie svoje číslo. „Bože ja by som bol mizerný balič. Po celodennej snahe by som si zabudol vypýtať čislo!" rozpačito sa zasmeje.
„Ty si mizerný balič!" dovolila som si malé podpichutie.
„No...nepovedal by som že až tak mizerný!" opáčil mi a ešte ma medzi dverami naposledy objal šomrúc ďalší zo svojich psychologických faktov.
„Objatie trvajúce dlhšie než dvadsať sekúnd ti v tele uvoľní väčšie množstvo chemických látok , ktoré sú zodpovedné za to, že človeku, ktorého objímame, následne aj viac dôverujeme." Mlčky som sa zachichotala.
„Nezabudni-nelúčime sa!" pripomenul mi, než zmizol.